Zdenko Hochmuth

Výnimočne surfujúc po inrenete, kedže som sa od Braňa dozvedel, že sú tam zaujímavé veci, uvedomil som si, že pred takmer 40 rokmi som zakladal jaskyniarsku skupinu v Ružomberku. Dnes je server speleork najlepší na Slovensku a zvláda dokonca aj rôzne kauzy. Pri tej príležitosti sa ma zmocnila hrdosť a napadlo ma napísať niečo z rannej histórie skupiny, čo by mohlo myť prípadne aj výchovný účinok na dnešnú mládež i starších, ktorí sa neštítia osočovania v tomto modernom médiu. Formou príbehu, ktorý sa skutočne stal by som chcel niečo naznačiť.

Jedného pekného jesenného dňa, keď mi hrozilo zapojenie do upratovania v domácnosti, vybral som sa s kamarátom zo školskej lavice, Paľom Jeleníkom, na výlet k Liskovskej jaskyni.

Tajuplný labyrint jaskyne som už navštívil dávnejšie s otcom a bratom, keď som mal zo 10 rokov. So sviečkami v rukách sme vtedy vstúpili, ťahajúc za sebou obozretne nitku, do vchodu. Temnota a studený vlhký vzduch vo mne nevyvolávala najlepšie pocity a mladší brat sa takmer rozreval. Došli sme až k drevenému rebríku, po ktorom sme sa už neodvážili zostúpiť. Otec, starý turista, odchovanec Janošku, považoval návštevu nejakej jaskyne vždy za pekné spestrenie túry a pokiaľ sa jaskyne nachádzali v blízkosti chodníka, odporúčal ich návštevu. Po výstupe z jaskyne nám porozprával zaujímavý príbeh, ktorý zažil s kamarátmi sám ako žiak obecnej školy ešte pred 2 svetovou vojnou tiež v tejto jaskyni. Poniektorí jeho spolužiaci už v jaskyni boli a rozprávali o tomto dobrodružstve – teda že je tam rozsiahly labyrint chodieb, siene, kvaple. Väčšia skupina sa nakoniec zorganizovala a vystrojení sviečkami a lanom, vybrali sa do jaskyne. Prešli vstupnou chodbou, došli k skalnému stupňu ktorý prekonali pomocou tzv. ostrvy – stromčeka s podtínanými konármi, po ktorom zliezli dole. Tam sa chodby už vetvili do labyrintov. Či ťahali povrázok za sebou, sa už nepamätám, avšak nakoniec vošli do veľkých siení. V najväčšej z nich si urobili oddych. Na najväčšiu skalu postavili zapálenú sviečku, a keď odchádzali, nezhasili ju ale nechali dohorieť. Potom sa pustli do jednej z dier, ktoré tu zívali z bočných stien siene. Tu zas nasledovali labyrinty. Chodby sa vetvili, každý preliezal kadejaké diery, ale vcelku sa držali pokope. Približne podľa kompasu sa snažili smerovať na sever, pretože, ako hovorili povesti, mala sa tam nachádzať chodba vedúca na Likavský hrad. Keď sa im už zdalo, že sú v tej správnej chodbe, odrazu sa chodba rozšírila a vo veľkej diaľke bol nejaký priestor, kde bolo vidieť slabučkú žiaru červenkastého svetla. Zbojníci... Pračlovek....pekelný oheň....Hrozne sa preľakli, čo to môže byť. Menší chlapci sa rozplakali. Až potom niekomu došlo, že je to tá sviečka, ktorú zapálili v prvej zo siení. Dali sa do smiechu, došli k dohárajúcej sviečke, ale predsa len zväčša boli takí vystrašení že sa vrátili na povrch a ďalšie jaskyniarske dobrodružstvá im už neprišli na um.

Toto všetko som porozprával Paľovi už v škole (súdružka učiteľka nás pokarhala za vyrušovanie) a podarilo sa mi ho nahovoriť na výpravu. Mali sme vtedy v roku 1962 alebo 3 asi po 13 rokov. Vchod jaskyne každý dobre poznal, črtal sa v úpätných bralách vrchu Mnícha. Na bicykloch popod popri Mních popri Jánošíkovej pästi sme tam boli za štvrť hodiny. Zvláštnu výstroj sme okrem pár sviečok nemali a ani žiadne vedomosti okrem otcovho príbehu. Prišli sme pod vchod, vytlačili bicykle po svahu k otvoru, avšak ajhľa – nemilá vec. Vchod bol uzavretý. Uzáver nebol bohvieaký – do vchodu boli vsadené mrežované časti plota nepochybne niekde zo zberu železa, ale všetko bolo okrem toho dôkladne zadrôtované ostnatým drôtom. Tiež hlavný mohutný otvor v brale, kde by sme snáď aj vyliezli, bol podobne okrášlený mrežami a ostnatým drôtom. Nebol tam síce žiadny nápis „vstup zakázaný“ ale bolo to jasné ako facka. Zosmutneli sme, predsa ten, kto jaskyňu zadrôtoval mal na to asi dôvody: buď aby sa nevylamovali kvaple (na svojej výprave s otcom pred pár rokmi sme si žiadne mreže nevšimlo, ani otec ich nespomínal), alebo snáď aby tam niekto nepoblúdil. Argumenty to boli pádne, ani sme nepomysleli, že by sme cez to preliezali – mohol by nás niekto uvidieť a zmlátiť alebo oznámiť do školy.

Tu som si spomenul, že otec spomínal aj iné vchody do jaskyne. Zamaskovali sme bicykle v kriakoch a vybrali sa na povrchový prieskum po kopci. Na lúke na okraji lesa, asi 100 m od vchodu sme narazili na starčeka, ktorý tam pásol zopár ovcí. Milo sa nám prihovoril, skadiaľ sme, a čo tu robíme. Zdôverili sme sa mu, že sme sa vybrali do jaskyne, ale žiaľ, vchod je zamrežovaný či zadrôtovaný. Porozprával nám, že on v jaskyni samozrejme za mladi tiež bol, že to bolo obrovské dobrodružstvo. Tiež hľadali chodbu na hrad ale poblúdili a len horko – ťažko, našli východ. Poukazoval nám zopár skalných dier, že z nich vyletujú netopiere ale že on nemá chuť na takéto zábavky. Rozhodli sme sa teda, nech už výprava neskončí úplným fiaskom, aspoň na prieskum týchto dier.

Zhodou okolností mali sme úspech už v prvej z nich. Začínala akýmsi portálčekom priemeru asi 1m, kde sa mladý človek mohol učupiť. Zo šikmej pukliny vľavo vanul prievan. Paľo (bol vpredu) povedal, že cez puklinu neprejdeme. Vyliezli sme von, aby sme sa poradili. Ja som vtedy bol ale chudší, vyzliekol som sveter, že to teda skúsim. A ajhľa – strčil som dnu hlavu a po boku som sa pomaly posúval hadovitými pohybmi. Puklina mala iba zo 2 metre dĺžky a rozširovala sa! Horšie však bolo, že smerom nadol, teda do akejsi priepasti! Vyplazil som sa von a ukázalo sa, že aj Paľo už odrazu môže prejsť cez puklinu a nakuknúť do priepasti. Bolo jasné, že potrebujeme lano. Vyliezli sme na lúku a pozreli sa na seba. Boli sme hrozne zablatení, nohavice pokvapkané od sviečky. Ale cítili sme sa ako objavitelia! Tušili sme, že cez túto dieru ešte nikto nepreliezol a nepochybovali o tom, že tam pokračuje jaskyňa. Ani nám nenapadlo, že môžu existovať nejakí jaskyniari, etika, Stano Šrol či Vojtech Bukovinský. Môže to mať spojenie s Liskovskou jaskyňou, ale aj nemusí...Môže to ísť na hrad.... Trocha sme sa pooprašovali a dohodli sme sa, že predbežne nikomu nič nepovieme, (žalobaby sú všade), zoženieme si lano a pokúsime sa postúpiť ďalej.

To ďalej už nie je zaujímavé. Jaskyne mi prirástli k srdcu. Za viac ako 40 rokov merania, fotenia, kopania a inej snáď užitočnej práce v jaskyniach som zažil kadečo. Avšak na tento svoj začiatok občas spomínam. Porozprával som túto historku viacerým jaskyniarom a zistil som, že väčšina tých, čo považujeme za nejaké osobnosti v jaskyniarstve tiež podobné prežili. Niektorí sa mi zdôverili, že aj pílili mreže, vyrábali pakľúče, že poblúdili, že ich doma hrozne zmlátili, že ich prichytil alebo vyhnal Šrol.

Medzi tzv. jaskyniarmi sú však aj takí, ktorí toto nezažili a nikdy nezažijú a ani tento príspevok nepochopia. Im ani nie je určený. Toto nie je zamestnanie. Služobné cesty ..... predpisy.... výnimky..... povolenia......... faktúry..... objednávky....... dotácie...... vyúčtovanie..... schôdze...... porady........ školenia....... plány .....správy .....komisie. Je strašne naivné myslieť si, že tá pena rytierstva ktorú máme v sebe, sa spľasne, že sa proti svojej vôli staneme pokornými plniteľmi plánov.

Milí priatelia, skutočné jaskyniarstvo je možno v tomto príbehu. Preto tam predsa lezieme! Vôňa objavu ako napísal Štéc, to je to pravé. Ten moment dobrodružnosti, objavu čohosi neznámeho, prekonať zadrôtované či zadebnené (hlavy). Fandím Šmídovi, Papovi, Holúbekovi, Śtécovi, Hačovi a aj iným ktorým nechcem týmto uškodiť. Dobre si všimnite, a zapamätajte, kto nás to sekíruje. Či tí ľudia vedia porozprávať niečo pekné o jaskyniach, čo sami zažili. Veď oni ani nevedia, čo je to jaskyniarstvo. A vy mladí, želám Vám zažiť to, čo som prežil ja počas svojho dlhého jaskyniarskeho života. Tieto veci, ktoré sa tu teraz dejú, nás nemôžu znechutiť. Problémy celkom iste prekonáme. Žalobaby odhalíme a vysmejeme. A spolu s klasikom:

„v kruhu spriaznených duší, nič zlé Ťa nevyruší“.

Zdenko Hochmuth
V Prešove, 15.8.2004

Výnimočne surfujúc po inrenete, kedže som sa od Braňa dozvedel, že sú tam zaujímavé veci, uvedomil som si, že pred takmer 40 rokmi som zakladal jaskyniarsku skupinu v Ružomberku. Dnes je server speleork najlepší na Slovensku a zvláda dokonca aj rôzne kauzy. Pri tej príležitosti sa ma zmocnila hrdosť a napadlo ma napísať niečo z rannej histórie skupiny, čo by mohlo myť prípadne aj výchovný účinok na dnešnú mládež i starších, ktorí sa neštítia osočovania v tomto modernom médiu. Formou príbehu, ktorý sa skutočne stal by som chcel niečo naznačiť.

Jedného pekného jesenného dňa, keď mi hrozilo zapojenie do upratovania v domácnosti, vybral som sa s kamarátom zo školskej lavice, Paľom Jeleníkom, na výlet k Liskovskej jaskyni.

Tajuplný labyrint jaskyne som už navštívil dávnejšie s otcom a bratom, keď som mal zo 10 rokov. So sviečkami v rukách sme vtedy vstúpili, ťahajúc za sebou obozretne nitku, do vchodu. Temnota a studený vlhký vzduch vo mne nevyvolávala najlepšie pocity a mladší brat sa takmer rozreval. Došli sme až k drevenému rebríku, po ktorom sme sa už neodvážili zostúpiť. Otec, starý turista, odchovanec Janošku, považoval návštevu nejakej jaskyne vždy za pekné spestrenie túry a pokiaľ sa jaskyne nachádzali v blízkosti chodníka, odporúčal ich návštevu. Po výstupe z jaskyne nám porozprával zaujímavý príbeh, ktorý zažil s kamarátmi sám ako žiak obecnej školy ešte pred 2 svetovou vojnou tiež v tejto jaskyni. Poniektorí jeho spolužiaci už v jaskyni boli a rozprávali o tomto dobrodružstve – teda že je tam rozsiahly labyrint chodieb, siene, kvaple. Väčšia skupina sa nakoniec zorganizovala a vystrojení sviečkami a lanom, vybrali sa do jaskyne. Prešli vstupnou chodbou, došli k skalnému stupňu ktorý prekonali pomocou tzv. ostrvy – stromčeka s podtínanými konármi, po ktorom zliezli dole. Tam sa chodby už vetvili do labyrintov. Či ťahali povrázok za sebou, sa už nepamätám, avšak nakoniec vošli do veľkých siení. V najväčšej z nich si urobili oddych. Na najväčšiu skalu postavili zapálenú sviečku, a keď odchádzali, nezhasili ju ale nechali dohorieť. Potom sa pustli do jednej z dier, ktoré tu zívali z bočných stien siene. Tu zas nasledovali labyrinty. Chodby sa vetvili, každý preliezal kadejaké diery, ale vcelku sa držali pokope. Približne podľa kompasu sa snažili smerovať na sever, pretože, ako hovorili povesti, mala sa tam nachádzať chodba vedúca na Likavský hrad. Keď sa im už zdalo, že sú v tej správnej chodbe, odrazu sa chodba rozšírila a vo veľkej diaľke bol nejaký priestor, kde bolo vidieť slabučkú žiaru červenkastého svetla. Zbojníci... Pračlovek....pekelný oheň....Hrozne sa preľakli, čo to môže byť. Menší chlapci sa rozplakali. Až potom niekomu došlo, že je to tá sviečka, ktorú zapálili v prvej zo siení. Dali sa do smiechu, došli k dohárajúcej sviečke, ale predsa len zväčša boli takí vystrašení že sa vrátili na povrch a ďalšie jaskyniarske dobrodružstvá im už neprišli na um.

Toto všetko som porozprával Paľovi už v škole (súdružka učiteľka nás pokarhala za vyrušovanie) a podarilo sa mi ho nahovoriť na výpravu. Mali sme vtedy v roku 1962 alebo 3 asi po 13 rokov. Vchod jaskyne každý dobre poznal, črtal sa v úpätných bralách vrchu Mnícha. Na bicykloch popod popri Mních popri Jánošíkovej pästi sme tam boli za štvrť hodiny. Zvláštnu výstroj sme okrem pár sviečok nemali a ani žiadne vedomosti okrem otcovho príbehu. Prišli sme pod vchod, vytlačili bicykle po svahu k otvoru, avšak ajhľa – nemilá vec. Vchod bol uzavretý. Uzáver nebol bohvieaký – do vchodu boli vsadené mrežované časti plota nepochybne niekde zo zberu železa, ale všetko bolo okrem toho dôkladne zadrôtované ostnatým drôtom. Tiež hlavný mohutný otvor v brale, kde by sme snáď aj vyliezli, bol podobne okrášlený mrežami a ostnatým drôtom. Nebol tam síce žiadny nápis „vstup zakázaný“ ale bolo to jasné ako facka. Zosmutneli sme, predsa ten, kto jaskyňu zadrôtoval mal na to asi dôvody: buď aby sa nevylamovali kvaple (na svojej výprave s otcom pred pár rokmi sme si žiadne mreže nevšimlo, ani otec ich nespomínal), alebo snáď aby tam niekto nepoblúdil. Argumenty to boli pádne, ani sme nepomysleli, že by sme cez to preliezali – mohol by nás niekto uvidieť a zmlátiť alebo oznámiť do školy.

Tu som si spomenul, že otec spomínal aj iné vchody do jaskyne. Zamaskovali sme bicykle v kriakoch a vybrali sa na povrchový prieskum po kopci. Na lúke na okraji lesa, asi 100 m od vchodu sme narazili na starčeka, ktorý tam pásol zopár ovcí. Milo sa nám prihovoril, skadiaľ sme, a čo tu robíme. Zdôverili sme sa mu, že sme sa vybrali do jaskyne, ale žiaľ, vchod je zamrežovaný či zadrôtovaný. Porozprával nám, že on v jaskyni samozrejme za mladi tiež bol, že to bolo obrovské dobrodružstvo. Tiež hľadali chodbu na hrad ale poblúdili a len horko – ťažko, našli východ. Poukazoval nám zopár skalných dier, že z nich vyletujú netopiere ale že on nemá chuť na takéto zábavky. Rozhodli sme sa teda, nech už výprava neskončí úplným fiaskom, aspoň na prieskum týchto dier.

Zhodou okolností mali sme úspech už v prvej z nich. Začínala akýmsi portálčekom priemeru asi 1m, kde sa mladý človek mohol učupiť. Zo šikmej pukliny vľavo vanul prievan. Paľo (bol vpredu) povedal, že cez puklinu neprejdeme. Vyliezli sme von, aby sme sa poradili. Ja som vtedy bol ale chudší, vyzliekol som sveter, že to teda skúsim. A ajhľa – strčil som dnu hlavu a po boku som sa pomaly posúval hadovitými pohybmi. Puklina mala iba zo 2 metre dĺžky a rozširovala sa! Horšie však bolo, že smerom nadol, teda do akejsi priepasti! Vyplazil som sa von a ukázalo sa, že aj Paľo už odrazu môže prejsť cez puklinu a nakuknúť do priepasti. Bolo jasné, že potrebujeme lano. Vyliezli sme na lúku a pozreli sa na seba. Boli sme hrozne zablatení, nohavice pokvapkané od sviečky. Ale cítili sme sa ako objavitelia! Tušili sme, že cez túto dieru ešte nikto nepreliezol a nepochybovali o tom, že tam pokračuje jaskyňa. Ani nám nenapadlo, že môžu existovať nejakí jaskyniari, etika, Stano Šrol či Vojtech Bukovinský. Môže to mať spojenie s Liskovskou jaskyňou, ale aj nemusí...Môže to ísť na hrad.... Trocha sme sa pooprašovali a dohodli sme sa, že predbežne nikomu nič nepovieme, (žalobaby sú všade), zoženieme si lano a pokúsime sa postúpiť ďalej.

To ďalej už nie je zaujímavé. Jaskyne mi prirástli k srdcu. Za viac ako 40 rokov merania, fotenia, kopania a inej snáď užitočnej práce v jaskyniach som zažil kadečo. Avšak na tento svoj začiatok občas spomínam. Porozprával som túto historku viacerým jaskyniarom a zistil som, že väčšina tých, čo považujeme za nejaké osobnosti v jaskyniarstve tiež podobné prežili. Niektorí sa mi zdôverili, že aj pílili mreže, vyrábali pakľúče, že poblúdili, že ich doma hrozne zmlátili, že ich prichytil alebo vyhnal Šrol.

Medzi tzv. jaskyniarmi sú však aj takí, ktorí toto nezažili a nikdy nezažijú a ani tento príspevok nepochopia. Im ani nie je určený. Toto nie je zamestnanie. Služobné cesty ..... predpisy.... výnimky..... povolenia......... faktúry..... objednávky....... dotácie...... vyúčtovanie..... schôdze...... porady........ školenia....... plány .....správy .....komisie. Je strašne naivné myslieť si, že tá pena rytierstva ktorú máme v sebe, sa spľasne, že sa proti svojej vôli staneme pokornými plniteľmi plánov.

Milí priatelia, skutočné jaskyniarstvo je možno v tomto príbehu. Preto tam predsa lezieme! Vôňa objavu ako napísal Štéc, to je to pravé. Ten moment dobrodružnosti, objavu čohosi neznámeho, prekonať zadrôtované či zadebnené (hlavy). Fandím Šmídovi, Papovi, Holúbekovi, Śtécovi, Hačovi a aj iným ktorým nechcem týmto uškodiť. Dobre si všimnite, a zapamätajte, kto nás to sekíruje. Či tí ľudia vedia porozprávať niečo pekné o jaskyniach, čo sami zažili. Veď oni ani nevedia, čo je to jaskyniarstvo. A vy mladí, želám Vám zažiť to, čo som prežil ja počas svojho dlhého jaskyniarskeho života. Tieto veci, ktoré sa tu teraz dejú, nás nemôžu znechutiť. Problémy celkom iste prekonáme. Žalobaby odhalíme a vysmejeme. A spolu s klasikom:

„v kruhu spriaznených duší, nič zlé Ťa nevyruší“.

Zdenko Hochmuth
V Prešove, 15.8.2004

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK