Ján Vajs
(Speleoklub Nicolaus)

Som starý netopier. Veľmi starý. Tak starý, že si ani nepamätám, či som prišiel na tento svet už za Márie Terézie, alebo až za Jánosa Kádara. Žijem tu na Dolnom vrchu dlho, veľmi dlho. Niet sa čomu čudovať, že rozumiem všetkým zvieratám a aj tým dvojnohým. Rozoznám ich hatlaniny tak dobre, že mi nerobí problém načúvať maďarčine, alebo jej dialektom - slovenčine a češtine. Tí dvojnohí to rozdeľujú inakšie, ale ak by sa zavesili za nohy a viseli dolu hlavou, hneď by svoje problémy videli inakšie. Hlavne nás, podstatne starších obyvateľov zeme, by chápali a neotravovali by nás. Nerobili by tie otrasné diery do zeme, ktoré volajú štôlne. Môj starý otec mi rozprával, že sa dvojnohým nemehlám najviac páčia bohaté tenké sloje železnej rudy. Ťažili tu už od stredoveku. Asi majú dobrý ňuch. Pod toľkou hlinou nájsť železo. Mne už neslúži tak dobre ako za mladi, keď som mladú samičku netopiera zacítil až v treťom barlangu. To boli časy. Potom dvojnohí kopali viac a viac štôlní a podarilo sa im preraziť aj do našich jaskýň. Bože, aký tu bol dovtedy božský kľud. Okrem padajúcich kvapiek vody tu vládlo len ticho. Ale dvojnohí, tí vlezú všade. Aj psovi do onej. A na jaskyne sú ako hadi na mlieko. Viete si to predstaviť, že z 52 tunajších jaskýň sa vďaka štôlniam dostali až do 31 našich utajených jaskýň. Aj do tejto mojej sa takýmto spôsobom dostali. Dvojnohí nemajú vôbec fantáziu. Dali jej meno opäť po štôlni. No uznajte, neznie to čudne Rákóczi Barlang? Ako keby sa vrátili časy Rákoczyho rebélie. Meno to nie je to najhoršie. To prišlo potom, keď jaskyňu sprístupnili. Napchali sem ocele a otravujú spiacich tými otrasnými svetlami. Vraj je veľmi citlivo sprístupnená oceľovým schodiskom a pôsobivo osvetlená modernými svietidlami. Kto len toto už môže povedať? Netopier nemá kľud ani tu v podzemí. Dlho tu chodili všelijakí návštevníci, ktorí vykrikovali, hrmotali a fúkali vzduch do vody. Oni tomu hovoria potápanie. Potom niekto múdri rozhodol, že tu len tak nebude chodiť hoc kto. Tí, ktorí majú známych na úradoch, alebo si nadávajú do vedátorov, dostávajú bumášky a lezú sem ďalej. Tí ostatní sem chodia tajne. Bez povolenia. Tí sú mi sympatickejší, pretože od strachu, že ich tu niekto prichytí, sú nehluční a dá sa pri nich sladko spať.

Aj v ten kritický deň sem prišli dvojnohí bublinkovať pod vodu aj s kamerami. Spokojne som ostal visieť a neodletel som ako naši mladíci. Výhodou nás starých netopierov je, že sme sivý ako tie epimetamorfované steinalmské vápence stredného triasu. Nerozumiete tomu? No, som jednoducho sivý ako starý pes. Aj som zošúverený a tak ma ťažko niekto zbadá ako visím na stene. Poviem vám, bol to riadny kabaret. Zo začiatku sa to podobalo na tradičné bublinkovanie. Pár dvojnohých si natiahlo novú kožu, vypúlili oči a na nohách im narástli plutvy. Na chrbát si pripevnili fľaše, lebo bez nich nič nezmôžu. Zmenení na krížencov chrobáka a morskej panny čľupli do vody. Ostatní sedeli na brehu, vypúšťali z nosov dym a viedli oplzlé reči. Tie ich prešli, keď sa po čase vynorili a jeden chýbal. Vo vzduchu bolo cítiť napätie. Skákali do vody a mútili ju viac a viac. Aj šéf sa vybral bublinkovať, ale ani on nenašiel strateného. Už sa balili, keď som počul ako stratený Nešťastník vykrikuje o ratu. Zatáral sa niekde za Čertovou pivárňou a nenašiel cestu späť. Kričal tak úpenlivo, až ho počuli aj ostatní. Tí zalarmovali jaskyniarsku záchrannú službu. To ste mali vidieť to bublinkovanie a mútenie vody. V tej gebuzine by nenašli ani slona, nie to ešte Nešťastníka. A ten ich vynález, bublinkovať vo vode bez fliaš. Kto to kedy videl. Tomu pod vodou strčili do huby hadicu s hrozným názvom nargilová a vraj teraz hľadaj. Hadica bola krátka tak isto ako aj maďarská záchranná služba. Nešťastníkovi nepomohli. Museli pozvať Slovákov a Čechov. Ešte pred nimi tu niekto zorganizoval módnu prehliadku. Dominovala červená farba. Zo začiatku som si myslel, že horí jaskyňa. Už, už som chcel odletieť, ale dobre, že som vydržal. Módna prehliadka trvala až do konca akcie. Svoj veľký deň mal módny návrhár Rescue-team. Doteraz som ho nepoznal, ale určite to je dobrý návrhár, lebo na jeho návrhoch sme sa popri krížoch dosť často objavovali aj my netopiere. Nevidel som ho, ale je mi sympatický, hoci jeho návrhy predvádzali tie najväčšie dvojnohé nemehlá. Veď aj normálne manekýnky s podviživenými telami na rachitických nožičkách sa ledva plancú po predvádzacom móle.

Akurát som sa bol pred jaskyňu vycikať, keď začali prichádzať Slováci a Česi. Čo mám povedať? No bieda. Autá - staré ošarpané herky. Ani ich oblečenie nebolo odchodnejšie. Otrhaní, špinaví a zarastení. Pri robote ani len rukavice nepoužívali a z čižiem im šiel hrozný smrad. Najskôr ich do jaskyne nechceli ani len pustiť. Vraj bublinkoši potrebujú absolútne ticho. Nebolo počuť ich pazvuky cez nargilu. Chudák Nešťastník. Už druhý deň trpel v malom priestore. Netušil, že suchozemci vedú boj s bublinkošmi o to ako sa k nemu dostať. Zo začiatku viedli bublinkoši. Ich šéf Sako bol silná autorita. Nahrávali mu aj okolnosti. Keď chceli suchozemci presadiť vŕtanie, zistili, že v Maďarsku, počúvajte dobre, už nie je ani jedna fungujúca baňa a že maďarská banská záchranná služba de facto neexistuje. Teda nie sú ani nadstavovacie vrtáky ani pneumatické vrtné kladivo. Skoro som od smiechu padol do vody. To je ďalšie víťazstvo strýčka Sama a jeho globalizácie. A ja som sa bál, že nás už v Európe nič nezachráni. Tu ho máš. Spoza oceánu prichádza spása. Dvojnohí pozavierajú bane, továrne a prestanú obrábať polia. Všetko sa v Európe zmení na druhohory. To nám netopierom bude radosť žiť. Ešte som sa preľakol, keď padol návrh, že by vrtnú súpravu priviezli zo Slovenska. Našťastie veliteľ tamojších záchranárov upozornil, že najľahšie vrtné hebedo váži pol tony. Zdalo sa, že suchozemci prehrali načisto a odídu bez slávy. Nepomohli ani intervencie u veliteľa záchrannej akcie a logické argumenty podopreté dlhoročnými skúsenosťami. Dvojnohý veliteľ Tarajda bol zásadový. Neustúpil a tak sa bublinkovalo a mútilo ďalej. Páčia sa mi spôsoby dvojnohých. My netopiere nemáme také zvyky. Nám keď treba, tak sa najeme, keď máme chuť milovať sa, tak sa milujeme. Dvojnohí, keď potrebujú niekoho zachrániť, tak počúvajú lobistov a autority. Múdrych nevypočujú, alebo ich nechajú čakať až kým nie je veľmi zle. Preto okolo Nešťastníka bolo toľko bubliniek a mútnej vody. Nakoniec to bol on, kto rozhodol o víťazstve suchozemcov. Po dvoch dňoch a dvoch nociach vyhlásil, že aj keď zahynie, vyrazí naspäť cez vodu so zbytkom vzduchu, ktorý ešte mal. Konečne sa dvojnohý Tarajda rozhodol. Záchranári začali psychicky povzbudzovať Nešťastníka. Vykrikovali, že žena mu je neverná a ak mu narastú parohy, tak sa z jaskyne nikdy nedostane. Nešťastník viditeľne ožil a prestal vyhlasovať, že sa sám vráti. Odľahlo aj ostatným dvojnohým nemehlám, pretože už nič neohrozovalo ich hrdinstvo pri záchrane.

V niektorých momentoch som mal obavy o svoj život. Pokiaľ suchozemci pukali len s pyropatrónmi, nebolo to nebezpečné, hoci som sa strhával. Horšie bolo, keď prišli akísi šikovní špecialisti a chceli sa realizovať. To som mal naozaj strach. Ani nie tak o dvojnohé nemehlá, ale hlavne o seba. Veď si len predstavte, keby odpálili semtexové nálože. Buchot a smrad. Fuj, hrozné čo len pomyslieť. Našťastie ich nepustili k činu. Za to ďakujem aj v mene svojom a v mene Nešťastníka. Za čo sa nedá ďakovať, to bola rakovina modernej doby - novinári. Táto privilegovaná vrstva epochy mediokracie zasiahla aj do záchrany Nešťastníka. Boli všade. Pred jaskyňou aj v jaskyni, v okolitých dedinkách aj v školách. Takáto senzácia to bola pre nich bašta. Občas si zaletím do niektorého domu a pozriem si televízor. Naozaj sú tam divoké veci a aj prasačinky. Jaskynná dráma bola bomba. Patrične ju nafúkli a dostala sa na čelo hlavných senzácií dňa. Dvojnohí sú už takí. Niekedy bývajú aj vtipní. Ako ten jeden suchozemec. Otravovala ho dotieravá redaktorka televízie Markíza:

  • Poskytnite nám rozhovor!
  • Nie, neotravujte ma!
  • Povedzte nám dajakú pikošku!
  • Nie, nepoviem!
  • Budú vás vidieť doma v televízii a môžete im aj zamávať.
  • Nie, nebudem mávať!
  • Tak komu by ste boli ochotný porozprávať o tom čo sa tu deje?
  • Jedine Belohorcovej!
  • A prečo?
  • Lebo má väčšie cici ako vy!

Ha, ha, ha! Pozerala ako vyoraná myš. Myši, to sú netopiere ktoré nevedia lietať. Sú vývojovým medzistupňom medzi dvojnohými nemehlami a nami netopiermi. Táto markízačka s plochou hruďou potom zo srdu nič nepovedala o slovenských záchranároch. Pomsta je sladká. Pod vplyvom preplachovačov rozumu (rozumej masmédií) sa chcel každý podieľať na záchrane Nešťastníka. Jaskyniarsky manekýni sa natláčali k pyropatrónom a chceli si ku krúteniu zadkov v červených bundách pridať aj kvalifikáciu razičov. Vôbec im neprekážalo, že jeden z dvojnohých je v ohrození života. Našťastie ich dali len do radu obslužného personálu. Boli zoradení v šóre od raziča pri stene až po východ jaskyne. Nepoužívali nargilovú hadicu, ale odkazy si odovzdávali per huba. Keď razič potreboval kladivo, jednoducho zakričal:

- Kladivóóó!

A jaskyňou sa ako ozvena nieslo klááádííívóóó! Z druhého konca prišlo kladivo. Keď bolo treba prifúknuť vzduch, hneď sa reťazou nieslo - vzdúúúch! Po dlhých hodinách sa manekýni zmenili na kvalitných papagájov. Tak mi v hlave skrsla myšlienka, ktorú som telepaticky podsunul tomu vtipnému dvojnohému razičovi, ktorý zakričal na živú reťaz:

-Ja som sprostý!

A jaskyňou sa šinul mierne zdeformovaný ale pravdivý odkaz, ku ktorému sa všetci hlásili, hoci nie všetci mu rozumeli. Pri vchode bol preložený aj do ďalších dvoch kandidátskych jazykov, takže mu porozumeli a zasmiali sa. Reťaz v domnienke, že ide o odkaz sa ozvenovite rehotala spätne k razičovi. Ten si len popod fúz zahundral niečo o sprostosti a spoľahlivosti.

Potom dvojnohé nemehlá zbadali, že odhadovaná dĺžka pukliny nemá ani 3 ani 5 metrov. Mali vystrieľaných 7 metrov a Nešťastník bol stále ďaleko. Z Bojníc dotrepali merača, ktorý ich zarmútil:

- Je to až 11 metrov.

Čas ktorý ostával do záchrany Nešťastníka využila nielen rakovina - novinári, ale aj jej metastázy - politici. Ohúrení televíznym spravodajstvom a zblbnutí akčnými filmami boli nadšení osvetlenou jaskyňou a módnou prehliadkou červenobundášov. Pocítili potrebu ukojiť svoje exhybionistické chúťky a prišli sa v kravatách a poltopánkach predvádzať. Dlho nevydržali. Divákov bolo málo a aj tí boli namosúrení a všade bolo blato, vlhko a zima. Ešte šťastie, že sa autom dalo prísť až ku vchodu jaskyne. Vôbec si nedokázali predstaviť ako by sa zachraňovalo niekde vo vysokých horách Feldvidéku. Poskytli krátky rozhovor pre rozhlas a už bežali preč. Neviem ako by sa udržali visiaci na plafóne na tých chudých nožičkách s tými obrovskými brušiskami. Možnože u dvojnohých nosia mláďatá aj samci.

Dvojnohí tvrdia, že šaty robia človeka, ale tu v podzemí to vôbec neplatí. Otrhaní a špinaví urobili najviac a manekýni nič. U nás netopierov robia netopiera netopierom činy.

Hodina ubiehala za hodinou a z nich hynuli dni. Mne to bolo jedno. Už som si zvykol aj na buchot kladiva a vravu dvojnohých. Občas ma zobudilo puknutie pyropatrónu. Aby som bol presný - buchlo to 5 000 krát, pokiaľ sa k Nešťastníkovi mohli preplaziť lekári. Nebolo mi síce jasné, či ho majú doraziť, alebo mu pomôcť, ale nakoniec ho z jaskyne vyniesli na nosidlách za potlesku všetkých prítomných. Nezabudli novovydlabanú štôlňu pomenovať na "Nešťastníkovu štôlu".

Ešte chvíľu bol v jaskyni krik, ale postupne utíchal a potom už po dvojnohých ostal len smrad a neporiadok. Tí sa ponáhľali poumývať a preobliecť, pretože v kúpeľoch "Mátrafüred" bola veľká ďakovná akcia. Ďakovalo sa podľa tej detskej riekanky:

- Tomu dala .... tomu nedala...!

Ján Vajs
(Speleoklub Nicolaus)

Som starý netopier. Veľmi starý. Tak starý, že si ani nepamätám, či som prišiel na tento svet už za Márie Terézie, alebo až za Jánosa Kádara. Žijem tu na Dolnom vrchu dlho, veľmi dlho. Niet sa čomu čudovať, že rozumiem všetkým zvieratám a aj tým dvojnohým. Rozoznám ich hatlaniny tak dobre, že mi nerobí problém načúvať maďarčine, alebo jej dialektom - slovenčine a češtine. Tí dvojnohí to rozdeľujú inakšie, ale ak by sa zavesili za nohy a viseli dolu hlavou, hneď by svoje problémy videli inakšie. Hlavne nás, podstatne starších obyvateľov zeme, by chápali a neotravovali by nás. Nerobili by tie otrasné diery do zeme, ktoré volajú štôlne. Môj starý otec mi rozprával, že sa dvojnohým nemehlám najviac páčia bohaté tenké sloje železnej rudy. Ťažili tu už od stredoveku. Asi majú dobrý ňuch. Pod toľkou hlinou nájsť železo. Mne už neslúži tak dobre ako za mladi, keď som mladú samičku netopiera zacítil až v treťom barlangu. To boli časy. Potom dvojnohí kopali viac a viac štôlní a podarilo sa im preraziť aj do našich jaskýň. Bože, aký tu bol dovtedy božský kľud. Okrem padajúcich kvapiek vody tu vládlo len ticho. Ale dvojnohí, tí vlezú všade. Aj psovi do onej. A na jaskyne sú ako hadi na mlieko. Viete si to predstaviť, že z 52 tunajších jaskýň sa vďaka štôlniam dostali až do 31 našich utajených jaskýň. Aj do tejto mojej sa takýmto spôsobom dostali. Dvojnohí nemajú vôbec fantáziu. Dali jej meno opäť po štôlni. No uznajte, neznie to čudne Rákóczi Barlang? Ako keby sa vrátili časy Rákoczyho rebélie. Meno to nie je to najhoršie. To prišlo potom, keď jaskyňu sprístupnili. Napchali sem ocele a otravujú spiacich tými otrasnými svetlami. Vraj je veľmi citlivo sprístupnená oceľovým schodiskom a pôsobivo osvetlená modernými svietidlami. Kto len toto už môže povedať? Netopier nemá kľud ani tu v podzemí. Dlho tu chodili všelijakí návštevníci, ktorí vykrikovali, hrmotali a fúkali vzduch do vody. Oni tomu hovoria potápanie. Potom niekto múdri rozhodol, že tu len tak nebude chodiť hoc kto. Tí, ktorí majú známych na úradoch, alebo si nadávajú do vedátorov, dostávajú bumášky a lezú sem ďalej. Tí ostatní sem chodia tajne. Bez povolenia. Tí sú mi sympatickejší, pretože od strachu, že ich tu niekto prichytí, sú nehluční a dá sa pri nich sladko spať.

Aj v ten kritický deň sem prišli dvojnohí bublinkovať pod vodu aj s kamerami. Spokojne som ostal visieť a neodletel som ako naši mladíci. Výhodou nás starých netopierov je, že sme sivý ako tie epimetamorfované steinalmské vápence stredného triasu. Nerozumiete tomu? No, som jednoducho sivý ako starý pes. Aj som zošúverený a tak ma ťažko niekto zbadá ako visím na stene. Poviem vám, bol to riadny kabaret. Zo začiatku sa to podobalo na tradičné bublinkovanie. Pár dvojnohých si natiahlo novú kožu, vypúlili oči a na nohách im narástli plutvy. Na chrbát si pripevnili fľaše, lebo bez nich nič nezmôžu. Zmenení na krížencov chrobáka a morskej panny čľupli do vody. Ostatní sedeli na brehu, vypúšťali z nosov dym a viedli oplzlé reči. Tie ich prešli, keď sa po čase vynorili a jeden chýbal. Vo vzduchu bolo cítiť napätie. Skákali do vody a mútili ju viac a viac. Aj šéf sa vybral bublinkovať, ale ani on nenašiel strateného. Už sa balili, keď som počul ako stratený Nešťastník vykrikuje o ratu. Zatáral sa niekde za Čertovou pivárňou a nenašiel cestu späť. Kričal tak úpenlivo, až ho počuli aj ostatní. Tí zalarmovali jaskyniarsku záchrannú službu. To ste mali vidieť to bublinkovanie a mútenie vody. V tej gebuzine by nenašli ani slona, nie to ešte Nešťastníka. A ten ich vynález, bublinkovať vo vode bez fliaš. Kto to kedy videl. Tomu pod vodou strčili do huby hadicu s hrozným názvom nargilová a vraj teraz hľadaj. Hadica bola krátka tak isto ako aj maďarská záchranná služba. Nešťastníkovi nepomohli. Museli pozvať Slovákov a Čechov. Ešte pred nimi tu niekto zorganizoval módnu prehliadku. Dominovala červená farba. Zo začiatku som si myslel, že horí jaskyňa. Už, už som chcel odletieť, ale dobre, že som vydržal. Módna prehliadka trvala až do konca akcie. Svoj veľký deň mal módny návrhár Rescue-team. Doteraz som ho nepoznal, ale určite to je dobrý návrhár, lebo na jeho návrhoch sme sa popri krížoch dosť často objavovali aj my netopiere. Nevidel som ho, ale je mi sympatický, hoci jeho návrhy predvádzali tie najväčšie dvojnohé nemehlá. Veď aj normálne manekýnky s podviživenými telami na rachitických nožičkách sa ledva plancú po predvádzacom móle.

Akurát som sa bol pred jaskyňu vycikať, keď začali prichádzať Slováci a Česi. Čo mám povedať? No bieda. Autá - staré ošarpané herky. Ani ich oblečenie nebolo odchodnejšie. Otrhaní, špinaví a zarastení. Pri robote ani len rukavice nepoužívali a z čižiem im šiel hrozný smrad. Najskôr ich do jaskyne nechceli ani len pustiť. Vraj bublinkoši potrebujú absolútne ticho. Nebolo počuť ich pazvuky cez nargilu. Chudák Nešťastník. Už druhý deň trpel v malom priestore. Netušil, že suchozemci vedú boj s bublinkošmi o to ako sa k nemu dostať. Zo začiatku viedli bublinkoši. Ich šéf Sako bol silná autorita. Nahrávali mu aj okolnosti. Keď chceli suchozemci presadiť vŕtanie, zistili, že v Maďarsku, počúvajte dobre, už nie je ani jedna fungujúca baňa a že maďarská banská záchranná služba de facto neexistuje. Teda nie sú ani nadstavovacie vrtáky ani pneumatické vrtné kladivo. Skoro som od smiechu padol do vody. To je ďalšie víťazstvo strýčka Sama a jeho globalizácie. A ja som sa bál, že nás už v Európe nič nezachráni. Tu ho máš. Spoza oceánu prichádza spása. Dvojnohí pozavierajú bane, továrne a prestanú obrábať polia. Všetko sa v Európe zmení na druhohory. To nám netopierom bude radosť žiť. Ešte som sa preľakol, keď padol návrh, že by vrtnú súpravu priviezli zo Slovenska. Našťastie veliteľ tamojších záchranárov upozornil, že najľahšie vrtné hebedo váži pol tony. Zdalo sa, že suchozemci prehrali načisto a odídu bez slávy. Nepomohli ani intervencie u veliteľa záchrannej akcie a logické argumenty podopreté dlhoročnými skúsenosťami. Dvojnohý veliteľ Tarajda bol zásadový. Neustúpil a tak sa bublinkovalo a mútilo ďalej. Páčia sa mi spôsoby dvojnohých. My netopiere nemáme také zvyky. Nám keď treba, tak sa najeme, keď máme chuť milovať sa, tak sa milujeme. Dvojnohí, keď potrebujú niekoho zachrániť, tak počúvajú lobistov a autority. Múdrych nevypočujú, alebo ich nechajú čakať až kým nie je veľmi zle. Preto okolo Nešťastníka bolo toľko bubliniek a mútnej vody. Nakoniec to bol on, kto rozhodol o víťazstve suchozemcov. Po dvoch dňoch a dvoch nociach vyhlásil, že aj keď zahynie, vyrazí naspäť cez vodu so zbytkom vzduchu, ktorý ešte mal. Konečne sa dvojnohý Tarajda rozhodol. Záchranári začali psychicky povzbudzovať Nešťastníka. Vykrikovali, že žena mu je neverná a ak mu narastú parohy, tak sa z jaskyne nikdy nedostane. Nešťastník viditeľne ožil a prestal vyhlasovať, že sa sám vráti. Odľahlo aj ostatným dvojnohým nemehlám, pretože už nič neohrozovalo ich hrdinstvo pri záchrane.

V niektorých momentoch som mal obavy o svoj život. Pokiaľ suchozemci pukali len s pyropatrónmi, nebolo to nebezpečné, hoci som sa strhával. Horšie bolo, keď prišli akísi šikovní špecialisti a chceli sa realizovať. To som mal naozaj strach. Ani nie tak o dvojnohé nemehlá, ale hlavne o seba. Veď si len predstavte, keby odpálili semtexové nálože. Buchot a smrad. Fuj, hrozné čo len pomyslieť. Našťastie ich nepustili k činu. Za to ďakujem aj v mene svojom a v mene Nešťastníka. Za čo sa nedá ďakovať, to bola rakovina modernej doby - novinári. Táto privilegovaná vrstva epochy mediokracie zasiahla aj do záchrany Nešťastníka. Boli všade. Pred jaskyňou aj v jaskyni, v okolitých dedinkách aj v školách. Takáto senzácia to bola pre nich bašta. Občas si zaletím do niektorého domu a pozriem si televízor. Naozaj sú tam divoké veci a aj prasačinky. Jaskynná dráma bola bomba. Patrične ju nafúkli a dostala sa na čelo hlavných senzácií dňa. Dvojnohí sú už takí. Niekedy bývajú aj vtipní. Ako ten jeden suchozemec. Otravovala ho dotieravá redaktorka televízie Markíza:

  • Poskytnite nám rozhovor!
  • Nie, neotravujte ma!
  • Povedzte nám dajakú pikošku!
  • Nie, nepoviem!
  • Budú vás vidieť doma v televízii a môžete im aj zamávať.
  • Nie, nebudem mávať!
  • Tak komu by ste boli ochotný porozprávať o tom čo sa tu deje?
  • Jedine Belohorcovej!
  • A prečo?
  • Lebo má väčšie cici ako vy!

Ha, ha, ha! Pozerala ako vyoraná myš. Myši, to sú netopiere ktoré nevedia lietať. Sú vývojovým medzistupňom medzi dvojnohými nemehlami a nami netopiermi. Táto markízačka s plochou hruďou potom zo srdu nič nepovedala o slovenských záchranároch. Pomsta je sladká. Pod vplyvom preplachovačov rozumu (rozumej masmédií) sa chcel každý podieľať na záchrane Nešťastníka. Jaskyniarsky manekýni sa natláčali k pyropatrónom a chceli si ku krúteniu zadkov v červených bundách pridať aj kvalifikáciu razičov. Vôbec im neprekážalo, že jeden z dvojnohých je v ohrození života. Našťastie ich dali len do radu obslužného personálu. Boli zoradení v šóre od raziča pri stene až po východ jaskyne. Nepoužívali nargilovú hadicu, ale odkazy si odovzdávali per huba. Keď razič potreboval kladivo, jednoducho zakričal:

- Kladivóóó!

A jaskyňou sa ako ozvena nieslo klááádííívóóó! Z druhého konca prišlo kladivo. Keď bolo treba prifúknuť vzduch, hneď sa reťazou nieslo - vzdúúúch! Po dlhých hodinách sa manekýni zmenili na kvalitných papagájov. Tak mi v hlave skrsla myšlienka, ktorú som telepaticky podsunul tomu vtipnému dvojnohému razičovi, ktorý zakričal na živú reťaz:

-Ja som sprostý!

A jaskyňou sa šinul mierne zdeformovaný ale pravdivý odkaz, ku ktorému sa všetci hlásili, hoci nie všetci mu rozumeli. Pri vchode bol preložený aj do ďalších dvoch kandidátskych jazykov, takže mu porozumeli a zasmiali sa. Reťaz v domnienke, že ide o odkaz sa ozvenovite rehotala spätne k razičovi. Ten si len popod fúz zahundral niečo o sprostosti a spoľahlivosti.

Potom dvojnohé nemehlá zbadali, že odhadovaná dĺžka pukliny nemá ani 3 ani 5 metrov. Mali vystrieľaných 7 metrov a Nešťastník bol stále ďaleko. Z Bojníc dotrepali merača, ktorý ich zarmútil:

- Je to až 11 metrov.

Čas ktorý ostával do záchrany Nešťastníka využila nielen rakovina - novinári, ale aj jej metastázy - politici. Ohúrení televíznym spravodajstvom a zblbnutí akčnými filmami boli nadšení osvetlenou jaskyňou a módnou prehliadkou červenobundášov. Pocítili potrebu ukojiť svoje exhybionistické chúťky a prišli sa v kravatách a poltopánkach predvádzať. Dlho nevydržali. Divákov bolo málo a aj tí boli namosúrení a všade bolo blato, vlhko a zima. Ešte šťastie, že sa autom dalo prísť až ku vchodu jaskyne. Vôbec si nedokázali predstaviť ako by sa zachraňovalo niekde vo vysokých horách Feldvidéku. Poskytli krátky rozhovor pre rozhlas a už bežali preč. Neviem ako by sa udržali visiaci na plafóne na tých chudých nožičkách s tými obrovskými brušiskami. Možnože u dvojnohých nosia mláďatá aj samci.

Dvojnohí tvrdia, že šaty robia človeka, ale tu v podzemí to vôbec neplatí. Otrhaní a špinaví urobili najviac a manekýni nič. U nás netopierov robia netopiera netopierom činy.

Hodina ubiehala za hodinou a z nich hynuli dni. Mne to bolo jedno. Už som si zvykol aj na buchot kladiva a vravu dvojnohých. Občas ma zobudilo puknutie pyropatrónu. Aby som bol presný - buchlo to 5 000 krát, pokiaľ sa k Nešťastníkovi mohli preplaziť lekári. Nebolo mi síce jasné, či ho majú doraziť, alebo mu pomôcť, ale nakoniec ho z jaskyne vyniesli na nosidlách za potlesku všetkých prítomných. Nezabudli novovydlabanú štôlňu pomenovať na "Nešťastníkovu štôlu".

Ešte chvíľu bol v jaskyni krik, ale postupne utíchal a potom už po dvojnohých ostal len smrad a neporiadok. Tí sa ponáhľali poumývať a preobliecť, pretože v kúpeľoch "Mátrafüred" bola veľká ďakovná akcia. Ďakovalo sa podľa tej detskej riekanky:

- Tomu dala .... tomu nedala...!

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK