Miroslav Jurečka (OS Ružomberok), Linda Hipmanová (Speleo DETVA), Lukáš Vlček (OS Tisovec).

Prvotná myšlienka vznikla na akcii v Liskovskej jaskyni. Menovaná trojica a Peter Holúbek boli na exkurznom prechode cez Liskovskú jaskyňu. Tam navrhla Linda túto zaujímavú akciu. Pri kofole slovo dalo slovo a tak sme sa stretli vo Zvolenskom útulnom dome bez televízora. Nádherné diapozitívy z Hipmanovej expedície Monte Canin 1976 nás dokonale navnadili. Linda vybavila zľavnené spiatočné lístky za 1700 Sk takže nebolo o čom rozmýšľať. Nádherný večerný výhľad na siluetu Banskej Bystrice a nočná obloha plná padajúcich meteoritov. Priali sme si len to jediné...

Prišiel deň D a môj batoh nabalený na dva týždne má 38 Kg ! Prichádzam do Zvolena a po prechode mestom tuším svoj istý koniec. Zahyniem biednou smrťou. Po príchode k Linde sa zmestia do môjho batoha ešte dva chleby. Achh...Je niečo po 23:30 a odchádzame na autobuse smerom na Bratislavu. Tu smerujeme na Viedeň, kde prestupujeme na vlak Eurocity smerom do Talianska...

15.8.2001

Sú tri hodiny popoludní a my blúdime rozpálenými uličkami pohraničného mestečka Tarvisio. Popruhy ťažkých batohov sa nemilosrdne zarývajú do prepotených pliec. Pôvodne sme si chceli zistiť odchody autobusov do sedla Sella Nevea, no keďže zajtra je sviatok, autobusy nechodia rozhodli sme sa, plní entuziazmu, ísť pešo. Tento neuvážený nápad sme neskôr,( po 15km chôdze asfaltkou ) trpko oľutovali.

16.8.2001

Zobúdzame sa na brehu priehrady Rabeljsko. Po včerajšom 15 kilometrovom pochode máme poriadne zodraté nohy a nálada v družstve už nie je taká preemotivovaná ako vo vlaku. Pri rannej obhliadke terénu som naďabila na spriatelené auto z Českých krajín a podarilo sa mi s nimi dohodnúť odvoz ( za symbolický poplatok 200 Sk ) do sedla Sella Nevea 1143 m. Český priateľ sa chvíľu okúňal, no pri vidine lukratívneho bakšišu privolil. Radostne nahadzujeme preplnené bagle do menšej dodávky. Asi 20 minút cesty a sme v sedle. Ešte dopĺňame prepotrebné zásoby vody a pomaly začíname vystupovať trávnatou zjazdovkou. Slnko svieti, muchy štípu a z nosa mi odkvapla asi tisíca kvapka potu, keď sa pred nami konečne vynoril prvý cieľ našej cesty, Rifugio Gilberti 1850 m. Z kameňa postavená chata sa nachádza uprostred obrovskej krasovej planiny masívu Monte Canin. Na tomto, nie len pre jaskyniara zaujímavom mieste nájdete nespočetné množstvo škrapov, závrtov, slepých údolí, skrátka všetko to čo dokáže voda a vápenec vytvoriť. Chvíľu oddychujeme pri chate, no zbierajúce sa mraky na západe nás nútia k ďalšiemu pochodu. Od chaty Gilberti stúpame do blízkeho sedla, kde sa pred nami otvára úžasný pohľad na celú krasovú planinu. Prechádzame popri rozbitých domčekoch z 1. Svetovej vojny a pomaly traverzujeme celou planinou až k Bivacco Elio Marussich 2043 m, kde sa ubytovávame. Bivak je našťastie prázdny, ale dobre vybavený. Večer varíme ryžu s kakaom a po družnej debate zaspávame.

17.8.2001

Je 6 hodín ráno. Cez malinké okienko plechového bivaku pozorujem zdrapy hmly, lenivo rozvalené v hlbokej doline. Obloha je zatiaľ úplne jasná, počasie ako stvorené k výstupu na vrchol Monte Caninu. Väčšinu nákladu nechávame v bivaku a len tak naľahko sa cez najväčší ľadovec v Júlskych Alpách vyberáme pod stenu, kde je nástup na zaistenú cestu. Vôbec nie je taká hrôzostrašná ako ju popisuje sprievodca. Medzičasom sa pokazilo počasie, takže celú stenu lezieme v hustej hmle. Na vrchol prichádzame asi za dve hodiny. V diaľke hrmí búrka nuž neostáva iné, len rýchlo zostúpiť dole. Naspäť schádzame po šikmých platniach cestou Alta via. Asi po pol hodine prichádzame do sedla a odtiaľ vystupujeme po ostrom hrebeni na vrchol Picco di Carnizza 2441 m. Po krátkej prestávke pokračujeme po hrebeni až k nášmu bivaku. Zvyšok dňa venujeme prieskumu, fotografovaniu planiny a zháňaniu vody. Keďže sme na vápencovom masíve sú s ňou značné problémy. Podarilo sa nám spriateliť s talianskymi jaskyniarmi, ktorí nám ukázali cestu do blízkej krasovej depresie, kde po chvíľke hľadania nachádzame prameň s čistou vodou. Spokojní sa cez nespočetné škrapy, stružky, či iné krasové výmysly vraciame do bivaku. Večer obzeráme bivakovú kroniku. . Sme tu asi prví Slováci. Ak nerátam jedného, ktorý tu prišiel s Českou expedíciou ako to dokladá zápis spred piatich rokov.

 

18.8.2001

Celú noc lialo. Ráno je krásne vypršané, ale postupujúce mraky nad horizontom neveštia nič dobré. Po raňajkách vyrážame na prieskum Caninskej planiny. Človek sa tu cíti ako na mesiaci. Všade samé obnažené skaly a skameneliny, na každom kroku minimálne desať metrová priepasť. Opájam sa fotením, zatiaľ čo Miro a Lukáš snoria v záplave škrapov. Celý deň sa takto potĺkame slepými údoliami a obzeráme priepasti. Predvečerom sa opäť schyľuje k búrke, nuž neostáva iné, len sa ukryť do blízkeho jaskyniarskeho bivaku. Útulná chatka je dobre zásobená potravinami, čo v rámci zbližovania Talianskej a Slovenskej kuchyne ihneď využívame. Na strechu udierajú obrovské krúpy a my varíme Slovenskú polievku s Talianskymi chilli papričkami. Asi po hodine prestáva pršať. Posilnení ohnivou polievkou vyrážame cez mokré škrapy k nášmu bivaku. S nevôľou zisťujeme, že bivak je preplnený, no napokon sa predsa len nejaké miesto našlo. V noci opäť leje...

19.8.2001

Už štvrtý deň trávime na Caninskej planine. Vstávame dosť neskoro, keďže počasie je opäť nestále odchádzame na blízku horu Monte Sart 2345 m. Cez hrebeň sa už tradične prevaľujú husté hmly a fúka vietor. Na vrchole počúvame rádio. Akési slovinské vysielanie. Po hodine pre istotu odchádzame, pretože zbierajúce sa mraky nad našimi hlavami veru nevyzerajú dobre. Zostupujeme na planinu a zvyšok dňa trávime v krasovej depresii s prameňom a množstvom svišťov. Prameň vyviera na jej dne, po 5 m je zvedený do rúrky, ktorá tečie priamo do hrdla neznámej jaskyne. Ideálny jaskyniarsko romantický sprchovací kút.Voda je pekelne studená.... Bŕŕŕ! Večer sa vraciame na bivak, ktorý je opäť preplnený... Na Mircovom KV rádiu počúvame news vysielanie rádia Slovakia int. Neohrdneme ani českým vysielaním rádia China int., či našich bratov s Hlasu Ruska. To vzbudzuje v okolostojacich určitú dávku rozpakov. No únava je silnejšia...

20.8.2002

Vstávame o 6:30. Všetko je obalené do hustej hmly. Balíme batohy a vyrážame naspäť ku chate Gilberti 1850 m, odtiaľ stúpame strmým chodníkom do sedla Prevalla 2067 m. Spomínaným sedlom prechádza Slovinsko-Talianska hranica. Rozpačito pozorujeme majestátnu dolinu Krnica. Čaká nás zostup na jej úpätie, až k Slovinskému mestečku Bovec vo výške 480 m. Posledným pohľadom sa lúčime s Monte Caninom a zostupujeme strmým suťovým chodníkom. Bovec je typické turistické centrum s množstvom rekreantov a premrštenými cenami. Unavene prechádzame pomedzi davy ľudí. V diaľke som zahliadla infocentrum. Po krátkej dohode nechávame Mira strážiť batohy, zatiaľ čo Lukáš a ja navštevujeme infocentrum. Tu sa dozvedáme, že v najbližších dňoch má byť celkom pekné a stále počasie. Povzbudení touto informáciu rýchlo nakupujeme a ešte ten večer sa autobusom presúvame dolinou Trenta k izviru ( prameňu ) rieky Soče. Večer sa spustil poriadny lejak a začal fúkať nepríjemný vietor. Zotmelo sa neočakávane rýchlo, a tak v tme a daždi popamäti staviame rozmočený stan...

21.8.2001

Ráno sa svorne zobúdzame v jednej veľkej mláke, tu i tam sa v stane povaľujú pozostatky rozmočeného chleba, pri Lukášových nohách plávajú šupky z uhorky a Mircovi sa do spacáku vylial koncentrovaný sirup. Počasie sa ani náhodou nezhoduje s optimistickou predpoveďou zo včerajšieho infocentra. O 10:30 lenivo vyliezame zo spacákov a prekvapene zisťujeme, že naše táborisko sa nachádza necelých 150 m od hlavnej cesty. Na obed sa vyjasnilo, nuž vyrážame na menší prieskum rieky Soče. Čistá, takmer azúrovo modrá voda sa tu dravo pení v hlbokých kaňonoch a nespočetných obrých hrncoch. Samozrejme sa ihneď kúpem. Teplota vody je zrovnateľná s teplotou tatranských plies. Miro a Lukáš sa dostali až k vyvieračke. Predstavuje ju mohutný jaskynný portál do ktorého sa dá dostať len niekoľko metrov. Na konci sa nachádza sifón s krištáľovou vodou. Ďalej pokračuje len potápačská šnúra, ktorá vedie do neznáma. Večer sa opäť zatiahlo. Ležíme pred stanom a pomedzi vrcholce stromov pozorujeme impozantnú horu Jalovec. Začína drobno pršať...

22.8.2001

V noci sa nepríjemne ochladilo. Obloha je úplne jasná, len kde tu ju brázdia riedke chmáry. Na vrchole Jalovca vidieť slabý snehový poprašok. 7:30 sme pobalení a opúšťame táborisko (785 m). Dnes máme namierené do Kotovho sedla vo výške 2138 m. Asi 1,5 km kráčame po asfaltke k izviru Soče, odtiaľ vedie dolinou Zadnja Trenta poľná cesta. Tu konečne stretávame pravých železných strážcov Triglavského národneho parku. ( Tripanťákov). Približne po hodine prichádzame k rázcestníku. Stade pokračujeme úmorným stupákom do sedla Jalovecka Škrbina 2110 m. Zo "škrbiny" vedie strmo klesajúca železná cesta. ktorá je veľmi chabo zaistená. (Miro - povedal by som, že ten chodník je uzavretý, no je už neskoro). Cesta ústí do príkreho žľabu pokrytého starým firnom. Cesta späť je už v nenávratne. Tu je nutné preskočiť asi 2 m širokú trhlinu a pohotovo sa prichytiť na protiľahlej stene. Po menších zmätkoch sme všetci zdarne na druhej strane (Linda to nazýva zmätok no bolo to extrémne peklo o život ak si uvedomíme, že trhlina ústila do strmo vysneženého kilometrového žlabu). Traverzom v strmej suti pokračujeme ďalej. Porozpadávaný hrebeň z drobivých hornín so strmými zrázmi orientovanými na západ a črieda kôz obhrýzajúcich chumáče trávy kdesi v suti asi najlepšie charakterizuje Kotovo sedlo. Nachádza sa medzi masívom Jalovca 2643 m a vrchom Kotova špica 2376 m. V závetrí medzi skalami sme našli ideálne miesto na stan. Horšie je to so zásobami vody, ktoré sa cez deň povážlivo stenšili. Vykúpením z núdze je staré firnové pole, ležiace opodiaľ nášho bivaku. Lepší čaj som veru dávno nepila...

23.8.2001

Nápory vetra lomcujúce s tenkými rúrkami nášho stanu ma zobudili o 6:00. Napochytro si obúvam sandále a s fotoaparátom v ruke utekám do sedla. Práve vychádza slnko, osvetľuje okolité vrchy a hmlám, zachyteným na vrchole Jalovca dodáva zlatistý nádych. Pri stane sa medzitým uvaril snehový čaj a zvuk otvárajúcej sa konzervy pripomína rajskú hudbu. Približne o hodinu už vystupujeme príkrym úbočím, pod steny Jalovca. Cesta na vrchol je nenáročná, vedená západnou stenou v drobivej hornine. Iná prístupová trasa smeruje z južnej strany vrchu, z bivaku "Zavetišče pod Špičkom"(2050 m). Medzičasom sa na vrchole zachytil chumáč hmly, ktorý obmedzuje viditeľnosť. Len kde tu sa oblak roztrhne a my zisťujeme, že obloha všade navôkol je úplne jasná. Oproti nám sa týči impozantný Mangrt 2678 m, na západe tuším siluetu Monte Caninu. Na vrchole sa nezdržujeme zbytočne dlho, napokon hmla a ostrý vietor nám to ani nedovoľujú. Cestou dole si v Kotovom sedle berieme veci, ktoré tu máme schované. Naším ďalším cieľom je bivak Tarvisio 2235 m, nachádzajúci sa pod Malym Mangrtom. Od bivaku nás delí necelých 500 m vzdušnou čiarou. Táto cesta je však prehradená kolmými stenami. Neostáva iné, len klesnúť asi 300 m výškových, obísť mohutné skalné rebro, po skalných policiach natraverzovať do suťového kuloáru a vystúpať k bivaku. Túto trasu nepovažujem za dvakrát bezpečnú, aj napriek tomu, že zo začiatku je dobre značená a miestami zaistená. Cestou kuloárom sa totiž z protiľahlej steny uvoľnili obrovské bloky, ktoré sa z rachotom zrútili priamo na traverzový chodník. Ten následne s veľkým hukotom likvidovali. (Len pred 10. minútami sme tadiaľ prešli). Pochybne je značený aj koniec cesty k bivaku. Je potrebné naliezť do steny a šikmo traverzovať po uzučkých policiach, ktoré sú miestami až 80 m nad strmým suťoviskom. K bivaku prichádzame po 4 h, úplne dehydrovaní pretože snehovú vodu z Kotovho sedla musíme najskôr prevariť. Varíme cestovinu s konzervou a sme nesmierne spokojní, že ten deň už nepohneme ani prstom... Bivak sa nachádza na hraničnej čiare medzi Slovinskom a Talianskom. Jedna posteľ je umiestnená presne cez hranicu. Tak sa stalo, že Lukášova hlava spala v Taliansku a jeho nohy v Slovinsku.

24.8.2001

Vstávame o 12:00. Po raňajkách vyrážame na blízky kopec, Vevnicu 2335 m. Cestou sme naďabili na žľab, ktorým tečie voda zásobovaná z blízkeho firnoviska. O tekutiny je teda postarané. Približne o 1,5 h stojíme na vrchole. V diaľke sa v búrkovom opare črtajú vrcholce Triglavu, Škrlatice a iných končiarov Julských Álp. Pomaly schádzame z vrcholu, v blízkom sedle odbočujeme zo značeného chodníka pod stienku z nekvalitnej rozpadávajúcej sa horniny. Tu chvíľu špekulujeme a po krátkej úvahe lezieme na vrchol neznámeho vrchu. Neskôr sme z mapy vyčítali, že sa jedná o Monte Termine. V bivaku sa medzitým ubytoval akýsi Talian. Škoda, že hovorí len po taliansky. Zalezení v spacákoch študujeme mapu a medzi škárami plechovej búdy počúvame hvízdajúci vietor...

25.8.2001

Náš taliansky soupelešník vstáva skoro ráno. Chvílu po ňom sa z driemot preberáme aj my. Útrpne chrúmame suché ražné vločky a vzájomne sa tríznime hlasnými úvahami na tému špecialít domácej kuchyne. Na túru vyrážame okolo deviatej. Cesta vedie po ostrom hrebeni, neskôr kolmou stienkou. Asi po hodine prichádzame po hrebeni na vrchol Maleho Mangrtu 2333 m. Odtiaľ pokračujeme do sedla Huda Škrbina, ktoré svojím profilom pripomýna rozsadlinu. Zo sedla sa dvíhajú príkre trávnaté úbočia takmer až na vrchol. Ten je obsypaný hlúčikmi turistov všetkých národností. Počasie máme ukážkové, na obzore je vidieť obrysy ľadovcov Rakúskych Álp. Spokojne sedíme pod veľkým dreveným krížom a poslednými omrvinkami kŕmime všadeprítomné čierne vtáčiky- somráky. Naspäť sa vraciame tou istou cestou cez Hudu Škrbinu a Maly Mangrt.

26.8.2001

Posledné ráno na hrebeni Julských Álp je v znamení nádherného počasia a ostrej viditeľnosti. Mirec varí horúci čaj a Lukáš po bivaku zhľadúva posledné pozostatky potravín. Okolo deviatej sme zbalení a opúšťame náš plechový príbytok. Pomaly zostupujeme po skalných policiach, nie však do už spomínaného suťového kuloáru, ale na Taliansku stranu k Fusinským jazerám. Tu vedie síce exponovaná, ale perfektne zaistená cesta v kompaktnom masíve s množstvom chytov. Približne po dvoch hodinách zliezania stojíme pod stenou a s rešpektom sa pozeráme na slnkom zaliaty bivak Tarviso, vzdialený kdesi vo výšinách. Prekonali sme výškový rozdiel 1000 m. Spod steny pokračujeme pohyblivými suťami a skalnými platňami k Fusinským jazerám 950 m. Žiaľ zub komerčnosti nahlodal aj toto nádherné miesto, a tak sa predierame cez davy rekreantov a stánky so sádrovými trpaslíkmi. Kde tu sa popod nohy pripletie načesaný palácový psík alebo japonský turista s obrovitánskym fotoaparátom. Prechádzame popri nekonečnom, asi 2 km dlhom, rade parkujúcich áut a hodnotíme uplynulé dni. Obedujeme pri akejsi fare a ešte ten deň sa presúvame do Tarvisia. (cca 10 km pešo). Keďže je nedeľa večer, táboríme pod železničným mostom, neďaleko mesta.

27.8.2001

Vstávame skoro ráno. Od odchodu vlaku nás delí asi 6 h času. Najskôr sa presúvame do centra Tarvisia, neskôr si čakanie krátime v blízkom kaňone. 15:45 nasadáme do vlaku a odchádzame na Slovensko.

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript. (Speleo Detva)

Potraviny už došli a tak vo vlaku z Viedne už lúskame posledné slnečnicové semiačka. Bratislavu a našu rodnú hrudu natešene výtame. Hlavne preto, že tu konečne možeme do sýtosti nakúpiť "lacných" dobošiek a maškŕt. Tu sa naša akcia končí a rozdelujeme sa. Miro odchádza na nočný rýchlik do Ružomberka a Lukáš a Linda mieria cez nočnú Bratislavu na autobus do Zvolena. Lúčenie je len symbolické. Veď sa stretneme o dva týzdne na akcii na Krakovej Holi...

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Ak máte záujem navštíviť lokalitu Monte Canin ako jaskyniar, informujte sa na www stránke www.parcoprealpigiulie.org alebo kontaktujte e-mail Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK