Objav podzemného jazera v Liskovskej jaskyni
(Oblastná speleologická skupina Ružomberok)
Miroslav Jurečka – Pavol Jurečka
Liskovská jaskyňa sa nachádza v Liptovskej kotline neďaleko Ružomberka. Svojim zďaleka viditeľným portálom lákala ľudí od pradávna. Jedná sa o jedinečnú jaskyňu na Liptove, ktorá má zvláštnu štruktúru, jej systém priebehu známych a ešte neobjavených chodieb sa tak ľahko nedá pochopiť podľa učebníc doterajších krasologických teórií. Jaskyňa tu stála dávno pred tým, ako sa začal topiť ľadovec v Demänovskej doline a vytvárať aspoň malé priechodné chodby. Dnes je Liskovská jaskyňa už iba fragment nepochybne rozsiahlejšieho systému v údolnej časti Liptovskej kotliny. Dlho patrila dĺžkovo do prvej desiatky jaskýň v SR, ale nemôžeme s takouto metodikou radiť ku žiadnej inej. Je skrátka úplne iná, ako všetky ostatné. Je výnimočná a to si zaslúži jej prieskumnú pozornosť.
Členovia Oblastnej speleologickej skupiny Ružomberok mapujú a skúmajú jaskyňu už neuveriteľných 80 rokov počas troch generácií. Prvá generácia v tridsiatych rokoch objavila horné partie jaskyne, a druhá generácia v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch podrobne zmapovala všetky známe priestory. Posledná generácia tu pôsobí niekedy od roku 1997. Položila základ ku všetkým novodobým objavom. Preto je potrebné sumárne zhodnotiť možnosti ďalšieho postupu nadväzujúc na ďalšie výskumy, ktoré neustále prebiehajú.
Komplikovaný systém labyrintu chodieb Liskovskej jaskyne – 3D pohľad od západu v bokoryse
Niektoré staršie generácie už zavrhli ďalšie speleologické perspektívy jaskyne s tým, že v tejto jaskyni už nie je možné nič objaviť. Opak je však pravdou, a posledných dvadsať rokov neprerušeného, a intenzívneho prieskumu ukázalo, že lokalita nie je jalová, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Naopak perspektívy na ďalšie objavy sú veľké. Hlavne severným a severozápadným smerom. Túžba dostať sa týmito smermi po veľkých či malých prievanoch však vždy skončila na veľkých mohutných a zdanlivo neprekonateľných závaloch. Pred tým ako sme v jaskyni chceli niečo vážnejšie riešiť bolo potrebné jaskyňu podrobne zamerať. Nie tak pekne, ako na doterajších mapách, ale úplne podrobne. V tej dobe sme zistili, že jaskyňa zo zamerania Hochmut – Patek nemá dovtedy uvádzaných 2100 metrov, ale len 1750 metrov a ostatok je pripočítaný povrchový ťah. Takže v rokoch 1999, keď sa začínalo s prieskumom mala jaskyňa zameraných 1750 metrov a čo bolo úplne najhoršie na staré merania sa nedalo pre zafušovanie peknej mapy vôbec meračsky nadviazať. Neskôr na to určite prišiel aj sám autor, keď sa nasilu snažil pripojiť naše nové prieskumné merania na štyridsať rokov starú mapu vydanú knižne v roku 2017. Preto bolo treba jaskyňu komplexne preskúmať a kompletne nanovo zamerať. V reálnom čase sme namerané dáta okamžite spracovali 3D na domácich osobných počítačoch, ktoré boli v tej dobe už celkom bežné a dostupné. Každú jednu chodbu bolo treba prekopať, zhodnotiť a smer zamerať. Jaskyňa tak postupne dosiahla dĺžku cez 4500 metrov podzemného polygónového ťahu. Pri prieskumných a meračských potulkách sme takto zaznamenali viacero perspektívnych miest, ktoré nás pustili ďalej alebo ešte čakajú na svoj následný objav. Tieto miesta samozrejme nie sú tajné, a aby neupadli do zabudnutia zhrnieme na úvod niekoľko takýchto perspektívnych miest, ktoré určite nebudú objavené zadarmo, a bude treba poriadne zapracovať. Týchto miest je niekoľko desiatok a v článku spomenieme len tie najzaujímavejšie.
Prvé perspektívne miesto spomenieme v Zanvitových chodbách pri bode A112 až
A113 (mapa Jurečka - Sliačan a kol. 1999-2019). Je tu ťažko prielezná puklina. Pokiaľ sa priestor nerozšíri netreba do nej zbytočne naliezať. Dole to totiž ide, no hore už nie. Ešte v rokoch 2000 až 2001 tu vhodená skala s hukotom skončila niekde o cca. 10 - 15 m nižšie a s dopadu skaly bolo zrejme, že spadla do veľkého priestoru . Puklina sa časom upchala, lebo každý chcel počuť ten hukot a príchuť ďalšieho neznámeho pokračovania. Napokon došlo k tomu, že sa puklina uzatvorila takto nahádzanými skalami. Pokus o prienik tu síce z našej strany bol, ale užšie priestory naokolo neumožňujú transport a skládkovanie vykopaného materiálu. Ak sa však toho chytí väčšie množstvo ľudskej sily, určite tu prenikne niekam na jeden celý jaskynný horizont pod Zanvitove chodby. To, že táto úroveň jaskyne existuje sa ukázalo pri objave Camberových chodieb v roku 2001.
Situačný 3D podrobnejší pohľad na popisovaný priebeh chodieb v naklonenom bokoryse
Ďalším zaujímavým miestom je kóta 118. Miesto je historicky pomenované podľa starej mapy (Hochmuth – Patek 1976) a koncového bodu 118. Priestor sa nachádza západne od podzemnej Kaplnky pri Jánošikovej sieni. Na tomto mieste sme prerazili úzku chodbu asi o dĺžke troch metrov. Za touto prerážkou sa chodbičky rozdeľujú. Ľavá strana je úzka, ale tenký ohybný jaskyniar sa cez ňu prepchá a prejde do menšej sieňky, kde sa dá otočiť. Pravá chodba ďalej pokračuje do sedimentu, ktorý sme prekopali a obidve chodby sa následne neprielezne spájajú. Hlavná chodba pokračuje juhozápadným smerom, následne klesá a končí zasintrením v neprieleznom pokračovaní. Ďalší prieskum prekazila povodeň s intenzívnymi povrchovými zrážkami v roku 2010. Voda vnikla do jaskyne zhora cez pukliny a rozmočila sediment. Zasedimentované miesto sa pod náporom premočených vrchných vrstiev prepadlo. Prepad bol tak masívny, že sa prejavil až prepadnutím dna siene Dolnej snemovne o celé jedno jaskynné poschodie vyššie, kde vytvoril masívny kráter. Kto tu bude chcieť pokračovať bude musieť podpažiť asi 2 metre sedimentu, alebo preraziť podobnú dĺžku kompaktnej skaly.
Ďalšie zo zaujímavejších miest sú Jurečkove chodby. Tvorí ju odbočka zo Západného konca oproti Zanvitovým chodbám . Tunel pri bode 506 (pracovný názov dostal - Tunel 506.) Na tomto mieste nikoho pred nami nenapadlo kopať aj keď smer bol napohľad úplne jasný. Lokalita bola zaznamená a otvorená v roku 2004 bratmi Jurečkovcami a už vtedy tu na tomto mieste vial prievan cez úzku zasintrenú škáru. Tú sme následne v tedy zohratej skupine M. Jurečka, P. Jurečka, M. Kudla, M. Macko, Ľ. Klačko a M. Ondrejka prerazili tunel o dĺžke štyroch metrov. Robota išla v zatečených sintroch síce ťažko a bolo treba vytrvať, ale nakoniec sa neľahká práca vyplatila.
Fotky zachytávajú postupné práce pri objave na Západnom konci v rokoch 2005-2010
Nakoniec sme tvrdé sintre prerazili a 9. 12 2009 z toho bol pekný objav s množstvom perspektív. Po prejdení prerazeného tunela sme vyšli do sieňky s jazierkom. Priamo nad jazierkom hore je chodba, ktorá nás doviedla k malému úzkemu komíniku do ktorého saje prievan. Niekde, ktovie kde. Do neznáma a veľkých bielych miest na mape. Snáď tadiaľto smerom hore to pôjde ďalej.
Mapa stavu pôdorysu chodieb na Západnom konci k roku 2013
Rovnaké miesto je aj oproti. Smerom na juh je zasedimentovaný komín. Vykopali sme tu prieskume chodbu asi dva metre smerom dohora. No pri veľkých dažďových zrážkach na povrchu jaskyňa opäť aktívne zapracovala a celá sonda sa pod náporom rozmočeného sedimentu zasypala. Ďalej v hlavnej chodbe priamo od jazierka je ďalšia prerážka o dĺžke tri metre. Prekážku sme prekonali v rovnakom zložení a zišli sme dolu. V týchto miestach nachádzame priamy smer cez Mackove úžiny až na úplný západný koniec. Tu sa črtá veľká perspektíva do priestorov smerom pod Zrútené chodby. Je tu prievan a chodba sa rozšíri pričom zasedimentovaná smeruje strmo niekam hore. Kopať sa tu dá. Len je problém, kde ukladať také množstvo hlineného materiálu.
O úroveň vyššie, kde mieria tieto chodbičky pod Guanový dóm sa tiež nachádza spleť chodbičiek pracovne volaný Nocľaháreň. Toto miesto tiež ponúka svoje možnosti a to hlavne juhozápadným smerom v chodbe, kde sú kvaple. Je tu prievan aj materiál je, kde skládkovať. Táto chodba bude mať zrejme súvis s prepadliskom Západnej siene, prípadne z Jurečkovými
chodbami, Mackovými užínami a dokonca snáď aj s Kótou 118.
3D pohľad nakloneného pôdorysu na jednotlivé popisované lokality a ich farebne rozlíšené horizonty
Na hornom poschodí za Guánovým dómom sú aj Meandrové chodby smerujúc západným smerom pod planinu Martinčeka. Tu tiež cítiť prievany zo závalu. Odkiaľ tento prievan fučí cez neprekonané závaly prevažne zo západu a severozápadu je doposiaľ záhada. Možno je pod planinou na ktorej stojí obec Martinček niečo rozsiahle a smerujúce na kameňolom Ostrá skala v masíve Lipá.
Obdobne je to aj v Kamenných chodbách a taktiež pri Guánom dóme. Miesto rozhodne nie je hluché a prievany tu sú. Cesta na západ aj severozápad je podobne, ako všetko na sever zasutená masívnym závalom.
Túžba dostať sa na sever či severozápad, tak vždy skončila na závaloch. Pri jednom z meraní Pieskových chodieb ešte v roku 1999 sme si všimli jedno zaujímavé centrálne miesto smerujúce do závalu z intenzívnym prievanom. Vtedy sme si toto miesto pracovne nazvali Severný zával.
O severom závale a objavoch v ňom.
Prievan dával tušiť, že vytúžená cesta na sever ci severozápad vedie práve tadiaľto. Prvé práce sa tu započali ešte okolo roku 2000, keď sa do závalu pustili traja jaskyniari P. Jurečka, M. Jurečka a P. Sliačan a Žilinský skauti, ktorým sme za prekopanie vtedy sľúbili sud dobre vychladeného nápoja. Vykopali tu s nami asi dva metre šikmo do závalu. Ďalej to už rozumne nešlo a bolo jasné, že také jednoduché to nebude. Zával bol nad ich aj naše sily a práce sa tu na desať rokov ukončili z vedomím že raz budeme mať na takéto obtiažne veci technológiu a vrátime sa sem.
Po prerazení Tunela 506 a následnom preskúmaní dovtedy známych časti Jurečkových chodieb sme posilnení vedomím že, keď sme prerazili tunel tu, tak to skúsime aj cez zával. Písal sa rok 2010. Po vzore jaskyniarov z Moravského krasu sme zvládli neľahký inžiniersky projekt a v zložení M. Jurečka, P. Jurečka , P. Sliačan, M. Macko, M. Kudla Ľ. Klačko a M. Ondrejka sme na pracovisko transportovali elektrickú energiu o napätí 3 x 230V / výkone 2 kW a telefónu linku.
Šípky v 3D pôdorysnej mape zobrazujú prievany, ktoré dujú za Severný zával do neznáma
Začiatkom januára sme sa pustili do veľkej výzvy, na ktorú dovtedy nikto ani nepomyslel a neveril, že by bola vôbec reálna.
Prekopanie Severného závalu Liskovskej jaskyne.
Dňa 9. 1. 2010 zhodnocuje vtedajší tím sily a možnosti prekopania závalu. Už o týždeň na to sa Severný zával pripojil na elektrickú sieť v jaskyni a dňa 6. 2. 2010 Pavol Jurečka a Jiří Kubiena navŕtali prvú dieru do skalných blokov mohutného závalu chodby, ktorú tisíce rokov pred nami prestrihol zlom.
Aká vie byť práca v závale nebezpečná okúsil hneď na začiatku Pavol Jurečka, keď ho asi na tretej akcii pritlačil pri prieskume mohutný blok. Mal narazené klučne kosti a rebro. Už vtedy sa ukázalo, že to nebude žiadna brnkačka a pracovisko sa bude musieť opatriť bezpečnostnou výdrevou.
3D pohľad v bokoryse na Severný zával a doposiaľ známe priestory Liskovskej jaskyne
Na akcii 4. až 6. 3. 2010 pracovný tím P. Jurečka ,M. Jurečka, M. Kudla, M. Macko a Ľ. Klačko nanosili do jaskyne drevo na paženie, ktoré sa ošetrilo ochraným náterom proti hnilobe. Rozhodli sme sa totiž ísť vo väčšom raziacom profile.
Ešte v ten deň 6. 3. 2010 sme v bočnej chodbe pred Severným závalom našli úplne náhodou veľké pokračovanie chodieb ZH-60. Toto miesto sa malo založiť vyťaženou hlušinou, a tak autor článku počas prestávky skúsil zakopnúť do diery či prepadliny, a lopata sa nečakane prepadla. Postupne M. Macko, M. Jurečka, P. Jurečka, M. Kudla, L. Klačko a Ľ. Bujnak prenikame do priepasti pripomínajúcu sieň. Chodby v hornej časti opäť skončili v závale, ale dole o niekoľko desiatok metrov strmo klesajú až na úroveň Camberových chodieb. Končia však v úžinách zapchaté sedimentom. Spoza závalu tadiaľto úplne zjavne pritekala celá pra-rieka a prepadala sa na spodne etáže jaskyne. Tento náhodný objav a jeho poznatky nás v ďalšej práci nesmierne posmelili. Zdenko Hochmuth mal vtedy 60 rokov a tak sme tento pamätný postup pomenovali na jeho počesť. Chodby ZH-60.
O týždeň na to pílime drevo a staviame prvú banskú výdrevu. O tom, že sa nejednalo vôbec o ľahkú prácu svedčí záznam, ako sa na nás tlakmi vyrútila celá čeľba pracoviska. Paľo Jurečka si pri padajúcom pažení a skál poranil nohu a bolo len veľkým šťastím, že začul akési praskanie a všetkých vyhádzal s veľkým krikom von. Bolo to o veľkom šťastí nakoľko sme tam v tom momente boli asi štyria a odniesla si to len nechutne rozrazená noha. Na pohľad zaklineného dreva, a veľkých skál bolo zrejmé, že tam nestalo nič závažnejšie a bude treba postupovať opatrnejšie. Niekedy vtedy nastúpil na čeľbu profesionálny baník Ing. Ľubo Ivančík. To čo sme čítali len v knižkách nám osobne ukázal a výdrevu, ktorú pomáhal stavať s kolektívom P. Jurečka, M. Jurečka, M. Macko a M. Kudla stojí v závale dodnes. Tak, ako jeho dielo v diaľničných tuneloch Považský Chlomec, tunel Žilina a Čebrať.
Počas pracovnej akcie 2. mája 2010 už objavujeme chodbu smerom dole. Skaly, ktoré sme odstreľovali pyropatrónami zrazu začali s hukotom padať do priestorov za závalom. To spôsobovalo pri prácach ohromnú eufóriu zo skorého objavu. Prekonali sme zával a sme tam! V polovici mája ako prvý preniká do sieňky pod komínom M. Macko, nakoľko sa vedel pretlačiť aj cez úplne malé škáry. Z prieskumu je zrejme, že zával ani zďaleka nekončí. Sme 15 metrov v závale a on nekončí? To nás zase naopak dokonale demotivovalo a eufóriu strieda sklamanie. Zával na všetky strany dával znať, že to nebude žiadna chvíľková robota. Dosť som nad tým vtedy premýšľal a celú objavenú sieňku sme prefúkli prievanovými tyčinkami. Hľadal som prievany v totálne beznádejne zatlačenom závale tušiac pokračovanie. Nakoniec sa objavilo malé prievanové miesto úplne na dne. Pokračovať bolo treba do kompaktnej skaly úplne na slepo po zarútenej puklinke, ktorú sme rozširovali smerom dole.
Rok 2011 sa niesol v znamení neustáleho kopania a hlavne nie práve jednoduchého vyťahovania kameňov z hĺbok závalu. Bolo nás však dosť a tímu P. Jurečka, M. Jurečka , P. Sliačan, M. Macko, M. Kudla a Ľ. Klačko išla práca od ruky. To čo sa inde kopalo niekoľko rokov, sme tu zvládli za niekoľko akcií. Počas akcie 26. 5. 2011 sa dostávame do kompaktnej pukliny, do ktorej je dnes odbočka smerom na chodbu Ponickych baníkov. Intenzívnejší prievan dul zdola. Tak sme sa pustili kopať dole. Ani sme netušili, kam sa to vlastne prekopávame. Skúšali sme rôzne dymovnice, ktoré sme sledovali na rôznych miestach v jaskyni a Camberovej sonde. Nikde nič. Prievan odnášal zafarbený vzduch po puklinách niekde do neznáma.
Dňa 11. 2. 2012 sa P. Jurečka a M. Macko sa prekopávajú cez kompletne vykopanú kompaktnú 6 metrov hlbokú studňu do ďalšieho pokračovania. Chodby smerujú 40 výškových metrov kolmo dole. Následne dňa 17. 2. 2012 M. Jurečka, P. Sliačan a M. Macko už zostupujú nepreskúmanými chodbami dolu. Na úplnom dne sa M. Jurečka púšťa cez nebezpečnú puklinu a objavuje to, čo tu asi nikto nečakal.
Podzemné jazero v Liskovskej jaskyni.
Na úvod treba spomenúť, že sa nachádzame v úplne suchej jaskyni bez jediného vodného jazera a aktívneho toku. Jedná sa tu teda o vážnu udalosť. Dostali sme sa na samé kriedové a bridlicové dno, na ktorom leží vápencový masív. Nepriepustné dno tak drží podzemnú vodu, ktorá stúpa a klesá +/- 5m. Keďže jazero stúpa a klesá, dá sa k nemu dostať len v zimnom období. Počas minimálnej či zvýšenej hladiny je inak celá chodba úplne zatopená a dolu sa dostať nedá.
Postupne a punčičkársky prekopávame zasedimentované odbočky chodieb nad jazerom, ale vždy končia po pár, či desiatkach metroch v závaloch. 22. 9. 2012 tu transportuje tým P. Jurečka, P. Sliačan dušu z nákladného vozidla až k jazeru. P. Jurečka preplával jazero na tejto nafúkanej duši a podrobne ho preskúmal. Na druhej strane bohužiaľ jazero neprielezne končilo.
Na Mirove Jurečkove 33. narodeniny v roku 2012 preskúmal jazero potápač Miro Potaš. Akciu sprevádzalo ťažké transponovanie potápačského výstroja. Napokon celé jazero potápač preskúmal a fotograficky aj filmovo zdokumentoval. Pokračovanie na nepriepustnom dne však nenašiel.
Tým sa ukončil výskum v úplne spodnom horizonte na úrovni jazera a v roku 2014 prichádzajúcu do partie Belkovci. Ďalej sa už sondovalo na pokračovaní chodieb ZH-60 a v horných horizontoch jaskyne - Nocľahárne. V roku 2015 sme sa ešte opäť vrátili nad jazero. M. Drobný znova podrobne presondoval odbočky. Pokračovania však nebolo. Práce tu cez roky 2014 – 2015 ustali a sústredili sa na iné lokality, či priestory jaskyne samotnej .
Situácia priebehu 3D chodieb v bokoryse k jazeru a ZH-60 na Severnom závale
V ďalších prácach sa pokračovalo až po prehodnotení perspektív v roku 2016, kedy sme zaznamenali prúdenie vzduchu z kompaktnej úžiny pod výdrevou nad vykopaným komínom k jazeru. Dnes sú tieto partie nazývané, ako Ponická baňa.
Začiatkom roku 2016 sa utriasol už stabilný pracovný tým P. Jurečka, M. Jurečka, R. Belko. R. Belko ml. a P. Sliačan. Niekedy aj za občasnej pomoci M. Belka, M. Drobneho, M. Kudlu či Ľ. Ivančíka . Toto stabilné jadro naďalej pokračovalo v prácach a 27. 2. 2016 sa začalo s opäť raziť v chodbe Ponickych baníkov. Tu bol lokalizovaný silný prievan a pomerne rýchlo sme novými metódami postupovali vpred. No práce tu dňa 13. 3. 2017 zastali na vrchole dnešného klesajúceho komína.
3D pohľad v bokoryse na potencionálny neobjavený priestor v smerom na sever
Pokračovanie prác sa tu realizovalo celý rok 2018 už len v tíme P. Jurečka, M. Jurečka, P. Sliačan a R. Belko + R. Belko ml. a M. Belko. Bola snaha nás umelo zatiahnuť do akejsi dobre hranej divadelnej komickej hry, pri ktorej sme len krútili hlavami a úsmevne sme ju ignorovali. Robili sme si ďalej to svoje a už len v skupine, ktorú táto záľuba aj reálne zaujíma. Zahryzli sme sa opäť do závalu a po pukline sme postupovali dodola. Prievan stále naberal na sile a tak sa nám zdalo, že každým metrom sa neustále približujeme k objavu. Zúrivý postup spomaľoval zdĺhavý transport nekopaného materiálu štyridsať metrov ku skládke vo väčšom priestore. Táto skutočnosť si vyžadovala veľa pracovitých ľudí jasne a neoblomne idúcich za svojim cieľom.
Prievan fučal stále po puklinách a prerazili sme sa v závale do speti chodbičiek, ktoré sme pre bezpečnosť radšej obišli vrchom. Niektoré skaly sme museli prevŕtať skrz a injektovať stavebným lepom. Na jednej akcii, kedy sme zničili aj vŕtačku sme sa prevalili do voľného priestoru, ktorý sa následne pred nami zavalil. Prešiel rok 2018 a po dlhom trápení a tažkej práci sme prešli 15 metrov závalom. Napokon sme narazili na šedú stenu dolomitu, ktorá tvorí obrovský podzemný zlom celého masívu asi 100 metrov pod povrchom. Krásny a ukážkový geologický príklad aktívneho hlbinného zlomu.
Hore po zlome fučí prievan a po puklinách vidno ďalej. Toto miesto sme v roku 2018 zadrevili a zabezpečili, aby sa tu mohlo pokračovať po kompaktnej stene zlomu. Treba sa tu zaraziť prieskumne smerom hore odkiaľ vanie z neznáma prievan. Hore po skalných puklinách vidno nejaké dutiny. V prácach sa tu bude určite pokračovať. Postupne sme tu v priebehu niekoľkých rokov a v priebehu niekoľkých akcií vyrazili dielo o dĺžke cca 40 až 45 metrov . Ďalšie pokračovanie znemožňuje komplikovaný transport a diaľka vykopaného materiálu na skládku.
V roku 2019 otvára tím P. Jurečka, M. Jurečka, R. Belko, R. Belko ml., P. Sliačan, L. Húštava a M. Belko na povrchu rozrobené prieskumné dielo. Dlho známu ako Krížovú sondu, v ktorej začíname seriózne a sústavne makať. Pôvodne odtopené miesto najdené P. Jurečkom ešte v zime roku 1999 sa mení na prudký prievan, akému nie je v Liskovskej jaskyni obdoby.
To čo niekde kopú tri roky sa tu na sonde vykope za tri mesiace. Žiadny voľný priestor celých 20 metrov. Len pukliny a stlačené skaly v závale plného fučiaceho prievanu.
Je koniec roku 2019 a prievan stále intenzívne hučí. Intenzívne prievany vychádzajú aj z horného vrchu pri Kaplnke a aj na Camberovej sonde. Bude to teda úplne samostatná vetva prievanu smerujúca do a z jaskyne.
Podarí sa nájsť voľný systém chodieb v niekoľkých horizontoch za severným závalom v dĺžke niekoľkých kilometrov? Sú tam vôbec nejaké chodby a nefučia obrovské prievany len po puklinách a závaloch? To ukáže ďalší prieskum a výskum lokality, ktorý stále prebieha a nesmie poľaviť ani v budúcnosti. Má totiž obrovské možnosti objavných perspektív.
Miroslav Jurečka – Pavol Jurečka
(Oblastná speleologická skupina Ružomberok)
Článok je úryvok z pripravovanej publikácie o Liskovskej jaskyni.
