Opis objavu Zrútených chodieb v roku 1938 – Emil Camber (začiatky jaskyniarstva v Ružomberku aneb veľká záhada Liskovskej jaskyne)

Horný otvor Liskovskej jaskyne bol objavený už v roku 1938 tak, že Emil Camber bol rezať prútie na metly a po odtrhnutí kríku aj s koreňom sa odkryla malá štrbina z ktorej očividne fúkal silnejší prievan. Podľa tohto usúdil, že otvor vedie do neznámych priestorov Liskovskej jaskyne. Spomína, že natrhali suchú trávu a tú vsalo dnu a že počas zimných mesiacov sa odtial intenzívnejšie parilo. Ešte počas jari sa tu započali výkopové práce ktoré trvali dva týždne. Odkryli zem a ďalej pokračoval pred dávnymi vekmi nahádzaný zával, ktorý odhadzovali a spúšťali ho dole svahom až dole na polia. (Vtedy ešte nebol svah zalesnený). Pri odhadzovaní závalu narazili na čudesný nápis na stene, ktorý sa nepodarilo rozlúštiť. Jeho znaky pripomínajú nápadne Hlaholiku a písmená Azbuky.

Nižšie uvádzame odkres nápisu sa nachádza v archívoch archeologického ústavu v Nitre. Na škodu veci je, že nápis už v dnešnej dobe na stene neexistuje a nevie sa ani jeho presné položenie na strope.

Tento nápis sa ešte nikomu nepodarilo rozlúštiť! Ak by ste čo i len vedeli o aký druh písma ide, dajte vedieť na adresu skupiny. Ďakujeme!

Pri jednej s výkopových akcií zával povolil a Camber spadol do uvolneného priestoru, kde našiel množstvo ľudských pozostatkov – tri ľudské kostry, množstvo črepov a väčšie ohnisko na šikmom dne jaskyne. Po neskoršom prieskume sa našla ešte jedna ľudská lebka, kostená ihla a zuby dnes už nežijúceho bylinožravca ktorých časť sa nachádza SNM v Martine a Liptovskom múzeu v Ružomberku.

Po vyprataní nálezového materiálu profesorom Sladkým sa mohli započať ďalšie práce v pokračovaní. Camber spomína, že chodby objavovali postupným presekávaním cez kamenné bloky, pričom ako svietidlo im slúžila sviečka v ruke. No do Západnej siene sa nedostali. Na východnom svahu našli ešte jeden výpar (dnes nazývaný ako Camberova sonda), krorý sa už nepodarilo dokončiť. V roku 1940 musel E. Camber narukovať na vojnu (vojnové udalosti na Ruskom fronte) a práce tu nadobro skončili. Jeho priateľ Piecka publikoval plán v Krásach Slovenska z roku 1942 pod svojim menom nakoľko vzhľadom na udalosti už nedúfal, že sa už Camber vôbec z ruského frontu vráti.

Kto a kedy vôbec prekopal úzky prelez do Západnej siene dodnes nieje známe a nezachoval sa o ňom žiadny písomný doklad. Sňať to bol K. Šochurek z jaskyniarskeho klubu KSTL Vrútky, ktorý ako prvý podáva správu o objave Guánového domu a neprilezenej štrbiny z ktorej vial prievan. Až o mnoho rokov neskôr prišiel na lokalitu Dr. Droppa a za pomoci E.Cambera celý prechod od dolných poschodí po horný vchod zameral…

V Liskovej dňa 24.1.2000
Pavol Jurečka

Slovenské národne povstanie a Liskovská jaskyňa

Dnešná generácia si už Slovenské národne povstanie nepamätá. Ťažko uveriť, že niektorý nemeckí dôchodcovia, ktorí dnes na Slovensko chodia s obľubou dovolenkovať sa tu za mladi preháňali na tankoch a ťažkými guľometmi ničili všetko čo im prišlo do cesty.

Priblížme si však celkovú dobovú situáciu.

Slovenské národné povstanie /SNP/ vzniklo 29.8.1944, jeho hlavné velenie bolo v Banskej Bystrici. Slovenský ľud sa za pomoci vojakov SNP, sovietskych partizánov a antifašistov z 36 krajín sveta postavil proti nemeckým okupantom a predstaviteľom Slovenského štátu na čele s prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Na povstaleckom území bola vyhlásená Československá republika reprezentovaná Slovenskou národnou radou so sídlom v Banskej Bystrici. Nemci dorazili do Liskovej po čiastočnom potlačení SNP v dňoch tretieho a štvrtého septembra 1944. Po príchode nemeckých jednotiek sa povstalecké jednotky stiahli a ustupovali za Ružomberok. Krátko na to bola dedina obsadená nemeckými vojskami. Pri obsadzovaní došlo k menším prestrelkám medzi partizánmi a okupačnými jednotkami. Na nižný a vyšný koniec Liskovej začali dopadať delostrelecké granáty a viacero domov dostalo priami zásah. Strach z prichádzajúceho nemeckého vojska prinútil obyvateľov Liskovej, ale aj ľudí z okolia, utiecť a ukryť sa v Liskovskej jaskyni. Do dediny sa prestrašení ľudia vrátili až nasledujúci deň. Nemci im vyrabovali niektoré domy a pobrali zvieratá. Usadili sa v dedine, kde si zriadili autodielne a poľné letisko. Po vyhlásení povstania narukovalo z Liskovej 135 mužov s ktorých 106 nakoniec bojovalo so zbraňou v ruke na strane povstania.

Na nasledujúcich stránkach Vám ponúkam skutočný príbeh účastníka Slovenského národného povstania, ktorý sa ukrýval v Liskovskej jaskyni.

Dňa 11. januára 1943 som sa ja, Emil Camber vrátil z ruského frontu, ako chorý na preliečenie domov. Pracoval som ako majster v ružomberskej zbrojovke kde sa vyrábali nemecké kanóny. Ešte pred vypuknutím povstania prišiel do Liskovej nemecký generál s organizácie „Todt“. Ako miestneho znalca jaskyne si ma dal zavolať k richtárovi a vypytoval sa na charakter jaskynných priestorov (ich výške a veľkosti). Mali totiž v pláne využiť jaskyňu pre potreby nemeckej armády. Zámerne som im oznámil, že strop jaskyne je labilný a slabý a môže sa ľahko zosypať. Preto teda od tohoto zámeru upustili…
Po začatí SNP 27.8. 1944 som nastúpil do Slovenskej povstaleckej armády, kde sme strážili prechod medzi Dolným Kubínom a Valaskou Dubovou.

Po obrovskom výbuchu v muničných skladoch Slovenskej armády na Kramariskách (5. 9. 1944) nás veliteľ poslal ako prieskumnú jednotku do Ružomberka. Táto explózia spôsobila obrovský tlakový výbuch, ktorý bolo cítiť ešte i v neďalekom L. Mikuláši. (vybuchlo niekoľko ton TNT). Následkom deštrukcie bolo okolie úplne zničené, pričom les bol vysekaný na stovky metrov ďaleko. Po návrate som podal správu o situácii v meste. Na druhý deň sme sa začali približovať k Likavke a odtiaľto sme mali zaútočiť na Ružomberok. Tu sme zbadali prvých Nemcov a po menšej prestrelke sme sa pustili smerom na Likavský hrad. Kde už boli Nemci, ktorí po nás začali paľbu z Mnícha, kde mali pozorovatelňu a ľahké delo. Ďalej sme utekali popod Predný Choč až na liskovský salaš, a odtiaľto sme zišli do Liskovej. Tu som sa chcel pridať ku partizánom na Ostrom, no od tohto činu ma odhovoril otec.

Po potlačení povstania som sa aj s hŕstkou ľudí ukryl okolo 15. 10. 1944 v útrobách Liskovskej jaskyne. V jaskyni som našiel chodbu ktorá je dobre schovaná a má dva otvory na povrch. Ten prvý som zahádzal skalami (4. východný vchod pri chodníku) a na ten druhý som vytesal skalu ktorá ho nenápadne zakryla. V blízkosti som umiestnil ľahký guľomet. Ďalej som tu vybudoval akési tri obrané múriky (dodnes viditeľné) pričom na jednom s nich sme spávali. Veľmi dobre sme sa tu ozbrojili. V noci som chodil na Likavský hrad (nad Kramariská) a odnášal som odtiaľto všetko čo sa tu váľalo po výbuchu. Nanosil som si hrubé vojenské kabáty, 15 cielt, 20 diek, dve škatule granátov GR 4 asi 20 000 puškových nábojov, pištoľ, 6 pušiek, ďalekohľad, ľahký guľomet a niekoľko desiatok nábojových pásov. V jaskyni som bol spočiatku sám. Neskôr koncom októbra 1944 sa ku mne pridali Emanuel Camber ako vojak Slovenskej divízie na východe Slovenska a Vojtech Frivalský ako účastník SNP. Od polovice októbra do januára som bol nepretržite s uvedenými osobami v Liskovskej jaskyni. Ako svietidlo sme používali starší banícky lampáš a sviečky. Oheň sme v jaskyni nekládli nakoľko z neho štípali oči a mohol by nás prezradiť. Vychádzali sme najmä v noci. Niekoľkokrát, pokiaľ sa dalo som bol doma, ale hlavne som chodil do Martinčeka. Tu som sa v polovici novembra spoznal z Jozefom Hančíkom príslušníkom druhej paradesantnej brigády, ktorého som prehovoril aby sa so mnou ukryl v jaskyni. Uňho sme mali v starej maštali vybudovaní úkryt. Sem sme sa chodili hlavne najesť. Potom ako nás udali susedia, keď Nemci brali chlapov, museli sme toto stanovisko narýchlo pod paľbou opustiť. Neskôr Nemci postavili hliadku aj na vrchole nad jaskyňou a odrezali nám tak cestu do Martinčeka. Tu nás prekvapili strážiaci Nemci, ktorých som zbadal naozaj v poslednej chvíli a ukryli sme sa do horného vchodu Liskovskej jaskyne (dnešné Zrútené chodby). Poriadne sme sa tu zakopali (O tom dodnes svedčí aj jeden s nápisov na stene E. C. 1944 – pozn. autora). Keď Nemci prišli do Liskovej alebo Martinčeka a rozšírila sa správa, že „Nemci berú chlapov“ niekedy som v jaskyni stretával až 30-40 mužov ktorí sa tu ukryli. Boli tu len prechodne, a keď Nemci znova brali chlapov na nútené práce, prišli sem znova. Ukrývali sa hlavne v okolí Veľkej siene v bunkroch popod balvany a v Skladanej sieni (dnešné Partizánske siene). Spomínam si na týchto: J Hrnčiar, R. Jandura, P. Račko, E. Stehura, J. Pudiš, J. Kerdík, E. Kubala, J. Malik, C. Camber, G. Jurgoš, J. Lesak, J. Jurgoš, C. Hrbček a ďalší. Z iných obcí ako Liskovej a Martinčeka sa tu chlapi neukrývali. Cez deň sme väčšinou spali alebo sme sa potulovali jaskynným systémom. Preskúmali sme každú skalku. Raz za čas sme v noci robili špionáž pre partizánskych veliteľov zakopaných na Ostrom nad Bielym Potokom. Most za Liskovou bol strážený hliadkou. Keď bolo teplo tak sa dalo prebrodiť cez Váh. Cez zimu to bolo horšie. Tú sa nám podarilo občas oklamať hliadku hádzaním kamenia do signálneho zvonu, ktorý bol umiestnený na železničnom priecestí. Kým hliadka utekala prezrieť situáciu, partizáni prebehli na druhú stranu.

Pokiaľ sa dalo, aj cez deň sme chodili doplniť zásoby hlavne do Martinčeka, nakoľko Liskovú tvrdo okupovali Nemci. Zásobovali sme sa hlavne z vlastných zdrojov. Potraviny sme kupovali v obchode v Martinčeku alebo nám ich doniesli chlapi, ktorí sa prišli ukryť do jaskyne. Nemci a hlavne udavači o tom vedeli, no nikdy sa do útrob jaskyne neodvážili. Udalosti nabrali dramatický spád až po udaní istého nemeckého občana z Liskovej Ludovita Schnierera, člena Hlinkovej gardy. Bol preslávený tým, že verejne vyhlasoval, že všetkých ktorí vlastnia zbrane dá zavrieť alebo zastreliť. Vtedy prišla nemecká hliadka za starostom L. Šrobárom, nech vydá dvoch občanov, ktorí sa vyznajú v jaskyni. Vybral E. Piecku a M. Guleja. Keďže poznali dobre jaskyňu, vopred ich upozornil, aby ich neviedli tade kde sú partizáni. Nemcov vybrali šestnásť. Boli dobre ozbrojení. Poslední dvaja mali „protitankové päste“. Prvý ich viedol môj kamarát M. Gulej, pričom posledného držali môjho bratranca E. Piecku, aby sme nestrieľali. My sme ich našťastie včas zbadali a schovali sme sa do úkrytov a komínov. Boli sme odhodlaní sa brániť, keby došlo k najhoršiemu. Jeden takýto úkryt sme mali nad Archeologickou sieňou, kde je dnes most. Tu sme mali z vrchného okna namierené svoje zbrane, no neriskovali sme svoje prezradenie a životy dedinčanov. Nemci totiž hrozili vypálením dediny. M. Gulej ich vodil s jednej chodby do druhej, lebo vedel v ktorých častiach sme boli my. Zvlášť ich vodil po chodbách kde sa museli plaziť, aby sa dobre zablatili. My sme sa zatiaľ premiestnili do nášho úkrytu, kde sme spávali a prístupovú cestu sme zavalili. Keď prišli pod naše stanovište, počuli sme ako Gulej odpovedal na otázku: „Kam tá chodba vedie?“. Odpovedal, že tam nič nie je, len slepá chodba. Potom Nemci vyšli z jaskyne druhým východom. Pred jaskyňou a spoza humien sa pozerala väčšina dedinčanov či niekoho vyvedú. Nakoniec z množstva ľudí ktorí sa tu uchýlili, nenašli ani jedného.

Po odchode Nemcov z Liskovej, sme sa opatrne odobrali domov. Cestou späť nás pod portálom jaskyne prekvapil opitý hlas ktorí na nás zaryčal „Halt!, halt!“. Ostali sme ako zmrazení. Pomaly sme zdvihli ruky nad hlavu. No nakoniec vysvitlo, že sa volá Jozef Pudiš, a že sa chce ukryť v útrobách jaskyne. Bol veľmi dobre zásobený pálenkou a jedlom, no v jaskyni dlho nevydržal. Stály chlad a tma ho prinútili hľadať lepší úkryt. V jaskyni sa s nami ukrýval aj Ferdinant Drapáč z Martinčeka, ktorý tam bol len pár dní a musel odísť domov. Neznášal pobyt v jaskyni. Ja a Hančík sme chorí neboli. Na WC sme vychádzali z jaskyne von, hlavne po zotmení a ak hrozilo nebezpečie, museli sme použiť aj odľahlé priestory jaskyne. Vodu sme nosili v demižónoch z jazierok v jaskyni, ktorá bola čistá a dala sa piť. Partizáni si vybudovali viacero úkrytov aj v okolitých horách. Vynikajúcim prechodným úkrytom bola pre nich Liskovská jaskyňa. Takto ukrytí partizáni podnikali odtiaľto prepady nemeckých zásobovacích a prieskumných oddielov, ničili prístupové komunikácie a železničnú trať. Týmto spôsobom napríklad v nočných hodinách 4. novembra 1944 zničili partizáni železo-betónový most v blízkosti železničnej stanice v Liskovej, na trati do Liptovského Mikuláša. Výbuch bol taký silný že poškodil viacero domov na Pribinovej ulici v Liskovej (zničil niekoľko striech, vytrhal dvere a okná).

Jedného dňa sa zrazu začali ozývať delá z L. Mikuláša. Nemci sa v Liptovskom Mikuláši tvrdo zakopali a 90. dní čelili tvrdej ruskej ofenzíve. Ako sa približoval front od východu, bol viditeľný zvýšený presun nemeckých jednotiek cez dedinu. Pre obyvateľov Liskovej nastali ťažké chvíle. Do Liskovej prišli narýchlo ustupujúci Nemci, ktorí pod trestom smrti nahnali pred jaskyňu veľa civilistov. Títo im kopali opevnenia a zákopy v dĺžke asi 800 m. Akurát pred naším tajným vchodom umiestnili dva guľometné hniezda. Tieto neboli od nás vzdialené viac ako 40 m a videli sme do nich až na dno. Teraz sme sa vo dne nemohli pohnúť nikam. Práce na zákopoch trvali skoro mesiac. Jeden raz som počúval v tajnom vchode jaskyne čo si chlapi pri ohni cez obed rozprávali, aby som sa dozvedel čo nového na frontoch, lebo o tom bola reč. Vytiahol som sa z jaskyne viac, aby som lepšie počul, no zbadal ma jeden mládenec a zvolal: „Aha, v tej diere je človek!“ okamžite som sa stiahol a z tmi som pozeral a počúval čo budú hovoriť. Šťastie, že tam pri nich nebol žiaden fašista, ktorý by určite šiel preskúmať otvor. Počul som však hovoriť ostatných, že sa mu to len zdalo, ako by predsa mohol cez takú malú dieru človek prejsť. Mal som pripravený aj kameň, ktorým sa dal otvor zatvoriť tak, že z vonka by bolo vidieť len kameň, ktorým sa nedalo pohnúť a ani ho vytiahnuť. Na vlastné oči som videl, že pri kopaní zákopov a guľometného hniezda sa vykopalo viacero celých hlinených nádob čí hrncov ktoré dedinčania porozbíjali lopatami. (pozn. autora: Tu sa po prvýkrát odkrylo aj púchovské sídlisko pred jaskyňou. Vladimír Uhlár tu o niekoľko rokov neskôr našiel unikátne nálezy).

Nemci ustupovali tak rýchlo, že zákopy ani nevyužili. Front pri L. Mikuláši sa prelomil. Asi o dva dni sme v noci počuli z Liskovej nezvyčajný ruch, no nevedeli sme čo sa to deje, nakoľko sme nič nevideli. Pred svitaním sme vyšli na vŕšok zvaný Ostrá skala a odtiaľ sme ďalekohľadom pozerali čo sa to v noci udialo. Keď sa rozvidnelo uvideli sme ako Nemci trhajú kotvou železnicu a dynamitom ničia telefóne stĺpy popri trati. Videli sme aj ustupujúcich Nemcov čo znamenalo, že sa v L. Mikuláši dlho neudržia, čo sa do rána aj stalo. V noci nás v jaskyni zobudila silná detonácia a neskoršie aj druhá. To Nemci vyhodili cestu pod Mníchom a potom aj Liskovský most cez Váh.

Ráno 5. apríla 1945 o 6:30 sme sa vydali na prieskum nad jaskyňu, no nikoho sme nevideli, a tak sme sa vrátili spať do jaskyne. Tu sme si zbalili veci a chceli sme ísť domov. Keď sme vyšli s jaskyne videli sme ísť od kameňolomu naše prieskumné jednotky, tak sme si na nich počkali a pod jaskyňou sme sa zvítali. Hliadky chceli vedieť kadiaľ je najlepšia cesta do Ružomberka pretože hlavná cesta pod Mníchom bola zničená ustupujúcimi nemeckými jednotkami. Poradili sme im šikovnú skratku cez Martinček poza hrebeň Mnícha. Hančík išiel s nimi a ja som išiel domov.

O 7.00 hod. ráno bola Lisková oslobodená 24. streleckou divíziou Sovietskej armády a jednotkami 4. Československej samostatnej brigády 1. Československého armádneho zboru.

Doma som hneď vstúpil do ľudovej milície, kde som sa stal zástupcom veliteľa. Zbrane a vojenský materiál z jaskyne som ponosil na milíciu. Potom som na výzvu narukoval do Turčianskeho Martina odkiaľ sme sa presunuli pešo ku Lučencu, ktorý sme obsadili ako prvý. Nakoniec som bol preložený do Jelšavy, odkiaľ som sa vrátil v polovici Novembra1945.

Bohužiaľ, po ustupujúcich nemeckých fašistoch prišli do dediny aj ruský komunisti a s nimi aj jednotky tajnej služby NKVD, ktoré začali zatýkať ľudí ako sa im zapáčilo. Veľa ľudí z odboja vrátane mňa sa dostalo v rokoch 1948 -1953 do väzenia. Ich hrdinské činy tak zostali paradoxne nedocenené…

Pavol Jurečka a kol.

Ako som objavil Liskovskú jaskyňu

Výnimočne surfujúc po inrenete, kedže som sa od Braňa dozvedel, že sú tam zaujímavé veci, uvedomil som si, že pred takmer 50 rokmi som zakladal jaskyniarsku skupinu v Ružomberku. Dnes je server speleork najlepší na Slovensku a zvláda dokonca aj rôzne kauzy. Pri tej príležitosti sa ma zmocnila hrdosť a napadlo ma napísať niečo z rannej histórie skupiny, čo by mohlo myť prípadne aj výchovný účinok na dnešnú mládež i starších, ktorí sa neštítia osočovania v tomto modernom médiu. Formou príbehu, ktorý sa skutočne stal by som chcel niečo naznačiť.

Jedného pekného jesenného dňa, keď mi hrozilo zapojenie do upratovania v domácnosti, vybral som sa s kamarátom zo školskej lavice, Paľom Jeleníkom, na výlet k Liskovskej jaskyni.

Tajuplný labyrint jaskyne som už navštívil dávnejšie s otcom a bratom, keď som mal zo 10 rokov. So sviečkami v rukách sme vtedy vstúpili, ťahajúc za sebou obozretne nitku, do vchodu. Temnota a studený vlhký vzduch vo mne nevyvolávala najlepšie pocity a mladší brat sa takmer rozreval. Došli sme až k drevenému rebríku, po ktorom sme sa už neodvážili zostúpiť. Otec, starý turista, odchovanec Janošku, považoval návštevu nejakej jaskyne vždy za pekné spestrenie túry a pokiaľ sa jaskyne nachádzali v blízkosti chodníka, odporúčal ich návštevu. Po výstupe z jaskyne nám porozprával zaujímavý príbeh, ktorý zažil s kamarátmi sám ako žiak obecnej školy ešte pred 2 svetovou vojnou tiež v tejto jaskyni. Poniektorí jeho spolužiaci už v jaskyni boli a rozprávali o tomto dobrodružstve – teda že je tam rozsiahly labyrint chodieb, siene, kvaple. Väčšia skupina sa nakoniec zorganizovala a vystrojení sviečkami a lanom, vybrali sa do jaskyne. Prešli vstupnou chodbou, došli k skalnému stupňu ktorý prekonali pomocou tzv. ostrvy – stromčeka s podtínanými konármi, po ktorom zliezli dole. Tam sa chodby už vetvili do labyrintov. Či ťahali povrázok za sebou, sa už nepamätám, avšak nakoniec vošli do veľkých siení. V najväčšej z nich si urobili oddych. Na najväčšiu skalu postavili zapálenú sviečku, a keď odchádzali, nezhasili ju ale nechali dohorieť. Potom sa pustli do jednej z dier, ktoré tu zívali z bočných stien siene. Tu zas nasledovali labyrinty. Chodby sa vetvili, každý preliezal kadejaké diery, ale vcelku sa držali pokope. Približne podľa kompasu sa snažili smerovať na sever, pretože, ako hovorili povesti, mala sa tam nachádzať chodba vedúca na Likavský hrad. Keď sa im už zdalo, že sú v tej správnej chodbe, odrazu sa chodba rozšírila a vo veľkej diaľke bol nejaký priestor, kde bolo vidieť slabučkú žiaru červenkastého svetla. Zbojníci… Pračlovek….pekelný oheň….Hrozne sa preľakli, čo to môže byť. Menší chlapci sa rozplakali. Až potom niekomu došlo, že je to tá sviečka, ktorú zapálili v prvej zo siení. Dali sa do smiechu, došli k dohárajúcej sviečke, ale predsa len zväčša boli takí vystrašení že sa vrátili na povrch a ďalšie jaskyniarske dobrodružstvá im už neprišli na um.

Toto všetko som porozprával Paľovi už v škole (súdružka učiteľka nás pokarhala za vyrušovanie) a podarilo sa mi ho nahovoriť na výpravu. Mali sme vtedy v roku 1962 alebo 3 asi po 13 rokov. Vchod jaskyne každý dobre poznal, črtal sa v úpätných bralách vrchu Mnícha. Na bicykloch popod popri Mních popri Jánošíkovej pästi sme tam boli za štvrť hodiny. Zvláštnu výstroj sme okrem pár sviečok nemali a ani žiadne vedomosti okrem otcovho príbehu. Prišli sme pod vchod, vytlačili bicykle po svahu k otvoru, avšak ajhľa – nemilá vec. Vchod bol uzavretý. Uzáver nebol bohvieaký – do vchodu boli vsadené mrežované časti plota nepochybne niekde zo zberu železa, ale všetko bolo okrem toho dôkladne zadrôtované ostnatým drôtom. Tiež hlavný mohutný otvor v brale, kde by sme snáď aj vyliezli, bol podobne okrášlený mrežami a ostnatým drôtom. Nebol tam síce žiadny nápis „vstup zakázaný“ ale bolo to jasné ako facka. Zosmutneli sme, predsa ten, kto jaskyňu zadrôtoval mal na to asi dôvody: buď aby sa nevylamovali kvaple (na svojej výprave s otcom pred pár rokmi sme si žiadne mreže nevšimlo, ani otec ich nespomínal), alebo snáď aby tam niekto nepoblúdil. Argumenty to boli pádne, ani sme nepomysleli, že by sme cez to preliezali – mohol by nás niekto uvidieť a zmlátiť alebo oznámiť do školy.

Tu som si spomenul, že otec spomínal aj iné vchody do jaskyne. Zamaskovali sme bicykle v kriakoch a vybrali sa na povrchový prieskum po kopci. Na lúke na okraji lesa, asi 100 m od vchodu sme narazili na starčeka, ktorý tam pásol zopár ovcí. Milo sa nám prihovoril, skadiaľ sme, a čo tu robíme. Zdôverili sme sa mu, že sme sa vybrali do jaskyne, ale žiaľ, vchod je zamrežovaný či zadrôtovaný. Porozprával nám, že on v jaskyni samozrejme za mladi tiež bol, že to bolo obrovské dobrodružstvo. Tiež hľadali chodbu na hrad ale poblúdili a len horko – ťažko, našli východ. Poukazoval nám zopár skalných dier, že z nich vyletujú netopiere ale že on nemá chuť na takéto zábavky. Rozhodli sme sa teda, nech už výprava neskončí úplným fiaskom, aspoň na prieskum týchto dier.

Zhodou okolností mali sme úspech už v prvej z nich. Začínala akýmsi portálčekom priemeru asi 1m, kde sa mladý človek mohol učupiť. Zo šikmej pukliny vľavo vanul prievan. Paľo (bol vpredu) povedal, že cez puklinu neprejdeme. Vyliezli sme von, aby sme sa poradili. Ja som vtedy bol ale chudší, vyzliekol som sveter, že to teda skúsim. A ajhľa – strčil som dnu hlavu a po boku som sa pomaly posúval hadovitými pohybmi. Puklina mala iba zo 2 metre dĺžky a rozširovala sa! Horšie však bolo, že smerom nadol, teda do akejsi priepasti! Vyplazil som sa von a ukázalo sa, že aj Paľo už odrazu môže prejsť cez puklinu a nakuknúť do priepasti. Bolo jasné, že potrebujeme lano. Vyliezli sme na lúku a pozreli sa na seba. Boli sme hrozne zablatení, nohavice pokvapkané od sviečky. Ale cítili sme sa ako objavitelia! Tušili sme, že cez túto dieru ešte nikto nepreliezol a nepochybovali o tom, že tam pokračuje jaskyňa. Ani nám nenapadlo, že môžu existovať nejakí jaskyniari, etika, Stano Šrol či Vojtech Bukovinský. Môže to mať spojenie s Liskovskou jaskyňou, ale aj nemusí…Môže to ísť na hrad…. Trocha sme sa pooprašovali a dohodli sme sa, že predbežne nikomu nič nepovieme, (žalobaby sú všade), zoženieme si lano a pokúsime sa postúpiť ďalej.

To ďalej už nie je zaujímavé. Jaskyne mi prirástli k srdcu. Za viac ako 40 rokov merania, fotenia, kopania a inej snáď užitočnej práce v jaskyniach som zažil kadečo. Avšak na tento svoj začiatok občas spomínam. Porozprával som túto historku viacerým jaskyniarom a zistil som, že väčšina tých, čo považujeme za nejaké osobnosti v jaskyniarstve tiež podobné prežili. Niektorí sa mi zdôverili, že aj pílili mreže, vyrábali pakľúče, že poblúdili, že ich doma hrozne zmlátili, že ich prichytil alebo vyhnal Šrol.

Medzi tzv. jaskyniarmi sú však aj takí, ktorí toto nezažili a nikdy nezažijú a ani tento príspevok nepochopia. Im ani nie je určený. Toto nie je zamestnanie. Služobné cesty ….. predpisy…. výnimky….. povolenia……… faktúry….. objednávky……. dotácie…… vyúčtovanie….. schôdze…… porady…….. školenia……. plány …..správy …..komisie. Je strašne naivné myslieť si, že tá pena rytierstva ktorú máme v sebe, sa spľasne, že sa proti svojej vôli staneme pokornými plniteľmi plánov.

Milí priatelia, skutočné jaskyniarstvo je možno v tomto príbehu. Preto tam predsa lezieme! Vôňa objavu ako napísal Štéc, to je to pravé. Ten moment dobrodružnosti, objavu čohosi neznámeho, prekonať zadrôtované či zadebnené (hlavy). Fandím Šmídovi, Papovi, Holúbekovi, Śtécovi, Hačovi a aj iným ktorým nechcem týmto uškodiť. Dobre si všimnite, a zapamätajte, kto nás to sekíruje. Či tí ľudia vedia porozprávať niečo pekné o jaskyniach, čo sami zažili. Veď oni ani nevedia, čo je to jaskyniarstvo. A vy mladí, želám Vám zažiť to, čo som prežil ja počas svojho dlhého jaskyniarskeho života. Tieto veci, ktoré sa tu teraz dejú, nás nemôžu znechutiť. Problémy celkom iste prekonáme. Žalobaby odhalíme a vysmejeme. A spolu s klasikom:

„v kruhu spriaznených duší, nič zlé Ťa nevyruší“.

Zdenko Hochmuth

Katastofálna záplava na liptove v roku 1813

Iste sme všetci so zatajeným dychom pozorovali záplavy na Horehroní a v Čechách či na Morave v roku 1997. Na Liptove pršalo takmer celé leto, no rieka Váh tiekla len s minimálnym prietokom. Takéto skrotenie vodného živlu dnes zabezpečuje premyslený systém vodohospodárskej činnosti. Sú to hlavne početné vodné diela na Váhu a celková regulácia. V Liptovskej kotline je to najmä vodné dielo Liptovská Mara. V 60. a 70. rokoch sa aktívne zaoberali touto otázkou pričom záplavová oblasť sa paradoxne jednoducho zaplavila. S povrchu zmizlo 13 dedín a vznikla tak jedna s najväčších nádrží na Slovensku, ktorá dokáže naakumulovať a zadržať obrovské množstvo vody. Dnes už iba počudovane pozorujeme pamätné čiary na stene miestneho priemyselného podniku ktorú na stenu zaznačili po záplavách v 50. rokoch.

No ak zájdeme ešte hlbšie do histórie zistíme, že Váh vôbec nie je tak kľudná rieka ako by sa na prvý pohľad zdalo. Podobné záplavy ako v Českej republike sa na Liptove opakovali pomerne často. V súvislosti s tým som hľadal archívne materiály v Liptovskom múzeu. Krv tuhne v žilách pri pomyslení na povodeň v roku 1813. Rozbúrená kulminačná hladina dosahovala v meste Ružomberok takmer 6 metrov pričom z domov trčali len komíny. Keď som stál pri budove niekdajšieho Soľného skladu, len ťažko som mohol uveriť do akej výšky mohla voda vystúpiť. V súvislosti s tým je zaujímavý nasledujúci príspevok. Autor tu opisuje výbuchy podzemných vôd a mnohé iné pre jaskyniara zaujímavé úkazy. Ak skutočne dosahovala kulminácia Váhu takú hodnotu akú udávajú archívne materiály tak je isté, že to bolo naposledy čo sa v Liskovskej jaskyni objavila voda. Zatopená bola celkom určite celá dolná úroveň. Dnes dosť nepredstaviteľné!

Prenesme sa však do začiatku 18. a 19. storočia. Celá oblasť patrí pod Rakúsko-Uhorsko. Na území Liptova sa rozprestieralo Maďarmi ovládané horné Uhorsko. V Liptovskej stolici sa nikdy nenašli objemnejšie finančné prostriedky na výraznejšiu reguláciu plytkého Váhu a tak prišla strašná katastrofa…

KATASTROFÁLNA POVODEŇ V LIPTOVE ROKU 1813 A JEJ NÁSLEDKY

Na hospodárske pomery obyvateľstva v minulosti zhubne pôsobili časté živelné pohromy, ktoré prispievali hlavne k ožobračovaniu roľníkov. Skutočnou metlou liptovských obcí boli povodne, ktoré zapríčinil najmä Váh. Správy o povodniach v Liptove sa zachovali od 16. storočia (od vtedy sú zachované kongregačné zápisnice Liptovskej župy a ružomberské mestské protokoly). Povodne sa opakovali takmer každoročne. Zvlášť ničivá povodeň sa vyskytla v rokoch 1683 a 1713. V dejinách Liptova od začiatku 19. storočia však najkatastrofálnejšou bola povodeň v roku 1813.

Váh druhá najväčšia rieka Slovenska, vzniká pri Kráľovej Lehote. Tvoria ho dva pramene, a to Bieli Váh, ktorý pramení pod Kriváňom a Čierny Váh, ktorý pramení juhovýchodne odtiaľ pod Kráľovou hoľou. Po vyše 430-kilometrovej ceste sa vlieva do Dunaja. Najvýznamnejším prítokom Váhu v Liptove je dravá rieka Belá, s ktorou sa spája pri Liptovskom Hrádku. Okrem toho prijíma s oboch strán veľa menších potokov. Na vysvetlenie príčin povodní nie je bezvýznamné, že najväčší spád má Váh práve medzi Liptovským Hrádkom a Ľubochňou. Toto územie, teda celý Liptov, postihovali povodne najčastejšie. Za jarného odmäku a za dlhotrvajúcich dažďov v jeseni hladina Váhu stúpala a rozliata voda zanášala pieskom a štrkom úrodné polia. Táto zhubná vlastnosť Váhu vzniká tým viac, že jeho koryto je v Liptove plytké a stačí i ten najmenší zostup vody, aby sa voda rozliala. Proti povodniam sa bránilo obyvateľstvo stavbou hatí a hrádzí, ktoré však boli veľmi primitívne a museli sa takmer každoročne obnovovať. Plány na obranu proti povodiam sa neuskutočnili, pretože na to neboli finančné ani technické prostriedky. K významnejšej regulácii Váhu došlo až koncom 18 storočia. (Liptovská župa: Župný geometer, r. 1780-1785, ŠA Bytča)

O príčinách povodne a o celkovej meteorologickej situácii v druhej polovici augusta roku 1813 v Liptove informuje správa župného fyzika (lekára) dr. Flittnera, ktorú predložil župnej kongregácii začiatkom roku 1814. („Relatio innundationis quae diebus augusti anni 1813 inclytum comitatum Liptoviensem devasavit.“ Liptovská župa, kongregačné písomnosti, 1. 12. 1814, ŠA Bytča.) Viac ako ročný časový odstup dovoľuje predpokladať, že všetky príčiny povodne a s ňou spojené problémy preskúmal svedomite, tobôž keď išlo o mimoriadnu prírodnú katastrofu, doteraz v dejinách župy neslýchanú.

Župný fyzik v správe konštatuje, že leto roku 1813 bolo celkove chladné. Na horách bol ešte sneh. Dažde boli výdatné a pôda prevlhnutá. Dňa 20. augusta bolo jasno a teplo. Také počasie trvalo až do 22. augusta. Zvyšky snehu v horských dolinách mizli a začali sa roztápať. Hladina potokov sa začala postupne dvíhať, pretože presiaknutá zem viac vody nepohlcovala. Večer 22. augusta sa obloha zatiahla oloveným tmavým mrakom. Na druhý deň ráno začalo husto pršať. Dášť bol taký prudký, že dobre oblečený človek za štvrť hodiny úplne premokol. Barometer 24. augusta okolo poludnia rapídne klesol a veštil búrku. Búrka s dažďom bola taká silná – píše župný fyzik – že doteraz niečo podobné nezažil, ani nepočul. Neustále pršalo a vo večerných hodinách sa korytá potokov a riek naplnili až pookraj, uprostred noci sa začali vylievať. V horských dedinách sa v pivniciach domov začali objavovať štrbiny, ktoré vymlela voda. Výdatne pršalo aj nasledujúceho dna (25. augusta). Vyvrátilo tisíce stromov, medziiným aj mohutné lipy a vŕby. Rozbúrený živel povytŕhal veľké osamelé stromy aj s koreňmi. Dážď však stále neprestával. Okolo štvrtej hodiny poobede strašná búrka poľavila, pršalo však ďalej. Dul silný severný vietor. Počasie sa začalo zlepšovať až k večeru. V noci pršalo síce naďalej, ale dážď už nebol taký intenzívny a nemohol už nikoho ohroziť, pretože vodné toky sa čiastočne upokojili.

V ďalšej časti správy sa popisujú škody, ktoré utrpela Liptovská župa. Krásne a príjemné doliny, v ktorých boli úrodné polia, boli zničené a zanesené pieskom a kamením. Za obeť rozzúrenému živlu padlo veľa mostov, zemianskych kúrií, postavených z kameňa, a mnoho iných solídnych budov. Rozvodnené potoky zaliali veľa úrodnej pôdy. Vo vode bolo vidno jednotlivé vysoké stromy a osamote stojace domy, v ktorých sa tiesnili a strachom trápili ľudia, obkľúčený vlnami a odkázaní sami na seba.

Počas povodne sa stali niektoré pamätihodné udalosti, ktoré dr. Flittner zaznamenal v správe. Pri obci Vlašky sa prepadol vrh Havránok a vytryskol s neho prúd vody, ktorá mala popolavú farbu. Pri Liptovskom Hrádku a Kráľovej Lehote sa zmenil tvárnosť terénu. Z povrch zmizli rôzne vŕšky. Dňa 25. augusta ľudia pozorovali v horách výbuchy, pri ktorých vytekala zo zeme voda. Najpozoruhodnejšie však bolo, že v horách sa objavilo množstvo nových potôčikov a potokov ktoré tiekli väčšinou od severu k juhu. Rieka Belá ktorá mala v letných mesiacoch zvyčajne málo vody dosiahla šírku 100 siah a rozliala sa do viac ako 12 ramien. Na sútoku Belej s Váhom pri Liptovskom Hrádku bol jej tok prudký a nezvyčajne hlboký. Ťažké následky zanechala povodeň tiež v hraničných horách so Spišskou a Zvolenskou župou. Podľa zistenia župného fyzika dr. Jána Kristiána Flittnera mala povodeň tieto príčiny:

  1. Nezvyčajne chladné a daždivé leto, presiaknutie pôdy vodou, zvyšky snehu na horách.
  2. Búrka ktorá postupovala od juhu k severu a ktorá prihnala ťažký dažďový mrak.
  3. Erupcia podzemných vôd 25. augusta. Vtedy sa zjavil ma oblohe biely oslnivý blesk, celkom nezvyčajný.

Príčinami augustovej povodne sa okrajovo zaoberá vo svojej práci aj Alojz Mednyanský, ktorý o niekoľko rokov neskôr precestoval Liptovom na plti. Mal možnosť osobne sa zoznámiť s jej následkami a spoznať spáchané škody. Povodeň – podľa Mednyanského – zmenila čiastočne tvárnosť celej Považskej doliny. Voda v augustových dňoch vystúpila 14 stôp nad normál. Väčšinou sa vraj hovorilo, že bezprostrednou príčinou povodne bol prudký a nepretržitý 56-hodinový dážď, ktorý roztopil sneh na tatranských končiaroch. Autor Malebnej cesty dolu Váhom s týmto tvrdením nesúhlasí. Poznamenáva, že v auguste už nemohlo byť na horách veľa snehu. Podľa neho prírodná katastrofa, vytlačila z podzemia množstvo vody. Na podporu tohto tvrdenia uvádza už spomínaný prípad pri obci Vlašky, kde sa prepadol vo výške desiatich siah vrch a vytryskla z neho voda. Obyvateľstvo vraj pocítilo zemetrasenie, počulo podzemný hrmot a cítilo sírový zápach a teplotu vody. Aj keby sa týmto ľudom neverilo, pokračuje Mednyanský, fakt je, že vtedy vznikli nové prepadliny a zo zeme vytryskli nové pramene. S jeho názorom súhlasí aj tvrdenie župného fyzika, ktorý spisoval minerálne pramene a liečivé vody v Liptove v 30-rokoch 19. storočia. Pri opise bešenovskej minerálnej vody spomína, že prameň zanikol pri obrovskej povodni v auguste roku 1813.

Následky povodne v Liptove bolo možno pozorovať ešte po desiatich rokoch. Zmienky o povodni v roku 1813 sú aj v knihe Gemälde von Ungarn od Jána Čaploviča. Príčiny povodne objasňuje podobne ako iný autori, ale všíma si aj celkového rázu počasia v tom roku. Podľa neho zima v roku 1812-1813 bola neobyčajne krutá, 34 dní panovali tuhé mrazy a mnohí ľudia prišli o život. Leto bolo tiež celkove veľmi chladné a často pršalo. August bol hrozný (23.-26.). V kritických dňoch bolo možno v horách pozorovať zemetrasenie. Zem sa otvárala a vyrážala z nej voda. Samotný priebeh povodne opisuje podobne ak Mednyanský, ale uvádza, že podobná katastrofa postihla severné Uhorsko aj v roku 1713. Odvtedy vraj číslo 13 malo v každom slovenskom kraji zlopovestný zvuk a význam. Keď Slováci počítajú 11, 12, tak pri trinástke vraj od tých čias povedia „pánboh pri nás“.

O škodách ktoré zapríčila augustová povodeň obyvateľstvu Liptova, sa rokovalo na partikulárnej kongregácii v Liptovskom Mikuláši 3. decembra roku 1813. (Kongregácii predsedal podžupan Pavol Svätojánský a župné zhromaždenie sa venovalo výlučne otázkam povodne a jej následkom. Liptovská župa, kongregačné písomnosti, 3. 12. 1813, ŠA Bytča). Ďalej sa na kongregácii rokovalo o prípise hlavného župana Liptovskej župy z konca novembra 1913, v ktorom nariaďoval vystaviť výkazy o škodách na majetku obyvateľstva Liptova. Výkazy mali podávať prehľad o škodách na zemapánskom a poddanskom majetku osobitne. Škody sa mali spisovať v jednotlivých okresoch Liptovskej župy slúžni. (Intimát Kráľovskej miestodržiteľskej rady z 28. 9 .1813 a prípis hlavného župana Liptovskej župy z 21.10. 1813).

Súčastne kráľovská dvorská kancelária nariadila, aby sa v čo najkračom čase opravili cesty v župe, najmä obchodné, aby mohli prechádzať zo Spiša transporty soli, železa a medi. Po opravách sa mohlo počítať s pomocou zo štátnych prostriedkov. Úrady poskytli tiež časť prostriedkov na opravu strhnutých mostov v Ružomberku, Vlachoch a v Liptovskom Mikuláši. Súčastne sa mali vybudovať hate a hrádze, ktoré by ochránili povodňami najviac postihnuté obce Hubová, Ivachnová a Lisková.

Ďalej sa autor venuje vyčísleným škodám na majetku, ktoré dosiahli stovky tisíc zlatých, desiatky ľudských životov a veľké hospodárske škody. Situácia musela vyzerať katastrofálne. Väčšina dopravnej infraštruktúri a dedín musela byť kompletne zničená. Anton Rády z Ivachnovej pri príležitosti ročného výročia tragédie napísal vo svojom 120 veršovom latinskom dokumente toto: Vytrvalé dažde a výbuchy podzemných vôd spôsobili, že Liptov sa ponášal na more. Rozzúrený živel odnášal ľudí a ničil majetok. Po vode vraj plávali aj mŕtvoly, ktoré voda vyplavila z cintorínov. Celý kraj sa ozýval nárekom a plačom. Voda borila domy, ničila mosty a odplavovala drevo. Spomína tiež zničenie vodovodu a priehrady v Liptovskom Hrádku. Váh zalial brehy a zapríčinil skazu nielen v Liptove, ale aj na celom Považí. Ohromné množstvo vody sa valilo dolu Považím a postupne zaplavovalo a ničilo jeho nižšie kraje. Najväčšie škody utrpeli stolice Trenčianska a Nitrianska. Do Trenčína sa povodeň privalila v noci 26.-27. august. Náhle zaliala celé mesto a borila dom za domom (Houdek cit. dielo).

Len v Trenčíne sa utopilo 44. ľudí. V celej župe zahynulo 238 obyvateľov. V Nitrianskej župe sa utopilo 34. sedliakov. Škody na majetku dosiahli výšku temer 2. milióny zlatých. Následky v Turčianskej a Oravskej župe neboli také hrozné. Utopilo sa tiež menej obyvateľov. Súvisí to s tým, že v hornatých stredoslovenských stoliciach našli ľudia útočište na vyvýšenom teréne a zachránili si aspoň životy.

Časté povodne v Liptove zanechávali škodlivé následky na zdravý obyvateľstva. Epidemické choroby zachvacovali aj dobytok, ktorý hromadne hynul. V novembri roku 1813 vydal fyzik Liptovskej župy inštrukcie o likvidovaní následkov povodne a ochrane obyvateľstva. Zásady obsahujú základné hygienické úpravy.

Škody zapríčinené augustovou povodňou v Liptove roku 1813 sa len pomaly naprávali. Stopy po tejto katastrofe videl v Liptove ešte po 26 rokoch cestovateľ Fialka, ktorý sa plavil dolu Váhom plťou roku 1839. Ako spomína Anton Rády vo svojom veršovanom diele „Ľudská ruka a pero nie sú schopné pravdivo zaznačiť smutné udalosti a veľké škody, ktoré Liptov utrpel povodňou.“ Nadsadene tvrdí, že takáto katastrofa ešte nikdy nepostihla uhorskú krajinu…

Miroslav Jurečka

Literatúra:

  1. Archív Liptovského múzea v Ružomberku.
  2. Slávko Churý, 1968: Katastrofálna povodeň v Liptove roku 1813 a jej následky, Historický zborník kraja IV: Stredoslovenské vydavateľstvo, Banská Bystrica 1968, str. 369 – 377.

Predsedovia, výbor a exčlenovia os ružomberok

Skupina pôsobí na uzemí Ružomberskéhe rajónu už takmer 50 rokov. Za ten čas členovia tejto skupiny stihli zdokumentovať desiatky jaskýň a priepastí. Nezanedbatelná je aj expedičná činosť do krasových oblastí v zahraničí.

PREDSEDOVIA OS RUŽOMBEROK

Vedúci skupiny OS Ružomberok
Z.Hochmuth(1964 – 1989)
D.Mydlo(1989 – 1992)
Š.Gajdoš(1992 – 1993)
I.Rek(1993 – 1995)
M.Ridoška(1995 – 1996)
B.Petrák(1996 – 2001)
M.Jurečka(2001 – súčasnosť)

VÝBOR OS RUŽOMBEROK

Výbor oblastnej skupiny Ružomberok (1964-2002)
rokpredsedapodpredsedapokladníkhospodár
1964-1989Z.HochmuthP.Patek
1989-1990D.MydloJ.ŠavrnochJ.Veteška
1990-1991D.MydloJ.VeteškaS.MišútJ.Rek
1991-1992D.MydloJ.ŠavrnochI.Rek
1992-1993Š.GajdošD.MydloJ.RekI.Rek
1993-1994I.RekD.Mydlo
1995-1996M.RidoškaGrešováI.Rek
1996-2001B.PetrákP.DostálS.Hlačina
2001-20??M.JurečkaP.JurečkaR.Belko

EXČLENOVIA OS RUŽOMBEROK

Z.Hochmuth, V.Hochmuthová, L.Hochmuth, P.Patek, P.Zanvit,V.Sálka, P.Bodnár, V.Veske, E.Sýkora, S.Darula, L.Pavlík, J.Petrák, J.Šavrnoch, Š.Gajdoš, B.Petrák, I.Rek, J.Rek, J.Veteška, L.Tvorek, F.Ondejka, O.Fabo, M.Ridoška, P.Mahut, P.Paško, Š.Sitek, Š.Sitek ml., M.Stek, P.Sitek, L.Sališ, J.Slavkovský, L.Sojka, V.Vrábel, J.Olekník, M.Baláž, M.Obržálek, M.Polóniová, I.Schnírerová, J.Szunyog (čakateľ), E.Moravčíková, D.Jašák (čakateľ), M.Dubovecký, R.Olšavský, S.Mišut, J.Zalina, R.Gerecová, S.Hlačina, P.Dostál, B.Hollý, M.Mastiš, M.Obdržálek…

Historicky prvý upload speleork.sk

Myšlienka projektu Ružomberského jaskyniarskeho servera sa zrodila už niekedy v roku 1999. Stránku vtedy navrhol Vlado Šulík. Celé sa to malo realizovať pod hlavičkou jedného speleoklubu. Bohužiaľ našiel sa „lepší projekt“, ktorý však nikdy nebol spustený. Od pôvodného variantu sa načas upustilo. Až na sklonku roku 2001 som sa dal do partie s Júliusom Stančokom. On prerobil základový design Vlada Šulíka, pričom profesionálne zvládol návrh a spracovanie webu. V rámci technických možností sa všetko dočasne realizovalo u Jula. Vlado Šulik vyhotovil preklad do angličtiny. S odborným dohľadom predsedu skupiny sme vytvorili to na čo sa práve pozeráte… Uvedená fotografia je zo 7. apríla 2002, kedy bol web oficiálne uvedený do užívania pre jaskyniarov i ne-jaskyniarov celého sveta…

Prierez históriou OS Ružomberok

Na jeseň roku 1964, vznikla v Ružomberku jaskyniarska skupina, ktorá po začlenení do SSS pracuje podnes. Jaskyniarstvo v Ružomberku má starú a bohatú históriu. Známe výskumy a archeologické vykopávky sa vykonávali v neďalekej Liskovskej jaskyni už v minulom storočí. Ružomberský starosta Karol Krczméry a po ňom Adalbert von Majláth, vicišpán liptovského komitétu, svojimi nálezmi ľudských kostier v jaskyni rozvíril hladinu vtedajšieho vedeckého bádania v Uhorsku. Hoci po revíznom výskume L. von Lóczyho nemáme správy o ďalších výskumoch pred prvou svetovou vojnou, v medzivojnovom obdoby záujem o jaskyniarstvo v Ružomberku opäť prebudil profesor gymnázia Ján Sladký, ktorý s niekoľkými nadšencami skúmal okrem Liskovskej jaskyne i jaskyne na Čebrati, v Prosieckej doline, na Jaziercach a inde. V okolí Ružomberka pôsobili aj drobné miestne skupiny a nadšenci ako O. Hugáň a O. Uhlík z Prosieka, E. Piecka, E.Camber z Liskovej, o niektoré jaskyne sa však zaujímali aj odborníci speleologických inštitúcií – J. Volko-Starohorský, naskôr Vojtech Benický a Anton Droppa.

Dobre prístupná Liskovská jaskyňa v blízkosti Ružomberka priťahovala záujem ružomberskej mládeže oddávna. Mnohí z nás si spomínajú na hlboké zážitky z návštevy jaskyne v sprievode rodičov či starších spolužiakov pri svetle sviečok, ťahanie povrázka v labyrinte chodieb , netopiere, blato. Dňa 27. 10. 1964 sme ešte ako žiaci základnej deväťročnej školy vnikli vtedy neznámym vchodom do Liskovskej jaskyne. Začiatočná dobrodružnosť prvých akcií za spolupráce viacerých priateľov, ktorí v jaskyniarstve pracujú dodnes, sa začala meniť na vážny záujem. Skupina sa rýchle rozrastala, škoda že zo začiatku bez kontinuity na staršie výskumy, či výskumy súčasne prebiehajúce. Tak sa stalo, že Liskovskú jaskyňu mapovali súčasne okrem našej skupiny i pracovníci Múzea slovenského krasu (S.Šrol a kol.) i Geografického ústavu SAV (A. Droppa, A. Chovan a kol.).

Skupinu zaregistroval známi priekopník jaskyniarstva na Slovensku. Vojtech Benický, ktorý v 60. rokoch pracoval v Liptovskom múzeu v Ružomberku a skupinu podporoval pričom sa živo zaujímal o jaskyniarsky život v širokom okolí. Tak úspešne začala spolupráca s Múzeom slovenského krasu, práve v období, keď sa začala oživovať činnosť Slovenskej speleologickej spoločnosti, do ktorej sa mladá skupina nadšene prihlásila už na jaskyniarskom týždni na Brestovej v roku 1968. V tomto období dosahovala činnosť skupiny svoj kvantitatívny vrchol. Mala okolo 20 členov no na akciách v Liskovskej jaskyni, jaskyniach na Čebrati, Jaziercach, Meškove a v Prosieckej doline sa zúčastňovali i členovia turistického a táborníckeho oddielu ZČSTV. Spomedzi nich sa o prácu skupiny zaslúžili dnes už nežijúci členovia ako V. Kadura, R. Korčák a P.Jeleník.

Po roku 1969, keď veľa členov odišlo s Ružomberka študovať, nastúpilo vojenskú službu či do zamestnania, sa počet skupiny zmenšil na 8-9 a tento stav si skupina udržuje dodnes. Práca skupiny sa neustále zlepšovala; popri praktickom speleologickom prieskume sa orientuje na dokumentáciu krasových javov. Počas svojej činnosti zamerala a zdokumentovala do 200 jaskýň v celkovej dĺžke viac ako 5 km na svojom pracovnom území, ktoré sa rozkladá v Nízkych Tatrách, Chočských vrchoch a Veľkej Fatre. Od roku 1972 pracuje skupina i v Červených vrchoch v Západných Tatrách. Z dosiahnutých výsledkov skupiny hodno spomenúť niektoré výskumné práce. V Liskovskej jaskyni po dôkladnom prieskume bolo zameraných 2021 m chodieb, čím sa jej pôvodná dĺžka predĺžila o 100% . Pôdorysný plán jaskyne bol vyhotovený v mierke 1:200. V oblasti Veľkej Fatry preskúmala skupina sústavu puklinovo-rozsadlinových priepastí na Meškove (najväčšia hĺbka -72 m), rozsiahlu krasovú oblasť Bielej skaly v centrálnej oblasti Veľkej Fatry (najväčšia hĺbka v jaskyni Morňa je -60m). Preskúmali sme travertínové jaskyne v doline Revúcej, jaskyne v doline Korbeľka pri Lubochni i v skalách Havranky pri Lubochni. V oblasti Nízkych Tatier preskúmala a zaznamenala skupina jaskyne nad Patočinami, jaskyňu Čereňa nad Ludrovou, niektoré jaskyne v kaňone Hučiakov, tiež tri jaskyne na Salatíne a jaskyňu v Balnom v Lupčianskej doline. V Chočských vrchoch leží podstatná časť území OS Ružomberok. Okrem viacerých jaskýň v krasovom ostrove Mnícha (Patriaceho už do Liptovskej kotliny), ako L-1 až L-4, Jaskyňu na Smrekove, drobnejšie jaskyne v masíve Sielnickej hradnej hory (hrad Liptov), Lômov, v Prosieckej doline, kde okrem dokumentačnej činnosti vykonávala i intenzívnu prieskumnú činnosť s doteraz však len skromnými výsledkami.

V oblasti Červených vrchov pokračovala skupina v starších výskumoch MSK, Geografického ústavu SAV a OS Brezno, zamerala doteraz nezamerané jaskyne a objavila ďalšie. Medzi najpozoruhodnejšie zo 63 dnes známych jaskýň patrí 450 m dlhá jaskyňa občasná vyvieračka.

Činnosť skupiny bola vždy zameraná na progresívne smery v slovenskom jaskyniarstve. Svedčí o tom účasť skupiny na vývoji, výrobe a používaní rozmanitej speleologickej techniky, výstupových pomôcok, meracej techniky a osvetlenia. Členovia skupiny ako účastníci väčších národných expedícií, sa zúčastnili takmer na všetkých významných zahraničných akciách SSS – na výprave do jaskyne Snežnej roku 1974, na expedícii Monte Canin ´76, Gouffe Berger ´79, Sima GESM ´81, Biokovo ´84.

Okrem činnosti vo svojom pracovnom území skupina spolupracuje i s viacerými skupinami. V minulosti sa jej členovia zúčastňovali na prieskume jaskyne v Záskočí, jaskyne Starý hrad a jaskyne Javorinka, spolupracovali s OS Liptovský Trnovec, Prešov.

Skupina v roku 1985 pociťuje nedostatok mladých členov, ktorý spôsobuje do istej miery decentralizácia súčastnej členskej základne. (Hochmuth Z. Slovenský Kras 1985).

Tento stav spôsobil definitívny odchod Z. Hochmutha na východ republiky. V roku 1991 povolil vtedajší vedúci na území skupiny J.Šmollovy výskum v krasových oblastiach Západných Tatier čo položilo základ pre vznik nového speleoklubu Červené vrchy. Nastúpili nový ľudia, ktorý dosiahli čiastočné úspechy hlavne v krasovej oblasti Turíka, pričom sa činnosť zameriavala hlavne na prácu s krúžkom mladých speleológov. Ten nakoniec prežil jedno desaťročie a vychoval niekoľko speleológov, ktorí pracujú v skupine dodnes. Činnosť sa do určitej miery utlmila v roku 1994 po osobných roztržkách, pričom vznikol speleoklub Chočské vrchy, kde sa aktivizoval ďalší výskum. Aktivita sa aj tu utlmila, pričom mladá aktívna generácia začala nakoniec prekážať tej staršej neaktívnej. Tá sa vrátila späť do materského klubu. Život v OS Ružomberok pokračuje ďalej, pričom sa podarilo objaviť v Liskovskej jaskyni stovky metrov nových priestorov a aktívne sa pracuje na jej kompletnom zameraní. Nasledujú objavy v Čebrati a mnohé iné. Skupina organizuje výjazdy do jaskýň na Krakovej holi, Jánskej doliny a na Dubnú skalu. Oblastná speleologická skupina Ružomberok bola 10.7. 2002 zaregistrovaná na Ministerstve vnútra SR ako občianske združenie záujemcov o kras a speleológiu. Bolo prehodnotené ďalšie smerovanie klubu vzhľadom na dokumentačnú činnosť pričom osobitný ohľad sa bude klásť na ochranu krasu ako celku.

Veríme, že sa tieto veci postupne podarí realizovať a skupina bude patriť k najaktívnejším v Slovenskej speleologickej spoločnosti.

Literatúra

  1. Archív OS Ružomberok: Výročné správy OS Ružomberok 1968-1999
  2. Hochmuth Z., 1985: Dvadsať rokov činnosti oblastnej kupiny SSS v Ružomberku, Slovenský kras XXIII – 1985, str. 353-355.

Sledujte nás na Instagrame