Víťazoslav Struhár
(Liptovské múzeum - Ružomberok)

Všeobecne sa predpokladá, že prvým kto v literatúre upozornil na existenciu Liskovskej jaskyne bol očovský rodák Matej Bell (1684-1753), významný uhorský polyhistor a neúnavný propagátor prírodných zaujímavostí Slovenska. Zmienka o nej pochádza z jeho najvýznamnejšieho niekoľkozväzkového diela „Notitia Hungariae Novae Historico Geographica“, v ktorom zhrnul obrovské množstvo poznatkov o vlastivede a geografii vtedajšieho Uhorska. Pre našu problematiku je najdôležitejší druhý zväzok prvej časti tejto práce, tlačou vydaný v roku 1736. Popri opise mnohých vrchov, pohorí, riek a iných prírodných pozoruhodností Liptovskej stolice v ňom spomína aj jaskyňu vo vrchu Mních pri Liskovej, ktorá bola podľa neho dovtedy ešte neprebádaná. Na strane 579 ju popisuje takto: „Lisková, Maďarom Liszkófalva, na úpätí vrchu Mních, popri Váhu roztiahnutom, patriacom dedine Lisková, v prírodnej polohe tu vidieť jaskyňu, ktorej chodby nie sú ešte preskúmané, vedú ďaleko pod vrch Mních. Vyzerá ako kostol a akoby zastupoval svätyňu“.

Po tejto zmienke sa na jaskyňu na vyše sto rokov akoby zabudlo. Obyvateľom Liskovej a Ružomberka však bola iste veľmi dobre známa a z času načas sa do jej tmavých, mystériou dýchajúcich chodieb niekto odvážil, snáď v snahe objaviť skryté poklady. Jedným z takýchto dobrodruhov bol aj istý Talian Carlo Passini, ktorý jaskyňu údajne viackrát navštívil už v 40. rokoch 19. storočia, pričom vyhotovil pravdepodobne jej prvý popis a možno aj náčrt. Na základe rukopisu z jeho pozostalosti sa tak o jaskyni dozvedel aj ružomberský mešťanosta a ekonóm Karol Krčméry (1826-1902), ktorý ju v roku 1844 navštívil, ale dostal sa len do jej vstupných priestorov. Neskôr o tom informoval aj vtedajšieho župného notára a neskoršieho podžupana Liptovskej stolice Bélu Majlátha (1831-1900), s ktorým dňa 15. augusta 1871 vstúpil do Liskovskej jaskyne. Spolu s nimi vošli do podzemných priestorov aj Július Neudeck, prokurátor Michal Joob a liskovský kaplán Štefan Mišík.

Béla Majláth, ktorý túto malú expedíciu viedol, pritom nebol žiadny dobrodruh a amatér. Pochádzal z ondrašovského zemianskeho rodu a patril k najvzdelanejšej vrstve vtedajšej liptovskej spoločnosti. Okrem slovanských jazykov ovládal aj francúzštinu, angličtinu, nemčinu a taliančinu a popri svojich oficiálnych aktivitách sa veľmi živo zaujímal o históriu a archeológiu. Ako člen viacerých uhorských vedeckých spoločností spolupracoval s poprednými odborníkmi vtedajšej doby. V čase keď navštívil jaskyňu už mal za sebou úspešné výskumy popolnicových pohrebísk z doby bronzovej v Uhorskej Vsi a v Liptovskej Ondrašovej. Belo Polla, ktorý spracoval dejiny archeologického bádania na Slovensku ho opodstatnene zaraďuje medzi popredných bádateľov vtedajšej uhorskej vedy, pričom jeho význam dosahuje európsky rozmer.

Na Majlátha, ktorý mal skúsenosti predovšetkým z povrchových výskumov zanechala jaskyňa veľmi silný dojem. Neskôr o tom s takmer básnickým výrazom napísal: „Prekvapuje úžasná a strašlivá sila zhuby, ktorá sa tu javí pri svetle fakieľ až strašidelne v bludisku, ktoré, ako by bolo bez konca. Svetlo fakieľ sa odráža od vlhkých a kvapľovým nátekom pokrytých stien. Pri započúvaní sa v pološere, v ktorom zíva tma dutín neprehľadných chodieb, začuť šelest dopadajúcich kvapiek. Na mnohých miestach sa hromadia kopy rozvalených balvanov, zatarasujú sieň až po okraje. Zelenkavú patinu skalných blokov pokrýva trblietavá vrstva vápenca, po ktorej sa možno ľahko pošmyknúť“.

Počas prieskumu jaskyne si viedol podrobný denník, do ktorého zapisoval rozmery a tvary chodieb, ich geologickú charakteristiku ako aj lokalizáciu a popis miest s archeologickými nálezmi. Skutočnosť, že si počínal ako školený odborník dokazuje aj to, že pri vykopávkach meral aj hrúbku a sled pôdnych vrstiev. Tento postup, ktorý sa nazýva stratigrafická metóda, je využívaný aj v súčasnej terénnej archeológii. Zisťuje sa ním relatívny vek vrstiev a vychádza z predpokladu, že najspodnejšia vrstva je staršia, ako vrstvy ležiace nad ňou. Majláth si správne uvedomoval, že pomerne veľká hĺbka, v ktorej ležali nálezy je dokladom ich veľmi starého veku. Jaskynné sedimenty dal prekopať na viacerých miestach a vždy popisoval aj ich profil. Na jednom mieste, ako uvádza, dosahovala hĺbka výkopu 8 stôp (asi 2,5 m) a „preťala“ štyri vrstvy. Úplne navrchu spočívala vrstva humusu, pod ktorou bol travertín (zrejme tým mal na mysli hrubší sintrový nátek), tretia úroveň pozostávala z riečnych pleistocénnych okruhliakov a napokon úplne naspodku bol žltý štrkovitý piesok, obsahujúci archeologické nálezy.

Popri archeologickom výskume bola patričná pozornosť venovaná aj meraniu jaskynných priestorov, výsledkom ktorých bol prvý známy plánik Liskovskej jaskyne. Jeho autorom bol s najväčšou pravdepodobnosťou Július Neudeck, ktorý pôsobil ako stavebný inžinier na budovaní Košicko - bohumínskej železnice. Popri tom sa však zanietene zaujímal aj o prehistorické náleziská a v Podturni dokonca uskutočnil vlastný archeologický výskum. Najväčšiu pozornosť však venoval považským hradiskám o ktorých napísal dvojdielnu štúdiu. Vďaka tomu, že v nej uverejnil aj terénne plány týchto hradísk, ho možno považovať za jedného z priekopníkov geodetického zameriavania lokalít na Slovensku.

Hoci prvý výskum Liskovskej jaskyne trval len jediný deň, poskytol množstvo poznatkov, ktoré sa neskôr stali predmetom vášnivých vedeckých sporov a rozbúrili hladinu odborných kruhov. Jeho význam spočíva najmä v tom, že Majláth tu uskutočnil vôbec prvý speleoarcheologický výskum vo vtedajšom Uhorsku, ktorým sa natrvalo zapísal do dejín moderného vedeckého skúmania jaskýň. Závery a výsledky výskumu spracoval do rozsiahlejšej práce vydanej v roku 1874 v odbornom periodiku Archaeologiai Közlemények (Archeologické štúdie), v ktorej načrtol aj niektoré problémy vývoja ľudskej kultúry. Jeho interpretácie, samozrejme ovplyvnené vtedajšími vedeckými poznatkami, vyvolali v odborných kruhoch nemalý rozruch. Záujem vzbudzoval najmä nález ľudskej čelovej kosti, pripomínajúcej lebky vtedy známych predkov človeka: „Táto prepožičiava čelnej kosti divoký vzhľad. Nápadná je aj os očnej jamky, podľa ktorej čelo muselo celkom šikmo dozadu ustupovať. Podľa mojej skromnej mienky patrí niekdajší nositeľ tejto kosti k trogloditnej rase mikrocephalov (jaskynní ľudia s malou lebkou – pozn.V.S.) a bol na primitívnejšom kultúrnom stupni ako boli Neandertálci“. K predmetnej lebke priradil Majláth aj zlomok sánky s niekoľkými zubami, ktorá k nej však evidentne nepatrila.

Váhu tomuto nálezu dodávala skutočnosť, že sa našiel v blízkosti mamutích stoličiek a údajne štiepaných kamenných nástrojov, čo ho viedlo k poznatku, že v Liskovskej jaskyni objavil pozostatky človeka z obdobia dilúvia – staršej doby kamennej. Bolo to na tú dobu odvážne konštatovanie, pretože dovtedy sa v celom Uhorsku neevidovali žiadne kostrové zvyšky tak starého človeka. Polemika o autenticite lebky a ostatných nálezov vyvolala potrebu revízneho výskumu, ktorý by uskutočnil školený odborník. Ten plánovala urobiť Uhorská geologická spoločnosť, z finančných dôvodov však nebol realizovaný. Medzitým sa o jaskyni hovorilo aj vo Viedni. V tom čase pôsobil v tunajšom Ríšskom geologickom ústave popredný slovenský geológ Dionýz Štúr, ktorý podrobne mapoval geologickú stavbu Vysokých a Nízkych Tatier. V liste, ktorý mu zaslal v r.1873 Ján Kadavý, český učiteľ a hudobný skladateľ pôsobiaci v Liptove ho priamo upozorňoval na jaskyňu vo vrchu Mních pri Ružomberku, v ktorej sa nachádza množstvo zvieracích kostí.

K opätovnému skúmaniu Liskovskej jaskyne sa prikročilo až v roku 1876. Záštitu prevzala tentoraz Uhorská prírodovedecká spoločnosť a poverila tým významného, hoci pomerne mladého geológa z budapeštianskeho Národného múzea Lájosa Lóczyho (1849-1920). Jeho výskum oproti predchádzajúcemu trval podstatne dlhšie, v jaskyni pobudol v auguste 1876 celkom 10 dní a zamestnával pritom až 60 najatých robotníkov. Vďaka podrobnému popisu sond a ich zaznačeniu do mapky vieme aj po vyše sto rokoch presne identifikovať umiestnenie jeho výkopov, niektoré sondy sú dokonca ešte aj dnes viditeľné v teréne. Sústredil sa pritom na zadné časti jaskyne. Na viacerých miestach Jánošíkovej siene, kde nechal kopať, narazili na kultúrne vrstvy s obsahom početných kostí zvierat, ľudí, keramických zlomkov a uhlíkov. V susednej sieni, ktorá vedie od rebríka pri tzv. Beťári smerom nahor až po prvú križovatku chodieb dosahovala hĺbka sondy až 2,2 m. Po jej celej dĺžke, mimochodom neskôr nazvanej príznačne Archeologickou sieňou, sa v kultúrnej vrstve nachádzalo opäť množstvo ľudských kostí (uvádza najmenej 17 jedincov), ktoré boli premiešané s popolom, kosťami zvierat a črepmi. Nemenej bohaté na nálezy boli aj vstupné priestory jaskyne. V mieste prvej križovatky chodieb od vstupu, kde prácu trochu sťažovalo množstvo nahromadených skalných blokov, sa okrem kostí našli aj kúsky medeného drôtu a jedna medená špirála.

Lóczy skúšal sondovať aj v najvzdialenejších častiach jaskyne, ako však neskôr konštatoval, jeho snahy nepriniesli očakávaný výsledok. Viac šťastia mal pri prieskume jedného z horných vchodov, kde už na povrchu sedimentov ležali sporadické zvyšky človeka a viacero črepov z nádob.

Druhý, revízny výskum Liskovskej jaskyne priniesol ďalšie pozoruhodné informácie o tomto, nesporne dôležitom nálezisku. Závažné bolo najmä to, že na rozdiel od Majlátha považoval Lóczy existenciu tunajšieho paleolitického osídlenia za nepravdepodobnú. Najmä v otázke určenia veku už spomínanej lebky sa domnieval, že do hlbších vrstiev sa dostala z vrchných partií sedimentov náhodne a spolu s ostatnými nálezmi je skôr z obdobia neolitu, prípadne patrí do doby bronzovej. Hoci svojimi závermi vyvrátil Majláthove predpoklady a tým „ukradol“ Liskovskej jaskyni aj primát prvej paleolitickej jaskyne v Uhorsku, dohady okolo datovania nej osídlenia ani zďaleka nestratili na svojej intenzite. Práve naopak, aj v nasledujúcich desaťročiach sa o nálezisko živo zaujímali mnohí bádatelia z radov speleológov, geológov, archeológov a iných vedných disciplín. Liskovská jaskyňa totiž ešte ani zďaleka nevydala všetky svoje tajomstvá.

Víťazoslav Struhár

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK