Víťazoslav Struhár
(Liptovské múzeum - Ružomberok)

Jedným zo špecifických prejavov dynamiky vývoja pravekej spoločnosti v hornatých oblastiach býva aj osídľovanie rôznych krasových útvarov, previsov a skalných dutín, pričom dôvody ich využívania bývajú dosť rozmanité. Okrem toho, že alternujú tradičné otvorené sídliská, alebo slúžia ako refúgiá, často, práve mystika ich podzemných priestorov predurčuje jaskyne na ideálne miesta rituálnych obradov a pohrebných svätýň. Do takejto skupiny nepochybne patrí aj jedna z najznámejších speleoarcheologických lokalít na Slovensku - tzv. ”Liskovská jaskyňa” pri Liskovej v okrese Ružomberok ( predtým Liptovský Mikuláš ).

Záujem o túto jaskyňu má veľmi bohatú históriu a siaha ešte do 19. storočia, kedy bola cieľom niekoľkých neodborných výskumov. V tom čase sa však dostala aj do pozornosti vedcov, a to najmä vďaka antropologickým nálezom liptovského podžupana Bélu Majlátha z roku 1874, ktoré sa istý čas považovali dokonca za prvý doklad existencie diluviálneho človeka v Uhorsku ( Bárta 1955, s. 186-187 ). Z tohoto dôvodu sem bol v roku 1876 vyslaný geológ Lajos Lóczy, aby uskutočnil revízny výskum a zrevidoval Majláthove závery. Jeho zásluhou bola jaskyňa prvý krát zmapovaná, pričom popri vykopávkach sledoval a zaznamenával pozornejšie aj stratigrafickú situáciu. Výsledky svojich pozorovaní a sondáží potom zhrnul vo vôbec prvej odbornej štúdii o Liskovskej jaskyni, ktorá vyšla aj v nemeckej mutácii ( Lóczy 1878 ). Okrem popisu a antropologickej analýzy nájdených ľudských kostí sú tu zaujímavé najmä nálezy niekoľkých kamenných nástrojov a medených predmetov, ktoré možno dnes považovať za prvé doklady indikujúce neoliticko - eneolitické osídlenie ( Lóczy 1878, s.47-50 )

Hoci dnes môžeme už len ťažko objektívne posúdiť a časovo zaradiť predchádzajúce nálezy, ktoré sa časom stratili, na základe starších publikovaných správ a niekoľkých novších nestratifikovaných artefaktov môžeme predpokladať jej osídlenie okrem eneolitu ešte v období kultúry lužickej, púchovskej, v dobe rímskej, a epizodické osídlenie v stredoveku ( Bárta 1997,s. 32 ).

Topografia lokality a geologický opis jaskyne

Obec Lisková sa nachádza asi 1 km severovýchodne od Ružomberka, v západnej časti Liptovskej kotliny, rozložená pod hlavným masívom Chočských vrchov, v nive rieky Váh. Dominantou tejto časti kotliny je aj mohutný pretiahnutý kopec “Mních”, tvorený strednotriasovými dolomitmi - tzv. guttensteinskými vápencami ( geologicky sa jedná o slepo ukončený výbežok Veľkej Fatry ), rozprestierajúci sa medzi severnou časťou Ružomberka a severozápadným okrajom Liskovej. Celá jeho juhovýchodná časť, vytvorená v izolovanej vápencovej kryhe - poloha “Piesočnatá” - kóta 593,5m, je popretkávaná množstvom zvislých a horizontálnych puklín ( prevažuje SZ-JV a SV-JZ orientácia ) vzniknutých pôsobením erozívnej činnosti vedľajšieho toku Váhu. Typologicky predstavuje Liskovská jaskyňa úplne vyvinutý endokrasový reliéf reprezentujúci rozčlenený kras masívnych chrbtov, hrastí a kombinovaných vrásovo - zlomových štruktúr ( Jakál 1993, s.19 ).

Celý systém jaskynných priestorov sa síce rozkladá len na pomerne malom pôdoryse ( 120 x 100 m ), celková dĺžka chodieb však predstavuje minimálne 2200 m v najmenej štyroch genetických úrovniach. Hlavný portálový vstup orientovaný na juhovýchod a s výborným výhľadom na vážsku nivu je vo výške okolo 8 m, okrem toho má jaskyňa vyššie položené ďalšie tri vstupné otvory. Mohutné rútivé procesy tu spôsobili, že vnútorné priestory sú chudobné na sintrovú výzdobu a z veľkej časti zanesené riečnym sedimentom, dosahujúcim hrúbku až niekoľkých metrov.

Popis nálezovej situácie

Kultový objekt s antropologickými nálezmi ( poloha “ Kostnica II ” ) bol objavený v roku 1997 asi 62 m od hlavného vchodu, v najmohutnejšej II. úrovni jaskyne (Struhár, v tlači). Táto je vytvorená ako sústava pomerne priestranných eróznych chodieb a dómov, ktorých dno je pokryté sutinou a zvyškami zrútených stropov. Najväčšie rozmery dosahujúce až niekoľko desiatok metrov má Veľká a Jánošíková sieň. Miesto objavu bolo lokalizované v jednej z bočných erózno - puklinových chodieb naväzujúcich na Jánošíkovu sieň.

Na možnú prítomnosť archeologických nálezov tu upozornili speleológovia, ktorí pri prieskume hľadali nové priestory. V uzávere tejto chodby, kde predpokladali jej pokračovanie, začali odstraňovať sutinu a väčšie skaly. Nahromadený materiál tu vytváral zátarasu, ktorá dosahovala takmer po strop chodby, oddelená od neho len úzkou, niekoľkocentimetrovou škárou. Pozdĺžny výklenok, ktorý sa otváral za zátarasou, prebiehal v smere SZ - JV a dosahoval rozmerov asi 3,5 x 1,5 - 2,5 m. Keďže už na povrchu sa nachádzalo niekoľko ľudských kostí, v ďalšom rozširovaní sa už nepokračovalo a so situáciou boli oboznámení archeológovia.

Už na prvý pohľad bolo zrejmé, že okrem čiastočného odstránenia skalného múrika bola speleológmi narušená aj kultúrna vrstva, ktorá sa nachádzala v priestore tesne pred a pod ním, takže skaly ju prekrývali. Na niektorých miestach bolo vidieť keramické nálezy. Vzhľadom na pomerne malý rozsah plochy výklenku sme zvolili techniku plošného odkryvu ktorým sa postupne odstraňoval sypký a hlinitý jaskynný sediment, obohatený o napadané sintrové náteky a tzv. brčkovité stalaktity. Pritom bolo zistené, že na povrchu sa nachádzajúci osteologický materiál je len vrcholom kopy väčšieho množstva kostí, ktoré sú naukladané bezprostredne na seba a vytvárajú akýsi mohylovitý útvar. V odkrývaní sa pokračovalo až do hĺbky cca 30 - 40 cm, v ktorej sa už začala črtať kamenná obruba hrobového objektu ( obr. 2 ).

Takmer v strede výklenku bolo uložených niekoľko plochých vápencových kameňov nepravidelne usporiadaných do akéhosi venca. Vnútorné hrany kameňov vytvárali uzavretý priestor, voľne otvorený východným smerom. V takto získanom priestore boli spolu s inými kosťami vedľa seba uložené aj tri lebky, ďalšia ležala niekoľko centimetrov východnejšie. Lebky boli bez príslušných mandibúl. Tie ktoré sa nachádzali v ich okolí a niekoľko centimetrov pod nimi im však mohli pôvodne patriť, i keď prítomnosť čeľustí z jedincov rôzneho veku skôr naznačuje, že sem boli ukladané bez zámeru priradiť k sebe patriace časti. Ďalšie osteologické zvyšky boli naukladané v náhodnom usporiadaní aj na kameňoch a v ich okolí, kam sa najskôr zosunuli z hromady v dôsledku svahovitosti povrchu. Niekoľko kostí sa našlo aj ďalej za kamennou obrubou, kde bola vrstva sedimentov poznačená častým splavovaním, takže tieto tu boli čiastočne obnažené a niektoré vykazovali stopy sintrovej krusty. Pomerne kompaktná vrstva najmä dlhých kostí končatín a rebier, ktoré boli uložené takmer v jednom smere, bola v južnej časti obloženia.

Po zdokumentovaní nálezovej situácie sme kostrové zvyšky postupne vyberali najskôr z okolia kameňov a potom aj z ohraničeného priestoru. Napokon boli opatrne odstránené aj kamene, pričom niekoľko kostí bolo uložených ešte aj pod nimi. Rovnako v tejto úrovni bola prítomná aj nevýrazná vrstva karbonizovaného dreva ( jej obsah na základe archeobotanickej analýzy je uvedený v tab. III ), ktorá sa obmedzovala najmä na plochu vymedzenú obložením a čiastočne zasahovala aj pod kamene. V tejto uhlíkovej vrstve, v západnom sektore hrobu bola objavená aj malá medená ozdoba a asi 40-50 cm západnejšie sa už mimo obloženia pod stehennou kosťou človeka našiel ešte medený drôt. Sedimenty boli odstránené až úplne na úroveň podložia, ktoré bolo v tomto mieste tvorené masívnou skalnou platňou podlhovastého tvaru, orientovanou v osi SZ-JV, ktorá sa pravdepodobne odtrhla zo stropu ešte v čase geologického vývoja jaskyne. Hrobový objekt bol umiestnený tak, že svojou východnou časťou ležal na nej, zatiaľ čo pod jeho západnou polovicou bola vrstva ílovo - hlinitého sedimentu už bez prítomnosti archeologických nálezov. Keramika bola koncentrovaná, ako sa zdalo v homogénnej vrstve, v miestach východného okraja kamennej platne, kde pôvodne stála aj kamenná priečka. Okrem toho treba poznamenať, že na rovnakom mieste, resp. asi 1 m západnejšie sa na povrchu sedimentov, pri vstupe do vedľajšej tzv. Jánošíkovej siene našla ešte v roku 1993 theriomorfná medená plastika ( Bárta 1995 ).

Podľa nálezovej situácie predpokladáme že postup vzniku tohoto kultového miesta bol nasledovný: Najskôr bol vo výklenku, priamo na kamennej platni zapálený oheň. Stiesnené priestory a malá výška výklenku pritom vylučujú praktické využitie tohoto miesta napr. za častejšie používané ohnisko, svedčí však o tom aj zloženie dreva v ktorom sú vo väčšej miere zastúpené na trvalejší oheň dosť nevhodné druhy ( jelša, lieska, jaseň, baza ). Tak isto len veľmi slabá hrúbka uhlíkovej vrstvy naznačuje , že sa v tomto prípade jednalo skôr o symbolický plameň slúžiaci azda k purifikácii miesta, kde budú ukladané ľudské pozostatky. Pravdepodobne, podľa nevýrazných stôp opálenia, sem boli niektoré kosti uložené ešte v čase keď bol oheň aktívny. Dookola ohniska s kosťami boli potom naukladané jednotlivé kamene, pričom niektoré menšie kosti boli ich váhou rozdrvené. Medená špirálová ozdoba, ktorá sa našla v ohnisku sem musela byť uložená zámerne a ešte predtým, než sa ohnisko obložilo skalami.

Ďalšie kosti boli potom postupne skladané, zrejme najskôr medzi kamene, pričom nimi ohraničený areál bol pravdepodobne vyhradený zvlášť pre lebky. Až neskôr, keď tu už nebol priestor na ďalšie kosti, ukladalo sa aj mimo ohradený rámec, pritom ich výraznejšia koncentrácia vznikla v južnej časti obloženia. Napokon bola chodba na konci prehradená naukladanými skalami a súdiac podľa množstva keramiky, mohli sa po oboch stranách zátarasy ( vonkajšej aj vnútornej ) naukladať ešte milodary.

Archeologické nálezy a datovanie

Nálezy z blízkosti hrobu reprezentujú relatívne pestrý archeologický materiál. I keď nálezové okolnosti v určitom zmysle neboli úplne optimálne a mohlo by sa zdať že porušenie pôvodnej nálezovej situácie môže ich vypovedaciu schopnosť o určité percento zoslabiť, treba brať v úvahu, že okrem čiastočného odstránenia kamennej zátarasy došlo k narušeniu kompaktnej vrstvy len v mieste jeho bezprostredného okolia. Celý materiál, ktorý sa pritom získal a pozostával z niekoľkých keramických zlomkov a jedného medeného háčika bol odovzdaný na zhodnotenie. Do tohoto miesta, ktoré bolo vlastne vstupom do výklenku, však hrob nezasahoval a pri výskume bol odkrytý in situ.

Najväčšie zastúpenie tu mala keramika. Okrem amorfných fragmentov prevažne hrubostenných nádob sa tu našli :

  • dva fragmenty z ústia pravdepodobne hrncovitých nádob s mierne sa rozširujúcim telom a lištovite zosilneným okrajom ( tab.II :1,3)
  • črep z okraja nádoby s mierne lievikovite roztvoreným ústím a plastickou lištou pod okrajom ( tab.II : 2 )
  • dva črepy z tela s plastickými hrotitými výčnelkami ( tab.II : 7,9 )
  • pozdĺžne tunelovité uško ( tab.II : 6 )
  • črep z mierne profilovanej nádoby s plochým gombíkovitým výčnelkom na rozhraní hrdla a tela ( tab.I : 8 )
  • črep z hrncovitej nádoby s konkávne prehnutou hornou časťou, mierne roztvoreným ústím a lištovite zosilneným okrajom ( tab.I : 1 )
  • pozdĺžne tunelovité uško ( tab.II : 4 )
  • črep s kvadratickým tunelovitým uchom ( tab.I : 5 )
  • fragment bikónickej misy so slabo zaobleným vydutím zdobeným veľkým gombíkovitým výčnelkom ( tab.I : 4 )

Z ostatných črepov sa podarilo zrekonštruovať :

  • tenkostennú bikónickú misku, na vydutí, ktoré je maximálne v hornej tretine nádoby sú tri plastické gombíkovité výčnelky. Priemer ústia 170 mm, výška 130 mm ( tab.I : 2 )
  • hornú časť hrnca s mierne roztvoreným pretláčaným ústím a kónickým sa zužujúcou hornou časťou, pod okrajom sa nachádza plastická reťazovitá lišta; priemer ústia 240 mm ( tab.I : 9 )
  • hrniec z lievikovite roztvoreným ústím, konkávne prehnutým telom, pod okrajom je plastická vyťahovaná lišta , priemer ústia 250 mm (tab.I : 6 )
  • hornú časť misy s vtiahnutým ústím ( tab.I :3 )

Keramický materiál má pomerne unitárne črty. Vo väčšine prípadov bol materiál stredne až hrubozrnný a s drsným povrchom najmä na úžitkovej keramike ( hrnce, zásobnice ), na miskách ( tab.I : 2,3 ) bola badateľná dôslednejšia úprava povrchu hladením. Z hľadiska kultúrneho určenia je dôležitá najmä dvojkónická miska, na vydutí zdobená gombíkovitými výčnelkami, ako aj fragment z rovnakej, ale väčšej misy ( tab.I : 2,4 ). Bikónické nádoby sú charakteristické pre celý okruh lengyelských kultúr, pričom posunutie maximálneho vydutia ( na ktorom sú často umiestnené aj plastické výčnelky ) do hornej tretiny je typické práve pre ludanickú skupinu ( Lichardus - Vladár 1964, s. 118). Najbližšiu analógiu k našim nádobám môžeme nájsť napr. v Branči ( tamtiež, obr.50 : 7), na eponymnom nálezisku sa na keramike často uplatňujú aj ploché gombíkovité výčnelky ( tab.II : 8 ; Lichardus - Vladár 1968, obr.79 :14,16,18 ; 80 : 4,16,18). Rovnako sa v tomto stupni vyskytujú aj rôzne formované tunelovité ušká ( tab.II : 4,6 ) a rozmanité plastické výčnelky ( tab.II : 7,9 ), ale môžeme sem najskôr zaradiť aj misu s vtiahnutým ústím ( tab.I : 3 ). Kvadratické ucho ( tab.II : 5 ) je charakteristické skôr pre skupinu Brodzany - Nitra, kde sú takéto uchá aplikované najčastejšie ako držadlá na pokrievkach ( Pavúk 1981, obr.13:4 ), i keď nemožno vylúčiť i možnosť že by sa mohli objavovať aj neskôr.

Z keramiky sú ďalej pozoruhodné nádoby, ktorých výzdoba a tvar je v náplni ludanickej skupiny neznáma. Kvalitou materiálu, ako aj charakterom vypálenia sa však od ostatného materiálu nelíšia a aj podľa celistvosti vrstvy, v ktorej sa našli možno predpokladať, že s ním tvoria jeden nálezový celok. Je to predovšetkým hrniec s lievikovitým hrdlom a plastickou lištou pod okrajom ( tab.I : 6 ) a horná časť hrncovitej nádoby s pretláčaným ústím a retiazkovitou lištou ( tab.I : 9 ). Pretláčané, resp. presekávané okraje, ako poznamenáva Z. Farkaš ( 1996, s. 33 ) sa vyskytujú vo viacerých eneolitických kultúrach, ako napr. v skupine Lažňany a Bajč - Retz na Slovensku, KLP na Morave, taktiež sú ale známe vo viacerých lengyelských skupinách v Poľsku ( Kulczycka - Leciejewiczowa 1979, obr.37:8,9,13,16 ; 39:5,12 ; 44:1,19-21 ; 54:7,17,18 ). Kombinácia pretláčaného ústia s aplikáciou plastickej pretláčanej pásky tesne pod okrajom je tiež charakteristická pre kultúru lubelsko - wolyńsku, ktorá je súčasťou širšieho polgárskeho okruhu, pričom niektoré hrnce s mierne lievikovitým okrajom z Bronocíc sú tvarovo dosť podobné nádobe z Liskovej ( Kruk - Milisauskas 1985, tab.VI:1 ; VII : 4). Podľa chronologických vzťahov možno osídlenie touto kultúrou v Bronociciach synchronizovať so skupinou Lažňany, Bajč-Retz, Balaton II, Jevišovice C2 a včasnou skupinou Zlotniki ( Kruk-Milisauskas 1981, s. 17 ), ktoré sa relatívne zhodujú aj z ludanickou skupinou.

Najzávažnejším problémom presnejšieho kultúrneho určenia je však skutočnosť, že Lisková sa nachádza v oblasti s úplnou absenciou osídlenia z tohoto časového úseku, v centre sídelného hiátu, ktorý je na severe ohraničený malopoľskými kultúrami staršieho eneolitu, na juhu, západe a východe mladolengyelským a neskoropolgárskym okruhom. Z tohoto dôvodu momentálne nedokážeme presnejšie identifikovať kultúrnu situáciu na Liptove, ktorý treba v tomto období považovať za periférnu oblasť ako lengyelského, tak polgárskeho vývoja. Navyše pomerne výrazná izolovanosť liptovskej kotliny, v dôsledku horského charakteru terénu len zdôrazňuje jej regionalitu a nepochybne treba rátať aj z netradičnou povahou jaskynného sídliska.

Súbor nálezov dopĺňajú medené predmety, ktoré sa vďaka konštantným klimatickým podmienkam zachovali vo veľmi dobrom stave. Už pri prvom speleologickom prieskume bol nájdený pri kamennom zátarase medený háčik so zašpicateným hrotom ( dĺžka 30 mm, priemer 2-3 mm - tab.I : 5 ). Podľa veľkosti a tvaru ho môžeme považovať snáď za rybársky háčik, čo vzhľadom k blízkosti jaskyne k toku Váhu nie je nič nezvyčajné. Ďalší medený predmet bol objavený v blízkosti kamenného venca, pričom ho priečne prekrývala stehenná kosť dospelého človeka. Bol to pokrivený drôt okrúhleho prierezu ohnutý na jednom konci do očka s priemerom 2,5 mm a dĺžkou 210 mm. (tab. I : 8 ). Je dosť pravdepodobné, že pôvodne sa jednalo o ružicovitú ozdobu, alebo polotovar na jej výrobu.

Najzávažnejším nálezom objaveným priamo v ohniskovej vrstve hrobu bola medená špirála so závesným háčikom s priemerom 11 mm a hrúbkou drôtu 1-1,5 mm ( tab. I : 7 ). Niet pochýb, že sa jedná o špirálovitú záušnicu, aké poznáme z depotu šperkov z Hlinska na Morave (Pavelčík 1979, obr.2 : 6,7 ). Oproti exemplárom z Hlinska má však špirála z Liskovej krátky závesný háčik a morfologicky je takmer identická z nálezom zo srbského Vukovaru, i keď v našom prípade s menším počtom závitov ( tamtiež, obr.7 : 3 ). Podľa doterajších poznatkov je oblasť rozšírenia špirálovitých záušníc typu Hlinsko ohraničená na juhovýchode Slavóniou, na severovýchode prechádza cez severnú Moravu až po Švajčiarsko a koncentruje sa teda vo východoalpskej oblasti a priľahlých územiach ( Matuschik 1996, s. 9, abb.10 ), pričom sa v podstate kryje s rozšírením záveskov typu Stollhof ( Pavelčík 1979, s. 330 ). Zo Slovenska zatiaľ takéto záušnice nepoznáme, liskovský prípad je tak z hľadiska ich výskytu mimo pôvodnú oblasť úplne ojedinelý a spolu s exemplármi z Hlinska patrí k najsevernejším nálezom tohoto typu v Európe.

Chronologické postavenie týchto špirál je relatívne úzko vymedzené. J. Pavelčík (1979, s. 329 ) ich výskyt kladie spolu s celým depotom z Hlinska do záverečnej fázy staršieho eneolitu v úrovni Balaton II / III - Lasinja II - Bajč-Retz - Křepice - Jevišovice C2 - Lengyel IV, teda do ním definovaného tzv. predbolerázskeho horizontu, ktorý v sebe zahŕňa viaceré kultúrne elementy ( Pavelčík 1990 ). Ani špirála s krátkym závesom z Vukovaru, ktorá je datovaná do bodrogkeresztúrskej kultúry časovo nevybočuje z rámca ostatných nálezov ( Schubert 1973, s. 31 ). Aj keď začiatok výroby a používania týchto ozdôb možno klásť už do záveru trvania podunajského lengyelského okruhu, zdá sa že, vo väčšine ostatných prípadov sú tieto ozdoby viazané na rozličné skupiny “Furchenstichkeramik” a súčasné kultúry vo východoalpskej oblasti, kde sa nachádzajú aj bohaté rudné ložiská, zastúpením stopových prvkov zodpovedajúce zloženiu medi v týchto predmetoch ( Matuschik 1996, s. 10 ).

Pri datovaní nášho nálezu môžeme okrem už spomínanej keramiky, z ktorej väčšina zlomkov pochádza z okolia hrobu, použiť v tomto prípade aj medenú ozdobu nájdenú priamo v objekte, ktorá nám poskytuje datovací údaj “post quem”. Ak aj zohľadníme charakteristické črty keramiky a budeme považovať všetky nálezy za relatívne súčasné, mohli by sme dobu vytvorenia hrobu z Liskovskej jaskyne stanoviť na rozhranie starého a stredného eneolitu, medzi koniec trvania lengyelskej kultúry až počiatok samotného badenského okruhu, čo podľa absolútneho datovania zodpovedá zhruba záveru 4. ticícročia BC ( Parzinger 1992, s. 249 ).

V súvislosti s nálezmi v Liskovej je potrebné zmieniť sa aj o unikátnej medenej plastike znázorňujúcej rohaté zviera ( tab.II : 10 ; obr. 4 a,b ), ktorú objavili miestni speleológovia v roku 1993. Predbežne ju už publikoval J. Bárta (1995 ), s tým že ju zaradil do eneolitu. Z lokalizácie predmetu jednoznačne vyplýva, že ležal len 1,5 m od miesta s nálezmi keramiky a niečo vyše dvoch metrov od samotného hrobového objektu ( obr.3 ). Navyše sa našiel na povrchu nakopaných sedimentov a mohol sem byť vyhodený z bezprostrednej blízkosti kamennej priečky.

Už na prvý pohľad sú dominantné mohutné, dopredu smerujúce rohy, podľa ktorých možno zoologický určiť tohoto jedinca ako dlhorohý dobytok, zastupujúci najskôr druh Bos primigenius f. taurus. Valcovitý výbežok vychádzajúci spoza hlavy možno bez výhrad interpretovať ako pozostatok tzv. nárožného jarma, ktoré pôvodne muselo spájať dvoch bovidov do záprahu. Jednoznačne to dokazuje analogický nález dvoch býčkov z depotu v poľskom Bytyńi, ktorého podobnosť z liskovským exemplárom je až zarážajúca ( Wislański 1979, rys.136 : 1 ). Hoci nie je jednoznačné čo vlastne tvorilo druhú - ťažnú časť záprahu, vychádzajúc z podobných nálezov medených plastík z oblasti Anatólie, možno sa domnievať že sa tu jedná o záprah so štvorkolesovým vozom (Piggot 1968, plate XX ; Nagel 1982 ). Pri väčšine známych medených modelov záprahov je však problematické presnejšie chronologické zaradenie a datovanie sa pohybuje v rozpätí celého 3. tisícročia BC ( Piggot 1968, s. 273 ), čomu zodpovedajú napr. aj modely z okruhu kultúry Alaca Hüyük ( 2500-2300 BC ) uložené v múzeu v Berlíne ( Nagel 1982, s.143 ). Časové postavenie však nie je spoľahlivé ani pri býčkoch z Bytyńe. Tradične sa síce kladú do obdobia TRB, našli sa však v hromadnom náleze spolu s plochými sekerkami, ktorých výskyt má veľmi široké časové rozpätie, takže súčasnosť jednotlivých častí depotu je sporná. Navyše, podľa analýzy technologického procesu výroby do tzv. stratenej formy sa najnovšie predpokladá, že nemohli byť vyrobené v dielni žiadnej eneolitickej stredoeurópskej kultúry, pretože znalosť tejto technológie sa uplatňuje najskôr v druhej polovici 3. tisícročia BC a aj to len v oblasti východného Stredomoria a Mezopotámie ( Kopacz - Tunia 1978, s. 196-199 ). Na základe podobnosti z bytyńským nálezom aj v našom prípade predpokladáme import z juhovýchodu, najpravdepodobnejšie z územia vyspelých kultúr predného východu. Aj keď zatiaľ nemôžeme potvrdiť súčasnosť plastiky s dobou vzniku hrobu, v každom prípade ide tu o jedinečný doklad znázornenia záprahu, ktorého postupné zavádzanie do praxe znamenalo významný progresívny prvok najmä v období eneolitu, pričom v súvislosti s využitím ťažnej sily zvierat dochádzalo k takým závažným zmenám v poľnohospodárskej výrobe, že sa hovorí dokonca o druhej výrobnej revolúcii ( Bogucki 1993 ). Doklady existencie jarma v tomto časovom horizonte poznáme z nálezov profánneho aj sakrálneho charakteru z rôznych lokalít v Európe ( Hensel - Tabaczyński 1978, s. 110 - 115 ), ale otázka, či k nim možno zaradiť aj medenú plastiku býčka z Liskovskej jaskyne zatiaľ zostane otvorená, prinajmenšom dovtedy, než sa nenájdu analogické nálezy s možnosťou presnej stratifikácie.

Interpretácia

Podľa počtu ľudských jedincov možno tento objekt interpretovať ako kolektívny pohreb. Chaotické usporiadanie kostrových zvyškov bez známok kĺbnych artikulácií a anatomického poriadku pritom poukazuje na sekundárny hrob - kostnicu, do ktorej boli uložené už len samotné kosti. Definitívne miesto ich uloženia teda nezodpovedá miestu primárneho pohrebu a je zrejmé, že medzi postmortálnou manipuláciou ľudí, ktorá mohla prebehnúť ako pohrebný obrad, a konečným umiestnením ich pozostatkov do výklenku musela prejsť dlhšia doba. Ak pritom zohľadníme rôzne tafonomické procesy prebiehajúce v ľudskom organizme po smrti a takmer konštantnú vlhkosť a priemernú teplotu tunajšieho jaskynného prostredia 7-8°C, vyplýva z toho že, k úplnému rozkladu mŕtvol mohlo za takýchto ideálnych podmienok, ktoré obvykle proces rozkladu predlžujú až niekoľkonásobne, dôjsť oveľa neskôr ako v prípade pochovania do zeme. V takomto prípade sa môže jednať aj o niekoľko desiatok rokov. Pri interpretácii je treba uvažovať nad dvoma možnosťami. Buď tento hrob vznikol ako výsledok jednorázovej akcie, pri ktorej boli kosti prenesené z miesta pôvodného uloženia, alebo sa jedná o dlhšie používané kultové miesto, kam boli postupne ukladané kosti jednotlivých mŕtvych po zotletí ich tela.

Podľa niektorých indícií sa zdá, že mŕtvi boli pôvodne uložení niekde v jaskyni. Na takúto možnosť by mohlo poukazovať aj niekoľko zvieracích kostí, ktoré sú premiešané s ľudskými, medzi ktorými sú zastúpené vtáky ( tetrov, hus, jastrab ) aj iné zvieratá ( zajac, diviak, tchor, ovca ). Jaskyne sa totiž veľmi často stávali prirodzeným útočiskom rôznych zvierat, ako aj miestom zhromažďovania bielkovinových zásob dravcov ( i keď nemožno vylúčiť ani konzumný odpad po tunajších obyvateľoch ), ktorých pozostatky sa mohli časom primiešať medzi ľudské kostry ešte v mieste prvotného pohrebu. Pri transfere , ak zohľadníme neschopnosť pravekého človeka rozlíšiť kosti človeka od zvieraťa, sa dostali potom aj do hrobového objektu.

Ak by sme predpokladali že jaskyňa bola častejšie používaným kultovým miestom, nevyhnutne by museli v okolí existovať otvorené sídliská, ktorých obyvatelia by túto jaskyňu využívali ako svoju hrobku. Na základe recentných etnografických pozorovaní sú známe takéto prípady napr. z Afriky a Oceánie, kedy skalné dutiny zohrali v poslednej fáze pohrebných obradov úlohu akejsi megalitickej hrobky - dómu mŕtvych, kam boli sekundárne prenášané ostatky už dávnejšie zomrelých príslušníkov kmeňa ( Kandert 1982, s. 192 ). Nielen v Liptove, ale takmer na celom severnom Slovensku však otvorené sídliská absentujú a ani ojedinelé nálezy kovových artefaktov nemôžu byť dokladom trvalejšieho osídlenia. Skôr sa prikláňame k názoru, že hrob bol vytvorený jednorazovo, keď sem boli z jedného, resp. viacerých miest v jaskyni prenesené ľudské kostrové zvyšky a následne bol výklenok zatarasený. Okrem výlučne kultových dôvodov vedúcich k vytvoreniu takejto koncentrácie kostí na jednom mieste mohlo istú úlohu zohrať aj pragmatické myslenie obyvateľov jaskynného sídliska, ktorý si takýmto spôsobom potrebovali len uvoľniť miesto na vlastný životný priestor, pričom však magická úcta k mŕtvym a všetkým čo je spojené zo smrťou ich viedla k veľmi dôkladnému vyzbieraniu všetkých nájdených kostí, teda aj zvieracích, a vytvoreniu pietneho pohrebného miesta.

Za určitý špecifický prejav treba považovať aj v kamennú konštrukciu hrobu. I keď pri eneolitických kultúrach sa nejedná o ojedinelý jav, na Slovensku ide skôr o výnimku. Jedným z mála takýchto nálezov je hrobová jama z Nitrianskeho Pravna obkolesená kameňmi patriaca do skupiny Brodzany - Nitra ( Nevizánsky 1985, s. 65 ). Oveľa frekventovanejší výskyt hrobov s kamennou konštrukciou napríklad zaznamenávame v JV a V skupine lievikovitých pohárov v Poľsku ( Wiślański 1979, s. 255 - 258 ) ako aj v iných eneolitických kultúrach severne od Karpát. Pozoruhodné je pritom aj uloženie lebiek vnútri obloženia, ktoré iste nebude náhodné a zrejme v rámci hrobového areálu predstavovalo najdôležitejšiu časť. Kult lebiek, ako centra duše a života má v praveku významné postavenie a nemálo dokladov je aj z oblasti lengyelskej kultúry ( Nevizánsky 1985, s. 67 - 70 ). Veľmi podobný nález, kedy sa našla lebka obkolesená skalami spolu s amforou pochádza z poľskej jaskyne Borsuczej a datovaná je do záveru pleszowskej skupiny lengyelskej kultúry ( Rook 1980, s. 71). Z inej jaskyne, tentoraz v Švábsku, sa uvádza zasa samostatný pohreb troch lebiek, i keď jeho datovanie do mezolitu je via než sporné (Völzing 1938).

Každopádne však bola pozostatkom mŕtvych v Liskovskej jaskyni venovaná veľmi dôkladná starostlivosť. Dokazuje to aj prítomnosť kostí pomerne drobných rozmerov, ako sú články prstov, tarsálne, metatarsálne, carpálne a metacarpálne kosti, ktoré naznačujú veľkú dôslednosť, s akou boli jednotlivé časti ľudských tiel vyzbierané a prenesené do miesta trvalého uloženia. Nepochybne to dokladá maximálnu úctu a rešpekt aktérov pohrebných obradov voči nebohým súkmeňovcom, čo v konečnom dôsledku zdôrazňuje aj existencia kamennej priečky. Táto mala na jednej strane ochraňovať večný pokoj mŕtvych a na strane druhej mala iste aj apotropajný účel, keď zabraňovala revenantom aby ohrozovali dosiaľ žijúcich obyvateľov jaskyne, resp. jej okolia.

Z územia Slovenska máme pre existenciu izolovaného pohrebného areálu veľmi dobrú analógiu na pohrebisku ludanickej kultúry v Slatinke nad Bebravou, kde bolo miesto s kostrami oddelené od obytnej časti jaskyne nasucho kladeným kamenným múrikom a zdá sa že vyčlenenie samostatného pietneho miesta mohlo mať v oboch prípadoch rovnaké kultové príčiny ( Bárta 1983, 22 ).

Vyhodnotenie

Najnovší nález kolektívneho hrobu v Liskovskej jaskyni opäť dokumentuje viackrát vyslovený predpoklad, že podzemné priestory a skalné dutiny boli v praveku často využívané ako sepulkrálne miesta ( napr. Behm-Blancke 1958; Matoušek 1993, s.13-14 ; Romsauer 1995 ). V eneolite máme antropologické nálezy, dokladajúce kultové praktiky doložené aj z niektorých jaskýň na Slovensku. Z obdobia lengyelskej kultúry sú uvádzané v jaskyniach pri Plaveckom Mikuláši, Radošinej a Slatinke nad Bebravou, z badenskej kultúry sú doložené ľudské kosti z Turca a zo Spiša ( Bárta 1983, s. 31 ). Zatiaľ najväčšie pohrebisko bolo zistené v jaskyni Dúpna Diera pri Slatinke nad Bebravou, kde sa predpokladá najmenej 26 ľudských jedincov z obdobia ludanickej skupiny (Bárta 1983 ). Okrem dokladov kultového využívania jaskýň v tomto období však poznáme aj viaceré jaskynné sídliská čo je v markantnom protiklade s ich absenciou v predchádzajúcich stupňoch lengyelskej kultúry. Príčiny tohoto javu sa dávajú najnovšie do súvisu so zmenou klimatických podmienok, ktoré zapríčinili celkový posun sídelného areálu do vyšších nadmorských výšok s väčším podielom zrážok, a súčasne vytvorili ideálne predpoklady na ich obsadenie ( Wiederman 1995, s. 59 ). Proces, počas ktorého dochádza k difúzii nositeľov neskorej lengyelskej kultúry na sever sa mohol prejaviť aj v ich krátkodobom usadení na Liptove, kde im okrem v tom čase prijateľných klimatických podmienok mohla vyhovovať aj blízkosť rudonosných oblastí Nízkych Tatier. Liskovská jaskyňa s veľmi dobrým prístupom a navyše krátkou vzdialenosťou od vodného toku, mohla poslúžiť prospektorom kovov nielen ako ideálne sídlisko, ale aj ako kultové miesto pre uskladňovanie svojich mŕtvych príbuzných, ktorí zomreli počas ich života v tejto oblasti. Pritom je obtiažne jednoznačne povedať, či skupina tu pochovaných ľudí na tomto mieste zomrela naraz, napríklad v dôsledku nejakej tragédie či epidémie, alebo postupne. Určite sa sem však po nejakom čase musel niekto vrátiť a uskutočniť definitívne pochovanie, pričom nevieme presnejšie povedať či sa jednalo o príslušníkov tej istej skupiny, alebo niekoho úplne cudzieho.

V súvislosti s možnou prítomnosťou prospektorov kovov je tu závažný najmä nález niekoľkých medených predmetov. Aj keď jediný datovateľný nález špirálovej ozdoby poukazuje skôr na juhovýchodný a juhozápadný pôvod v epilengyelských kultúrach, nemusí sa jednať práve o import. V týchto oblastiach by mohlo ísť aj o výsledok vlastnej metalurgickej činnosti, čo okrem iného podporujú aj pomerne presvedčivé doklady o domácej kovoprodukcii už v období ludanickej skupiny lengyelskej kultúry s možnosťou využívania slovenských surovinových zdrojov ( Nevizánsky - Šalkovský 1998 ; Pavúk - Bátora 1995, s. 100 ). Jednoznačné stanovisko však bude možné zaujať až po analýzach kovových predmetov.

V našom prípade je otázna aj kultúrna príslušnosť obyvateľov Liskovskej jaskyne. Hoci sú v materiále zastúpené výrazné mladolengyelské tvary, niektoré výzdobné a tektonické prvky na keramike poukazujú na ovplyvnenie z prostredia neskorého lengyelsko - polgárskeho okruhu, prichádzajúce pravdepodobne spoza karpatského oblúka, kde v tomto období dochádza k veľmi intenzívnym kontaktom s územím Potisia ( Kulczycka-Leciejewiczowa 1979, s.120-127 ). Najmä vzhľadom na polohu Liskovej, nachádzajúcej sa v bezprostrednej blízkosti Váhu, ktorý v minulosti iste zohrával úlohu komunikačnej tepny, mohli sa vplyvy z oblasti polgárskych kultúr, prejaviť v keramike typickej pre mladú lengyelskú kultúru. Na určitú náväznosť na kultúry severne od Karpát môžu poukazovať aj niektoré osobitosti pohrebného rítu ( kamenné obloženie hrobu, sekundárne pochovanie). Jednoznačne však otázka kultových predstáv eneolitického človeka je tak komplikovaný a stále dostatočne nejasný problém, že vždy musíme počítať aj s určitými osobitosťami, ktoré sa môže prejavovať v rôznej podobe ako v čase, tak v priestore.

V každom prípade však najnovší objav v Liskovskej jaskyni, ak neberieme do úvahy ojedinelý nález medenej sekerky z Bešeňovej ( Kürti 1930, obr. E ) a niekoľkých kovových nástrojov z Oravy ( Čaplovič 1987, s. 31 - 33 ) reprezentuje zatiaľ jediný doklad staroeneolitického osídlenia strednej časti severného Slovenska, ktoré však treba na tomto teritóriu, aj vzhľadom k blízkosti rudných ložísk, určite predpokladať a terénnym výskumom čo najskôr doložiť.

Literatúra

  1. Bárta,J.1955: K otázke pravekého osídlenia Liskovskej jaskyne v Chočskom pohorí. In: Geograf. časopis VII, 3 - 4, s.185 - 191.
  2. Bárta,J.1983: Pohrebisko a praveké sídlisko v jaskyni Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou. In: ŠZ AÚSAV 20. Nitra, s.15 - 33.
  3. Bárta,J.1995: Nález kovovej plastiky bovida z Liskovskej jaskyne. In: AVANS v r.1993. Nitra, s.25 - 27.
  4. Bárta,J.1997: Liptovské jaskyne v praveku. In: Kras a jaskyne. Liptovský Mikuláš.
  5. Behm-Blancke,G.1958: Höhlen, Heiligtümer, Kanibalen. Leipzig.
  6. Bogucki,P.1993: Animal traction and household economies in Neolithic Europe. Antiquity 67. London, s. 492 - 503.
  7. Čaplovič,P.1987: Orava v praveku, vo včasnej dobe dejinnej a na začiatku stredoveku. Martin.
  8. Farkaš,Z.1996: Kultúrne kontakty juhozápadného Slovenska na prelome starého a stredného eneolitu. Zbor. SNM, XC, Archeológia 6. Bratislava, s.13 -37.
  9. Jakál,J.1993: Geomorfológia krasu Slovenska. In: Slovenský kras XXXI. Martin,s.13 - 24.
  10. Hensel,W.-Tabaczyński,S.1978: Rewolucja neolityczna i jej znaczenie dla rozwoju kultury europejskiej. Wroclaw - Warszawa - Kraków - Gdańsk.
  11. Kopacz,J.-Tunia,K.1978: Skarb z Bytynia - proba interpretacji kulturowo -chronologicznej. In: Archeol. Polski, tom XXIII - 1, s. 191 - 201.
  12. Kandert,J.1982: Poznámky k využití etnografických údajú v případě výkladu knovízskych “hrobů”. Archeol. Rozhledy XXXIV. Praha, s.190 - 199.
  13. Kruk,J.-Milisauskas,S.1981: Chronology of Funnel Beaker, Baden - like, and Lublin - Volynian Settlements at Bronocice, Poland. In: Germania 59, s.1-19.
  14. Kruk,J.-Milisauskas,S.1985: Bronocice - osiedle obronne ludności kultury lubelsko - wolyńskiej (2800-2700 lat p.n.e ). Wroclaw - Warszawa - Kraków- Gdańsk - Lódź.
  15. Kulczycka-Leciejewiczowa,A.1979: Pierwsze spoleczeństwa rolniczo-hodowlane kregu naddunajskiego. In: Prahistoria ziem polskich. Wroclaw - Warszawa - Kraków - Gdańsk.
  16. Kürti,J.1930: Archeologické nálezy z Bešeňovej ( Liptov ). In: Sbor. Mus. Slov. Spoloč. XXIV. Martin, s. 179 - 188.
  17. Lichardus,J.-Vladár,J.1968: Erforschung der frühäneolitischen Siedlung in Branč. Slov. Archeol. XVI-2,s.263-349.
  18. Lóczy,L.1878: Die Liszkovaer Höhle im Baráthegy ( Liptauer comitat ). Budapest.
  19. Matoušek,V.1993: Nálezy lidských kostí z období neolitu až ranného středověku ve středoevropských skalních dutinách. Pokus o formulaci základních problémů. In: Kultové a sociálne aspekty pohrebného rítu od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava, s.11 - 18.
  20. Matuschik,I.1996: Brillen - und Hakenspiralen der frühen Mettalzeit Europas. In: Germania 74 - I, s.1- 43.
  21. Nagel,W.1982: Zwei Kupfermodelle eines Kultwagens mit Rinderzweigespann vom zweiachsigen Gatterkanzeltyp aus der Alacahüyük - Kultur im Museum für Vor - und Frühgeschichte Berlin. Acta Archeologia et prehistoria 1982/83. Berlin, s. 143 - 151.
  22. Nevizánsky,G.1985: Grabfunde der Äneolitische gruppen der Lengyel - Kultur als quelle zum Studium von Überbauerscheinungen. Archeol. Rozhledy XXXVII. Praha, s. 58 - 81.
  23. Nevizánsky,G.-Šalkovský,P.1998: Zu den Anfänger der Kupfermetalurgie in der Slowakei. In: Saarbrück. Stud. Mater. Altertum. 5/1996. Bonn.
  24. Pavelčík,J.1979: Depot měděných šperků z Hlinska u Lipníku n./ Bečvou. Pam. Archeol. LXX-2, s.319 - 336.
  25. Pavelčík,J.1990: Die Vorboleráz - horizont in Hlinsko bei Lipník nad Bečvou. In: Die TRB kultur. Neue forschungen und Hypotesen. Poznań.s.223 - 229.
  26. Pavúk,J.1981: Súčasný stav štúdia lengyelskej kultúry na Slovensku. Pam. Archeol. LXII. Praha,s.255 - 299.
  27. Pavúk,J.-Bátora,J.1995: Siedlung und Gräber der Ludanice - gruppe in Jelšovce. Nitra.
  28. Parzinger,H.1992: Hornstaad - Hlinsko - Stollhof. Germania 70/2, s.241 - 250.
  29. Piggot,S.1968: The Earliest Wheeled Vehicles and the Caucasian Evidence. Proceed. Prehist. Society XXXIV, No 8. London, s. 266 - 318.
  30. Romsauer,P.1995: Zu den Vorgeschichtlichen Höhlensiedlungen im Nordkarpatischen raum und ihren Kultischen Benutzung in der Urnenfelderzeit. In: Pravěk NŘ 5. Brno, s. 127 - 146.
  31. Rook,E.1980: Osadnictwo neolityczne w jaskyniach Wyźyny Krakowsko - Czestochowskiej. Mater. archeol. XX. Kraków, s. 5 - 130.
  32. Schubert,E.1973: Studien zur frühen Bronzezeit an der mittleren Donau. In: BRGK 54/1974,s.3-105.
  33. Struhár,V.v tlači: Záchranný archeologický výskum a objav kultového objektu v Liskovskej jaskyni. In: Slovenský kras. Liptovský Mikuláš.
  34. Völzing,O.1938: Die Grabungen 1937 am Hohlestein im Lonetal. In: Funber. Schwaben, N.F., IX, 1935-1938, s. 1n.
  35. Wiederman,E.1995: Höhlenfundorte und Anpassung urzeitlicher Besiedlung an die klimatischen Änderung am mittleren und oberen Flusslauf der Nitra. In: Studia Historica Nitriensia IV. Nitra, s. 55 - 61.
  36. Wislański,T.1979: II. Ksztaltowanie sie miejscowych kultur rolniczo - hodowlanych: Plemiona kultury pucharów lejkowatych. In: Prahistoria ziem polskich II. Neolit. Wroclaw - Warszawa - Kraków - Gdańsk, s.165 - 299.

Víťazoslav Struhár

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK