Skazka

Rozprávka od Petera Magdolena, alebo aj podobenstvo na aktuálnu tému.

V jednej malej krajine medzi horami žil raz jeden lyžiar, Patrikom ho zvali. Driečny, odvážny, zlyžoval nejednu strminu, nebolo mu v okrese rovného. Pretože však už nik v okrese nechcel s nim súťažiť, povedal si, že začne niečo nové. I skúsil šťastie v biatlone. V lyžovaní bol majster, ba i strieľať sa bystro naučil, nuž ale mal svoje roky a mladí junci ho zvykli predčiť. A vtedy stretol poľovníka Horimíra.

-"Počúvaj Patrik, vidím, že v strieľaní si umný, tu v doline je jeleň ma odstrel, poď, spolu ho dostaneme."
Nuž vybral sa Patrik s Horimírom na poľovku, sedeli spolu na posede a debatovali.
-"Juj, Patrik, keby si vedel, koľko krásnej vysokej blúdi po krajine, aké je to rozptýlenie, mieriť na statného paroháča, to ti lepšie, než ležať so starou."
-"A veď nič nevidím, kde sú tie tvoje slávne jelene?"
-"Hľa, tu v doline sú len takí chudáci, ale vo vysokých horách v susednom okrese, tam sú riadni štramáci."
-"Horimír, nože mi zraď, kde presne sú, nech sa poteší moje srdce."
Tú noc sa im nepodarilo skoliť žiadne zviera. Chodievali viac nocí, celú zimu, napokon sa im i podarilo skoliť menšieho jelienka. Horimír bol rád, ale Patrikovi to nedalo:
-"Nebaví ma striehnuť v tejto dolinke, tu nezastrelím žiadneho šestnástoráka."
-"Nuž ale či ťa neteší hľadieť na jeleňa a sem-tam niečo trafiť?"
-"Nie, okresný víťaz sa nemôže uspokojiť s malými parohami, ja viem zastreliť ďaleko väčší kus, hoc aj najväčšieho jeleňa v krajine."

-"To ale nie je také ľahké, tam kde žijú tí šampióni, tam ti sú iní poľovníci, a neviem, či ťa prijmú medzi seba. Vieš čo, pozrieť sa však môžeš, dáš mi aspoň znať, či sú tam ozaj také statné kusy, ako starší hudú."
I popísal Horimír Patrikovi zápoľu vo vysokých horách, kde sa má zdržovať statný jeleň, Maco zvaný, chýr o ňom ide po celej zemi. Aj čistinku s riečkou, kde zase iný kráľ, pokojný štrnástorák, Potočniakom volaný, chodieval sa napojiť. Tak sa vybral Patrik na zvedy a vskutku zhliadol oboch krásavcov. Spánku mu nedalo, musí ich dostať. Zhotovil si onakvejšiu zverobijku, nikomu ju neukazuje, nič to zato, že je to prerobená vojsková opakovačka, nočný zameriavač má, na jeleňov je súca. Potočniak mu neujde, je v revíri, kde miestni lovci nemajú správnu krv v žilách, nevedia, čo je to ozajstná vášeň, obdivujú síce jelene, poznajú ich po mene, starajú sa o krmelce, ale správne trafiť, na to treba chlapa ako Patrik. I vyčkal si Patrik chladné zimné dni, chodieval na postriežku, aj dvoch honcov prizval, až trafil neboráka jeleňa priamo na komoru. A tu nastali prieky. Prišiel gróf Humbolt, majiteľ lesa.

-"Či vieš Patrik, že všetko okolo potoka až po najvyššie vrchy je moje a každý, čo sem chodí sa mi musí hlásiť?"
-"Nuž ale pozri gróf, akú trofej som ulovil, takú už dvadsať rokov nik nedostal, musíš mi odpustiť moju trúfalosť!"
-"Boh dá, že odpustím, najprv sa však pomer s miestnym združením, s ľudovými lovcami, potom uvidím, môžbyť si tie trofeje ponecháš."
I zašiel Patrik za ľudovými poľovníkmi:
-"Chlapci poľovníci, povedzte grófovi, že ste ma poverili skoliť Potočniaka, no veď vidíte, že som súcejší, než vás desať dokopy, nepriečte sa mi."
-"Oj, to nepôjde"- hovorí Maťo, starejší ľudových lovcov- "veď my sa tu na krmu pre jeleňov skladáme, krmelce a posedy budujeme, grófovi desiatok odvádzame, nemôžeme my prijať tvoje núkanie."
A s týmito slovami odišli z lúky a už ich nikto nikdy nevidel.

-"Čo poviem grófovi?"- chodí Patrikovi hlavou.
Vyslobodenie prišlo rýchlo. Zvesť o Potočniakovi, ešte ani poriadne nevychladol na lúke, sa dostala do uší chýrnemu Šimonovi z hlavného mesta, známemu to lovcovi antilop v Afrike. Na leto Šimon chodieva do Ujumbury, krajiny v strede pevniny, kde zabíja nevinné kopytníky, často i dvakrát také veľké, než naše brnavé jelene. Ale i v Afrike nastali zmeny. V krajine Ujumbura skončila občianska vojna a národný park s antilopami začali strážiť. Šimon sa nedohodol so strážcami parku, nevedel povedať, koľko antilop presne skolil. Navyše ho nový premiér Ujumbury verejne vykázal z krajiny. Prišiel síce ešte raz Šimon do Afriky, tajne v období dažďov, úlovok však nestál za to.
A tu uvidel čerstvo skoleného Potočniaka so smutným Patrikom.
-"Hľaď Patrik, ak mi dáš polovicu trofejí, vybavím to s grófom Humboltom."
-"Súhlasím, ťapnime si!" rečie Patrik.
Tak nastalo veľké priateľstvo medzi starnúcim Patrikom a hrdinom Šimonom, strieľačom antilop. Boli si blízki vo viacerých ohľadoch, nedbali na smiešnych ľudkov v lese, pýšili sa blýskavými flintami opakovačkami, nad nich nebolo po celom lese rovného.

I dohodli sa na skolení jeleňa Maca.
-"Nebude to ale také ľahké, ako Potočniak, Maco žije vysoko v horách, les patrí grófovi Lohenovi, surovejšiemu Humbolta, aj miestne poľovné združenie je drsnejšie" - nahlas dumá Šimon.
-"O to je to väčšia výzva" - hovorí okresný preborník Patrik.
-"Dobre, ale vec treba riadne prichystať"- súhlasí Šimon - "beriem si to na starosť."
Šimon sa vyzná, už za mladi pochodil krajinu medzi horami, nemal však vtedy čas striehnuť na paroháčov. Teraz sa mu však vynorili podrobnosti z mysli a veci správne zariadil.
Večerami sa spolu s Patrikom plížil po lúčke, striehli niekoľko nocí, až ho zbadali. Pravdu hovoria starší, Maco stojí za to. Obráti sa Šimon na Patrika:
"A či si riekol miestnym horalom, že tu chceme paroháča trafiť?"
"Horkýže riekol, tak sa do mňa obuli, ani dopovedať nedali."
"A i po pive neústupní boli?"
"Nie celkom, tak mi povedali, že keď Maco zíde dolu k potoku, tam si môžem počkať, však najprv musím sa dohodnúť s grófom.
"No aspoň tak, vec s grófom dohodneme neskôr, keď bude Maco náš" - hovorí Šimon.
Po štvrtej postriežke to už Patrika prestáva baviť.
"Poďme inde, viem o jeleňovi v roklinách Edenu, bude to určite riadny kus."
"Tam to poznám," namieta Šimon, "už so tam párkrát poľoval, samé slabé kusy. Navyše mi Edenské poľovné združenie dalo pokutu. Nože ešte vyčkaj, zavolám mladých honcov, Maca dostaneme."
I prišiel verný honec Kocián a vskutku, opäť uzreli Maca.
"Ten je nádherný" -šepol Kocián - "budem vám pomáhať, nech je váš."
"Vyžaduje si to ale odriekanie, plazenie sa v noci, keď len svit mesiaca ukazuje cestu a v tieňoch musíš vidieť nepriateľov, či už miestnych poľovníkov, alebo iných prisluhovačov grófa Lohenho."
"Nedbám" - rečie Kocián - "vy viete lepšie, ako na jeleňov."
Jeleň Maco stále unikal. Potvora, vedel využívať dážď, hmlu, aj hustý porast. Nič však nakoniec nezmohol protiľudskému umu, proti zverobijkám, proti okresným i africkým preborníkom. Zákon silnejšieho sa naplnil koncom leta. Maco padol.

"Čo teraz?" - pýta sa Kocián.
"Všetko je naplánované" - hovorí Šimon. "Najprv zavolám honcov z celej krajiny, nech obdivujú mŕtveho krásavca. Potom vystavíme trofeje, všetci poddaní nás budú obdivovať. A keď gróf Lohen bude namietať, vyprovokujeme sedliacku vzburu u jeho ľudí."
"No neviem" - hovorí Patrik, - "už pri Potočniakovi nám to celkom nevyšlo a teraz je poľovné združenie silnejšie."
" Teraz som tu ja, celou svojou váhou afrického lovca, mám známych radcov u samého ministra" - umlčí Patrika Šimon.
A povie pamätnú vetu:
"Veď samému ministrovi to poviem rovno do očí. Všetkým nám ide o rovnakú vec - zastreliť jeleňa. A v tom sme my dvaja najlepší!"

Pokračovanie A

Minister zle rozumie jazyku miestnych ľudí, nič mu nehovoria plamenné výzvy Šimona. No hovorí si, že chlap je to súci, mohol by sa i jeho radcom stať. Nechá si vyložiť posolstvo dvornej dáme Szabíne. Tá mu povie, že Šimon je bohatier nad bohatierov a minister napíše kráľovskú listinu s pečaťou, že Šimon môže loviť po celej krajine nielen jelene a kotné lane, ale i muflóny a sajgy tatárske.

Pokračovanie B

Miestni poľovníci vyšlú delegáciu k ministrovi. Ten im síce nerozumie, ale zostaví komisiu. Vedúcou komisie je Szabína G., chlapci sa jej zdajú rúči, lepší, než Šimon s Patrikom dokopy. Navrhne riešenie, že komisia preskúma vec na mieste. Zatiaľ si Patrik so Šimonom usporiadajú svetovú výstavu trofejí. Tehotná Szabína G. sa po čase vzdá funkcie.

Pokračovanie C

V televízii sa ukáže Šimon s Patrikom. Postávajú nad hlavou jeleňa Maca. Reportér sa zdá byť úplne maličký. "Ako by ste navrhovali ďalší postup?"- pýta sa.
"Navrhujem, aby každý, kto zastrelil aspoň tri jelene mal blýskavý preukaz" - hovorí Patrik. "Ak navyše zastrelil antilopu, preukaz by sa mal lesknúť do zlatova" - dodáva Šimon.
"No a s takým preukazom potom môže strieľať všetko v krajine, čo sa hýbe".
"A čo miestni poľovníci?" - neurčito sa pýta zajakavý redaktor.
"Tí by mali skloniť zbrane, vzdať poctu a pozerať sa, ako sa správne strieľajú jelene" - hrdinským tenorom rečie Patrik, pričom mu Šimon súhlasne pokyvkáva hlavou.
Nasleduje reklama, drvivá väčšina divákov prepne na iný kanál, kde situácii viac rozumie.

Pokračovanie D

(podľa správy Szabiny G., vedúcej vyšetrovacej komisie)

V okrese úplne na východe žil vraj podľa miestnych donášačov onakvejší jeleň, hovorili mu Živáň. Nikto ho poriadne nevidel, ale všetci miestni boli okamžite pripravení ísť ho streliť. Oj a tí mali správne zverobijky. Raz sa tam zjavil sám Šimon s výpravou. Patrik s ním nebol, viedol akurát akýsi kurz prežitia v obore. Šimona tu videli naposledy. Keď išli po jeho stopách, došli k zranenému jeleňovi, tam sa stopy končili, ďalej boli len stopy gumenných čižiem miestnych lovcov.
Patrik sa po čase začal venovať rybolovu. V najnovšom čísle ročenky Ryby a žaby je možné vidieť jeho nadživotnú fotografiu s trojmetrovým sumcom.

Peter Dunajský

Všetky osoby a udalosti sú pravdivé. Čakám žaloby pre urážku na cti a ďalšie podobné kraviny.

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK