Marián Hrnčiar, Miroslav Jurečka, MUDr. Milan Dzamko, Anton Hrnčiar
14-16.3.2002

Akcii predchádzali veľké prípravy a prvotná myšlienka vznikla niekedy pred dvoma rokmi na zimnej hrebeňovke Západných tatier. Nevyzeralo to zle a tak Majo stále pracoval na zreálnení tohto plánu.

S mnohých účastníkov sa napokon vykryštalizovala štvorica. Partia horolezcov, ktorý chodia (hlavne tí mladší) aj po jaskyniach. Myšlienka navštíviť najväčšiu ľadovú jaskyňu v Európe (Mamuth cave) a vyliezť v zime na vysokú horu znela viac ako dobre. Aj, keď akcii predchádzali veľké prípravy všetko sa to zbehlo akosi narýchlo na spôsob relácie Cestoviny. Po krátkom premýšľaní nad internetom v ktorom sme naťahovali počasie z celej Európy sa napokon rozhodlo. S pojmu polojasno mám zlé tušenie len ja. Celkovo hlásia 16 metrov snehu. S toho je 4 metre čerstvého.

V piatok som už nešiel ani na prednášky s domnením, že niečo nakúpim a vyrazíme o niečo skôr. Niekde v knihe nájdem ešte pár Euro z minulej akcie. Bleskové vybavovanie dokladov a zmena peňazí sa akosi predĺžila a tak sa stalo, že ešte v piatok o 16:00 sme nakladali v Korytnici minerálnu vodu a desiatky či stovky čokoládových tyčiniek, ktoré nám venovali Hrádocké pečivárne. Zamierili sme teda cez Donovaly a Banskú Bystricu na Bratislavu. Do Bratislavy prichádzame už dosť pokročilej nočnej hodine a snažíme sa nakúpiť plyn do nášho auta. Napokon sa to po malom hľadaní podarí. Hranice už naozaj nie sú ďaleko. Slovenskú pohraničnú stráž presviedčame dokladmi, že sme poistený a dokonca ani naše auto nie je kradnuté. Nasleduje rakúsky colník, ktorého trochu znervózňuje, keď nám kladie otázky po nemecky a my mu odpovedáme po slovensky no napokon sa nejako dohodneme a fičíme...

Nasledujú nekonečné diaľnice. Najviac nás zaujme tunel cez ktorý sme to turbovali 130 km/h celých 20 minút. No najlepšie prekvapenie nás čakalo po východe z tunela. Na rakúske diaľnice až dosť nezvyklé. Hoci máme na okne diaľničnú známku, teta za okienkom od nás pýta viac ako 7 Euro. Je niečo po polnoci no táto vec nás dokonale prebudí. Schádzame na vedľajšiu cestu a pomaly, ale isto stúpame. Naše čumenie do internetu síce nezabránilo tomu aby sme zaplatili za nezmyselné clo, ale jedno sme vedeli určite. A to od našich najbližších českých bratov, ktorý sú v miestnom pohorí ako doma. Na jednej nemenovanej CZ internetovej stránke sme sa dočítali, že clo ktoré sa platí za horskú cestu pod Dachsteinom sa dá šikovne obísť. Vrátnička si totižto dáva nočnú pauzu po 22:00. Jedine ako to spoľahlivo overiť bolo pomalé plíženie k pompéznej "colnici". Nik tam nie je a tak zaraďujeme vyšší prevodový stupeň čo dokazoval dokonale zvírený prach okolo cesty. Za zvuku českej hymny stúpame do brehu. Rampa bola našťastie otvorená, lebo keby nebola tak... No, sme na horskej ceste. Pekne udržiavaná cesta bez snehu a so značením neustále stúpa. Značená je dokonca aj nadmorská výška. Prichádzame na parkovisko v noci okolo 2:00 v sobotu. Na chvíľu ešte spozorujem hviezdu a počasie sa prudko zvrtne. Všade sú značky o zákaze campovania a stanovania. Tak pre istotu v prudkom vetre a snežení rozkladáme stan nakoľko sme už nestihli nájsť niečo na prespanie. Všade okolo nás je sneh a ja rozkladám svoj tenký spacák do + 30. Milan sa pre istotu rozkladá v aute. Začína krupobitie, ktoré naráža na stan. No všetci sme unavení po dlhej ceste.

Ráno sa snaží Majo vypnúť budík na hodinkách. Je 5:00 a treba vo vetre rýchlo zložiť stan nakoľko by nebolo dosť dobré, keby nás tu niekto prichytil spať. Niečo narýchlo zjeme a oboznamujeme sa s okolím. Počasie sa umúdrilo a nastalo na internete predpovedané obávané polooblačno. Hore spomínaná teta už pravdepodobne otvorila a okolo 6:00 prichádzajú prvé autá. Velitelia akcie rozmýšľajú nad ďalším postupom a nakoniec je vyslaný špionážny výsadok k najbližšej lanovke. Ceny po predložení preukazu James sú dosť "prijateľné" najmä preto, že ušetríme najmenej jeden deň a budeme priamo na Dachstainskom ľadovci. Balíme preto veci a nastupujeme do prvej lanovky. Možno preto to bolo lacnejšie. Pomerne malá kabína sa vznáša nad priepasťou s malebným výhľadom na 1000 m vysokú stenu Dachsteinu. Po chvíli sme na vrcholovej stanici. Všimnem si malú upútavku na jaskyňu, ktorú mám v pláne navštíviť no zároveň zisťujem, že je od tejto strany kopca vzdialená najmenej 10 km cez ľadovec. Vtedy je už jasné, že jaskyňu budeme pozerať nabudúce a musíme sa sústrediť na vrchol. S vrcholovej stanice sa s nami vyrúti partia skialpinistov, ktorí obúvajú lyže a rýchlo sa strácajú. Ľadovec je nádherný. Aj spomínané poloobačno sa umúdruje a tak už vidno aj krasovú planinu v ktorej sa nachádza najväčšia ľadová jaskyňa v Európe. Na povrchu ľadovca sú ratrakmi vyjazdené cesty. Bežkárska stopa a perfektne upravený povrch. Proste fantázia. My však lyže nemáme a tak ideme po bielej planine pešo. Skialpinisti idú ďalej po ľadovci no my sa dávame na letnú trasu po hrebeni. Spočiatku nie je zasnežená a dokonca na niektorých miestach trčí oceľový drôt na istenie. Treba však obuť Mačky a založiť Cepín. Hrebeň sa zostruje a tak sa naväzujeme. Pod hrebenom ostrým ako žiletka sa nachádza 1000 m priepasť. Zrazu sa ocitáme v sedle a časť výpravy verí, že sa bude dať pokračovať po hrebeni. Musíme však traverzovať ku skialpinistom a odtial cez zasnežené police smerovať k vrcholu. Vrchol je už nadohľad. Stačí prekonať ešte záverečný kotol a dosahujeme výšku3000 m.n.m.

Nachádzame sa na vrchole na ktorom sa je veľký kovový kríž. Zapisujeme sa do knihy návštev a snažíme sa niečo zjesť. Čierne krkavce nalietavajú až do takejto výšky a snažia sa niečo ukoristiť. Po skutočne nádhernom výhľade treba myslieť na zostup. Zostup je komplikovanejší ako samotný výstup. Miestami stojím len na hrotoch Mačiek. Som síce naviazaný, no akosi som zostúpil príliš rýchlo a previs je taký veľký, že ak sa mi šmykne tak zažijem najväčší traverzový bangi-jumping Dachsteinu v histórii. Napokon sme spravili niekoľko zlaňákov a boli sme na vrchole ľadovca. Odtiaľ to už išlo dobre aj na zadku s Cepínom zarytým do snehu. Takto až k batohom, ktoré sme ukryli pod stenou. Majo sa snaží spraviť ešte niekoľko menších vrcholov a mi sa snažíme dostať na horskú chatu. Je už síce po zime no chata je zasnežená po strechu a trčia len antény a slnečné kolektory. Chvíľu sa ešte túlame po snehovej planine a musíme sa ponáhľať na poslednú lanovku ináč tu budeme musieť spať. To by síce nebolo nič neobvyklé, ale nemali sme tam spacáky a tak by to asi nebolo nič moc. Poslednú lanovku sme našťastie stihli a relax prebiehal už pri aute. Baterky v kamere už dochádzali a tak sa ju snažíme nabiť v blízkom hoteli. Samozrejme prosíme po slovensky a tak sa aj tu potvrdilo, že všade sa dá dohovoriť po slovensky len treba chcieť. Niežeby sme nevedeli po ang. či nem. len tak s dobrodružstva a srandy. Tak je sobota večer a naďalej rozmýšľame čo ďalej. Chceme čakať do 22:00 nakoľko dolu určite striehne teta, ktorú sme ošmekli. Nakoniec sa nám tu nechce čakať a pripájame sa k autobusu a pomaly mierime dole. Teta si odchádzajúce autá však nevšíma a tak fičíme cez colnicu preč. Chceme sa ešte niekde zastaviť lenže starší rozhodli pre priami návrat domov. V aute už otvárame druhý kartón tyčiniek Formula a žujeme ich tak intenzívne, že nás už zaplavujú obaly. Cesta prebieha v tradičnom stereotype. Platíme znova tunel za 7.50 Euro a po diaľnici ideme až do Viedne, kde sa v hustej hmle snažíme nájsť odbočku na Bratislavu. Sotva vidno do predu. Diaľnica však ide stále ďalej a ďalej a začínam mať zlý pocit. Možno je to s tých tyčiniek. Namiesto Slovenskej colnice sa objaví pred nami Maďarská colnica. Prechádzame teda cez Šengenskú hranicu a konečne v totálne hustej hmle nachádzame malú odbočku na Rajku. Stále žujeme keksy a tyčinky Formula. Už nám začína byť aj zle. Ešte nám odišlo aj svetlo a tak ideme s jedným svetlom a snažíme sa vyznať s maďarského značenia. Napokon úspešne dosahujeme starú colnicu. Slovenský colník nás však nechce pustiť na rodnú hrudu pre naše nefunkčné svetlo. Už aspoň vieme prečo sme nevideli tú nešťastnú odbočku. Náhradná žiarovka je však úplne na spodku a tak vykladáme všetky veci a podobá sa to na vybaľovanie. Napokon po dlhom pobyte v colnom pásme nám colník po dôkladnej previerke vracia naše pasy a môžeme pokračovať. Je niečo po 1:00 v noci a tak si v hraničnom pásme dávame ešte slaninku a niečo na pripitie. Samozrejme tie keksy sú stále všade. Tá hustá hmla nás prenasleduje až do Bratislavy. V Bratislave ešte tankujeme plyn a mierime za Trenčín, kde na jednej odychovke rozkladáme spacáky a definitívne zahajujeme protestný spánok. Ráno vychutnávame naše siahodlhé diaľnice a zástavku máme až vo Vrútkach. V Ružomberku sme niečo pred 9:00 ráno v nedeľu. Po vybalení vecí ideme poobede zaliezť na Liskovskú skalu a pozrieť čo je nové v jaskyni.

Bola to celkom vydarená akcia, ktorá vzhľadom na svoju nárazovosť a šetrenie financiami dopadla nadmieru dobre. Všetci na tie chvíle spokojne spomíname....

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK