M. Kuchár

Za celé roky som sa veľmi netrápil s tým, čo ma tak ťahá do tej tmy. Veď to je také samozrejmé: výnimočné prostredie, ľudia, zážitky. Kto zažil, vie. Najviac ma však ovládla čistá krása tvarov podzemia. Ukrytých, placho sa obnažujúcich len na letmý okamih.

Roky jaskyniarčenia ma naplnili silnými zážitkami, vnímanými všetkými zmyslami: dohora letiace, vo svetle vzbĺknuté, vyhladené i zjazvené steny priepastí, balvany na dne bežia oproti. Kdesi hore v zamatovej tme strácajúca sa vlnivá niť návratu. Plavný pohyb vo všetkých dimenziách, vnímaný celým telom. Nevedome zatajený dych. Kyvadlo batoha pod nohami.

Mámivé krivky zvíjajúcich sa zákutí dómov, prerastených lesklo vlhkými sviecami kvapľov. Strop bez hviezd sa vznáša nevidený, iba tušený. Rozbitý chaos rozpukaných zlomov, skrútené ruptúry hornín. Do bezvedomia neľútostné zovretie úžin, mätúcich vedomie o tom, čo je hore a čo dole. Urývky pohybov, do krajnosti vypäté sily, vydretý dych. Riedke blato na krku steká dole chrbtom, slaný pot na perách. Závoj hmly vo vydýchanom vzduchu na konci sveta.

Ohlušujúci rev rútiacich sa kaskád. Ťarcha vodopádu. Kmitanie priestoru. Franforce peny, sila prúdu naplno búši do tela, kĺby praskajú. Tiché jazero. Ligotavé, do dokonalosti vyhladené perly kamienkov na dne. Sklenená hladina, belasá trhlina do hĺbky. Žiarivý záblesk kvapky na strune brčka. Tichý pád, majestátny, víťazný let, zokončený kratučkým tupým zazvonením pri dopade. Drsné škrípanie piesku, mazľavý špľachot bahna, cinkot karabín. Tichá vrava rieky. Hlasy druhov, úsečné pokyny, smiech.

Boľavé dlane, páliace prsty. Dunenie ťažkým nákladom zaplnených vedier, ich prázdny rachot pri ceste späť. Napätie očakávania - okamih odkrývania nového a neznámeho. Kamienky so šuchotom letiace do prázdna. Prvý lúč svetla v odvekej čiernote, hladiaci na dosiaľ nevidené.

Nôž chladu otriasajúci telom pri čakaní na voľné lano, po skoku do ľadovej vody. Povzbudivé teplo karbidky, hrejivá chuť polievky v bivaku. Spánok od tmy do tmy v zhúžvanom vlhkom vaku. Zablatená, tupá ceruza, rozmazané kvapky blata na pokrčenom papieri s vydretými číslami poznania.

A všetky tie chvíle v bežnom svete, keď myseľ bola v podzemí. Všetky stretnutia, rozhovory, prípravy, plány, odchody a návraty. Nespočítateľný počet krokov v mnohotvárnom svete krasu v rôznych končinách a vo všetkých ročných obdobiach.

Svet bez života ma učil cítiť podoby a silu života. Mnohé podoby podzemného sveta mi zostávajú aj po rokoch skryté, priamo nezažité. Ale neočakával som už veľké prekvapenia. Veď som už toľko videl, začil, počul či čítal. Ajhľa, aký klam.

Krásy divej prírody mi nebadane, od detstva odkrýval otec. Spoločný čas strávený v lesoch, na skalách či snehu hôr otvoril moje oči pre vnímanie nekonečne pestrých a neustále sa meniacich podôb sveta. Od najmenšej kvapky v dažďom umytej tráve hladenej lúčmi slnka, od ohnivozlatých ihličiek na kostrbatých konárikoch červených smrekov zoradených vysoko v úbočí, až po tienisté strže v oblámaných skalách, vymývaných búrkovými prívalmi, alebo horské vrcholy vyhrievajúce sa v letnej spare, či vzdorujúce búšeniu víchra. Otcovi, napriek pribúdajúcim rokom, sa pohyb v prírode stával čoraz väčšou časťou jeho života, napĺňajúc ho elánom, energiou a vzácnymi zážitkami v kruhu priateľov.

Odkedy som spoznal divokrásny svet , nepoznajúci slnko, oblaky a oblohu, túžil som vrátiť mu aspoň časť jeho vkladu a ukázať mu podoby sveta tmy. V priebehu rokov sa mojím domovom stal kraj vzdialený od hôr, jaskýň a od rodného kraja. Napriek tomu som veril, že svoj zámer uskutočním.

Plány prekazil bezohľadný motocyklista. Výsledkom zrážky bolo zranenie hlavy a ťako dochrámaná noha. Verdikt lekárov: " Zmier sa s tým, že už si starý, zaraď sa medzi posedkávajúcich dedkov a spomínaj. Nedráždi mladších životným optimizmom. Veď noha ťa už nepustí, tak čo chceš?" Priznám sa, stratil som nádej, že pôjdeme spolu do jaskyne. Otec ticho pretrpel prvé obdobie hojenia po operáciách. A potom sa pustil do driny. Hodiny, týždne, mesiace chodenia, cvičenia, obnovovania síl a citu pre rovnováhu. Napriek pochybnostiam okolia, vlastným bolestiam. Rok po nehode stál na vrchole Gerlachu.

Tak sa stalo, že v jeden krásny letný deň sme sa vybrali do čarovného kúta na okraji Muránskej planiny. Vtesnaného v údolí, zovretom strmými, slnkom prežiarenými svahmi a ukrytom medzi vysokými , širokými vrchmi, porastenými tmavými lesmi. A s nami kráčal môj starší syn, jedenásťročný Adam.

Šumiaci vodopád v zákutí skrytom medzi stromami, biele vyhladené úlomky vápenca pod nohami. Mäkučká, voňajúca lesná pôda. Smaragdová, svieža zeleň listov stromov a trávy na lúčke. Biela vata oblakov plávajúca po dokonale sýtobelasej oblohe. Vysoko krúžiaci vtáci. Zurčiace stružky vody stekajúce zo všetkých strán. Strmá lesná úboč zakrytá šuchotajúcim, hnedým lístím. Rastúci pocit čistého, sviatočného a radostného očakávania. Málo slov. Koľko radosti! Malý otvor v skalnej stienke dýcha vlhkosťou a vanie príjemným chladom. Chvíľa prípravy na prechod zo svetla do tmy.

Štrkotanie kamienkov na dne zvažujúcej sa, úzkej chodbičky. Neurčité a skôr rozpačité pohľady dvoch široko roztvorených párov očí. "To je tá krása, čo si sľuboval? Plazíme sa tu ako psi v malej búde, navyše mokrej a zablatenej!"

Neisté kroky v roztvárajúcej sa chodbe. Útok vankúšov sintrových nátekov kontrastných farieb a tvarov. A prvé dotyky s modelovanou, chladnou skalou. Najskôr neisté, ale v ďalšom okamihu pevné, plné dôvery. Chrbáty sa vystierajú, hlavy dvíhajú dovysoka, objavujúc spleť závesov a hradieb kvapľov, stekajúcich znehybnených vĺn. Tie fantastické, nevídané, ostro rezané tvary, vyrastajúce zo stien a zahlbujúce sa do dna nemôžu byť z pevnej skaly. Ale čuduj sa svet, sú! Točiace sa chodby plné prekvapení. Lezieme hore, kĺžeme po šikmých rampách. Zízajúce čierne oči ktoviekam vedúcich otvorov. Ruky a nohy robia nezvyklé pohyby v celom rozsahu kĺbov. Hlboký dych, obláčiky pary pred ústami. Nečakané križovatky stúpajúcich a klesajúcich chodieb, a odbočiek. Mĺkvym tichom sa nesie hlboký, neustále sa zosiľnujúci zvuk. Napätie v labyrinte medzi zrútenými balvanmi. Malá chaotická sieň sa otriasa od hukotu. Kde to je? V skrytej trhline víria kvapôčky, zmáčajúce drobné hrášky na stopkách, husto pokrývajúce steny nečakanými farebnými vzormi. Dunenie vypĺňa vzduch. Spenené vodopády sa rútia do hĺbky priezračného sifóna, zovretého zdrásanými čiernymi stenami. Šikmá, klzká platňa, sústredené pohyby. Prechod po vzdušnej, krehkej galérii nad vodopádmi. A vkročenie do náhliaceho sa prúdu. Ohromujúca zmena tvarov stien vysokej chodby, trblietavé farebné bloky na dne. Klenotnica z jazierok rozdelených bielymi krivkami hrádzok. Sieň s oltárom a súsošiami z bieleho sintra majestátnych, tvarov. A prudký tok studenej vody, špľachot krokov vpred. Prekvapené pohľady a náhlivé pohyby - čo bude ďalej? Všetkými pohybmi, každým pohľadom, každým slovom prestupuje nadšenie.

Čistá radosť z čistej krásy.

V ten deň som spoznal som najkrajšiu radosť z jaskyniarstva - predstavil som jaskyne dvom milovaným ľuďom a zažil tú radosť z novej, nepoznanej krásy spolu s nimi. A čo ďalej? Uvidíme.

V Nitre 30.10.2002

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK