Západné svahy Predného Choča v pohorí Chočské vrchy boli v rokoch 1968-1991 vojenským výcvikovým priestorom sovietskych vojsk. Volová dolina, ktorej začiatok sa nachádza medzi obcami Likavka a Valaská Dubová severne od Ružomberka, tak bola úplne uzavretá a zo speleologického hľadiska išlo o nedostupný terén. Až po odchode spomínanej vojenskej posádky bolo možné danú lokalitu preskúmať a urobiť tu detailnejšie prieskumné akcie. Z písomných zmienok, ale aj ústneho podania sme sa dozvedeli, že na okolí sa nachádza viacero prieskumných baní na železnú rudu a niekoľko jaskýň, v ktorých sa údajne ľudia ukrývali počas 2. svetovej vojny. Samotná dolina je zaujímavá vysokými skalnými výbežkami, ktoré sa tiahnu celou dolinou. Približne v polovici doliny sa nachádzajú obrovské vyvieračky s výdatnosťou niekoľkých litrov za sekundu a pomocou vodojemu zásobujú vodou okolité obce.

V roku 1992 Ľudovít Sališ, Štefan Sališ a Peter Paško požiadali zamestnanca Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva Jozefa Hlaváča o posúdenie perspektívy prieskumu neznámej, či skôr nezdokumentovanej krasovej lokality na svahoch Predného Choča. Spolu s I. Benickou a P. Holúbekom zdokumentovali niektoré jaskynky a viacmenej orientačne, bez stabilizácie bodov zamerali najväčšiu z tunajších jaskýň - Jaskyňu chladných očí - vtedy s celkovou známou dĺžkou 44 metrov. Po vzniku Speleoklubu Chočské vrchy v roku 1994 jeho členovia zaradili túto jaskyňu medzi tie perspektívnejšie. Trpezlivou prácou a po metroch uskutočnovanými objavmi predĺžili jej zameranú dĺžku na 97,44 m s deniveláciou 8,04 m.

Jaskyňa má dva vchody v mohutnom, tridsať metrov vysokom brale, ktorého skalný previs je orientovaný na severnú stranu. Celým okolím od vyvieračiek až po bralá Predného Choča sa tiahne pás guttensteinského vápenca. Pozoruhodnosťou genézy jaskyne je , že skalné bralo, v ktorom sa jaskyňa nachádza je násilne prelomené tektonickým zlomom v smere 85/265°. Šírka rozsadliny je 6 - 7 metrov. Pri postupnom rozlamovaní brala sa materiál z povrchu postupne prepadával do jaskyne a vytvoril sa tak obrovský zával. Jaskyňa sa v letnom období správa ako spodný vchod s intenzívnym prievanom. Rozsadlina je v zime celá vytopená od snehu a stúpa z nej teplý vzduch. Obidva vchody sú spojené tesnou plazivkovitou prepojkou a z vonkajšej strany sa nachádzajú dve tunelovité chodby, ktoré boli kedysi pravdepodobne súčasťou jaskynného systému. Vchody o rozmeroch 1,2 x 1,6 m a 1,8 x 1,2 m majú erózne profily.

Autorom predchádzajúceho posudku pripomínala vchodová oblasť tvar ľudskej tváre, od čoho bol odvodený aj názov Jaskyňa chladných očí. Obidve hlavné vetvy tvoria riečne modelované chodby s priemernou výškou 1,5 m. Jaskyňa pravdepodobne odvodňovala svahy Predného Choča (1246 m.n.m.) a potom, ako sa masív brala (865 m.n.m.) prelomil, voda sa zastavila a našla si azda iné cesty, až vyrazila vo vyvieračkách o 100 výškových metrov nižšie. Dno jaskyne tvorí typické podlahové koryto, miestami vidno náznaky stropného koryta a ku koncu sú zarezané hlboké meandre. Dno tvorí ostrohranná sutina a prepojka má piesčitý sediment.

Prvá vetva sa končí po siedmich metroch zasintrovaným závalom a ďalší postup tadiaľ by bol pomerne obtiažny.

Druhá vetva končila mladým závalom. V roku 1994 SCHV začal pokusne sondovať počas každoročných výročných schôdzí. Počas nich sa organizovali akcie, ktorých cieľom bolo dostať sa do nových predpokladaných priestorov. Už dávno pred nami vyššie spomínaní Sališovci sondovali pri meračskom bode č.10, a tak tam vznikla veľká prehĺbenina. V sonde ich lákali mohutné sintrové náteky, no hlbšie sa sintrové steny sondy vyklinili. Bolo jasné, že pokračovanie bude za zlomovým závalom. Predtým sa však museli chodby prehĺbiť, aby sa mohol poľahky transportovať materiál. V okolí závalu bolo navŕtaných viacero dier, ktoré nasvedčovali o snahách sovietskych vojakov o preniknutie cez zával. Aj napriek veľkému úsiliu sa im nepodarilo zával prestrieľať, ale opakovanými trhacími prácami si skôr poškodili. Tak sa napríklad stalo, že počas sondovania sa narazilo na svetlicu, nádobu a pomocné nástroje.

Výraznejší pokrok sa dosiahol až na 7. júna 1997, keď bol prekopaný zával. Dostali sme sa do Pulcovej sienky, ktorá mala rozlomený strop, z ktorého sa zosunul materiál a prakticky ju zasypal.

Objav bol dosť zaujímavý, no ďaľšie pokračovanie vyzeralo byť neperspektívne a tak práce v tejto lokalite veľmi nelákali. Podľa skúsených jaskyniarov sa odhadovalo kopanie asi na 10 rokov s otáznymi výsledkami a tak sondážne práce ustali. Až po príchode J.Szunyoga a členov z oblastnej skupiny Ružomberok (vtedy ešte v SCHV) Miroslava Jurečku, Pavla Jurečku a Juraja Baláža, sa na tejto lokalite začalo vážnejšie pracovať.

Pred začatím prác bolo najprv potrebné správnou úvahou zvoliť postup a začať sondovať. Zvolený postup cez jaskyňu sa napokon ukázal ako správne riešenie. Keby sa kopalo v rozlomenej rozsadline, musel by sa prekonať labilný zával a vydreviť 20 m hlbokú šachtu. Toto tvrdenie potvrdil aj povrchový meračský zámer. Vtedy už nič nebránilo v sondovaní priamo cez jaskyňu. No skôr, ako sme začali pracovať na konci siene, objavenej v roku 1997, museli sme vybudovať pevný a bezpečný prechod k ďalšiemu závalu, kde už zlom pomaly končil.

V tejto sieni nás zaujala zborená výdreva. Táto vec vzbudila vo veci veľký otáznik. Na okolí sa nachádzajú viaceré prieskumné bane, no nebola nám známa odpoveď, prečo by baníci sondovali práve tu. Známi je napríklad prípad Oravskej jaskyne v Okolíku, v ktorej sa razila šachta priamo cez jej vnútro. No toto tvrdenie sa ukázalo ako nesprávne. Na túto otázku nám dal odpoveď až Emil Camber z Liskovej u ktorého sme hľadali informácie o Liskovskej jaskyni. Bol to práve on, kto v roku 1939 spolu s E. Pieckom objavil Zrútené chodby v Liskovskej jaskyni a tak prispel k významným objavom horných poschodí. V súvislosti s tým spomínal aj aktivity miestnej skupiny pod vedením Štefana Guleja. Táto skupina prevažne hladačov pokladov sondovala okolo roku 1890 v jaskyni s dvomi otvormi pod Predným Chočom. O tom, že to nebola len taká hociaká sonda, svedčí aj veľký násyp pred jaskyňou, ktorý obsahuje veľké množstvo jaskynných sedimentov a kvapľoviny. Údajne chodbu drevili a potom ako sa situácia zdala byť beznádejná lokalitu opustili. Nepochybne ide o nami spomínanú jaskyňu. Podľa slov miestnych obyvateľov výdreva držala ešte koncom 50. rokov. Vplyvom času a pohybom v zlome však pulce povolili a spadli. Ešte aj po našom príchode bolo stále veľké nebezpečenstvo zosuvu materiálu.

Zvolili sme ten istý spôsob, aký použili Gulejovi kopáči a novokopanú chodbu sme postupne vypĺňali pulcami. Hlavne hneď za závalom to bolo niekedy veľmi nebezpečné, keďže neraz sme museli bezhlavo unikať pred padajúcimi balvanmi. Pri pohľade na zasypané náradie nejednému z nás tuhla krv v žilách, no našťastie sa nič vážnejšieho nestalo. Odniesol si to len zlomený prst odvážneho Štefana Sališa. To nás však neodradilo, ale naopak, vanúci prievan nás ťahal vpred do neznáma. Nové pulce sme natierali fermežou a staré, zvalené sme museli vynášať von.

Jeseň 1998 skončila a my sme ďalej pokračovali v práci. Zaujalo nás, že počas jednej akcie aj napriek veľkému nasadeniu nám bolo stále chladnejšie a chladnejšie. Rozhodli sme sa zmerať teplotu. Za vonkajšieho silného mrazu (-13 °C), sme medzi vchodom a zlomom namerali -7 °C.

Tým pádom sa zem zmenila na tvrdý "betón". Aj napriek tomu sme sa sekaním dostali až na koniec siene, kde pokračoval zával smerom nahor a vial z neho ešte intenzívnejší a teplejší prievan. Avšak chodba od východu po zlom sa zmenila na ľadovú jaskyňu plnú ľadovej výzdoby. Na konci tohto ľadového kráľovstva sa nachádzal náš kočík s umývadlom na vynášanie materiálu, ktorý sme museli doslova vysekať z ľadu. Studený prievan bol pravdepodobne prefukovaný a zároveň oteplovaný cez zlom. Podľa pamätníkov, ktorí v minulosti navštívili jaskyňu, tu vial aj počas letných horúčav nepríjemný ľadový prievan. Práce pokračovali vysekávaním hlušiny smerom nahor ku koncu zlomu. Pri práci som si všimol malú podozrivú železnú plechovicu, ktorú archeológ Víťazoslav Struhár z Liptovského múzea označil za banícky lampáš z polovice 19. storočia. Je zaujímavý predovšetkým tým, že podobné lampáše sa na okolí nevyskytovali, ale používali sa hlavne v baniach pri Banskej Štiavnici. Tu sa natíska otázka či lampáš doniesli Gulejovi baníci, alebo už dávno pred tým lákala ľudí táto zaujímavá lokalita.

Na konci roka sme prácu ukončili, vzhľadom na pribúdajúci sneh a vzdialenosť, ktorú sme museli zakaždým prekonať. Pred jaskyňou sme zhodnotili celoročnú aktivitu. Výsledok bol zaujímavý. To, čo sa plánovalo kopať desať rokov sme zvládli takmer na 10 akciách.

V nasledujúcom roku 1999 nám pomohla viacmenej náhoda, keď zem medzi meračskými bodmi 16-17 rozmrzla a s hukotom sa zosypala dole. Pulce v zlome tlak našťastie vydržali. Pomocou dlhej palice sme pomaly zväčšili chodbu a zabránili sme skalám ďalej sa zosúvať. Vyliezli sme hore úzkou chodbou , kde zlom končí a na ľavo pokračuje chodba. Tá má charakter meandra, pričom jej dno je pokryté sedimentami a kvapľovinou, ktorá bola pravdepodobne vymytá z útrob masívu. Chodba má na začiatku typicky tvar riečnej vstupnej časti, neskôr nadobúda plazivkový charakter, no po niekoľkých metroch sa strop dvíha až do výšky 1,7 metra. Už sme si mysleli, že sa nachádzame vo väčšom systéme, keď nás po 25 metroch zastavila razantná zmena jaskyne. Sintropády, tiahnúce odniekaľ zhora, znovu zbrzdili postup. Na stenách sú sintrové záclonky, niektoré rozčlenené na hrbolčeky pripomínajúce rad zubov. Objavitelia preto dali tejto časti názov Votrelčia tlama. V nej je už príjemne teplo a preto tu zimu 1999/2000 strávili tri netopiere obyčajné.

Rozhodli sme sa, že na budúcej akcii zameriame jaskyňu v celkovo známej dĺžke, pričom nás veľmi zaujímal aj vonkajší priebeh zlomu v súvislosti so závalom v jaskyni. Po zameraní sa ukázalo, že zlom križuje jaskyňu cez zavalenú Pulcovú sienku. Na začiatku nám pomohli aj členovia OS Orava, ktorí pomocou satelitného navigačného systému GPS určili polohu jaskyne. Niektorí sa rozhodli, že skúsia šťastie na konci jaskyne, no neúspešne. V ďalšom postupe nám opäť pomohla náhoda. Pri zameriavaní jaskyne na nasledujúcej akcii sa v meračskom tíme už nenašlo miesto pre Pavla Jurečku, ktorý sa rozhodol sondovať v koncovom zasintrovanom závale pri meračskom bode 24. Odkryl štrbinu a ovial ho prievan. Kým sme k nemu došli s meraním, presekal otvor do maličkej sienky s krásnou snehobielou výzdobou. Pomenovali sme ju Vývrtková. Nie preto, že by sme si tu vývrtkov otvorili víno (Bebejko tentokrát doniesol šampanské) ale preto, že sú tu zaujímavé brčká poskrúcané do tvaru špirál. Až po dlhšom pobyte v nej sme si uvedomili, že sa tu intenzívne točí prievan. Zaiste aj on má určitý podiel na tvare krasovej výzdoby. Sienka prechádza na konci do klesajúcej plazivky, stáča sa doľava, no tu je zaliata sintrovým nátekom z pravej strany. Ten zatiaľ chráni tajomstvo predpokladaného podzemného systému. Je len na nás, ako dlho toto tajomstvo vydrží.

Literatúra:

  1. Hlaváč, J.: Jaskyňa chladných očí. Sinter 2/1994, Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš, s. 15-16.
  2. Szunyog, J., Jurečka, M., Baláž, J.: Technické denníky Speleoklubu Chočské vrchy 1998/99.
  3. Szunyogová, S.: Kronika Speleoklubu Chočské vrchy 1997.
  4. Sladký Ján: Baníctvo a rudy v okolí Ružomberka. Vlastivedný zborník Považia, 4, Banská Bystrica 1962.

Fotografie:

Ing. Juraj Szunyog

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK