Víťazoslav Struhár - Publikované v knihe Lisková 1252-2002

Všetky obce na území Slovenska majú svoj rodokmeň. Pred dnešnými obyvateľmi žili na týchto miestach ich predkovia, niekde už pred miliónmi rokov, inde možno len pár storočí predtým. Nie je to ani tak podstatné. Dôležité je, aby si aj dnešní ľudia vážili históriu svojho kraja, aby neničili kultúrne bohatstvo a nerozkrádali národné dedičstvo. Tie najdôležitejšie pamiatky poskytujúce informácie o živote predchádzajúcich generácií sa totiž skrývajú pod zemou a ich odkrývanie je povolené len školením odborníkom, ktorí vedia aj z drobností poskladať ucelený obraz. Neodborné zásahy dobrodruhov spôsobujú nenapraviteľné škody a navždy tak zabránia poodhaliť všetky osudy kultúr aj jednotlivých ľudí, ktoré by mohli byť pre nás v mnohom podnetné.

Aj jaskyňa vo východnom výbežku vrchu Mních, ktorá bude už navždy spájaná s obcou Lisková, je príkladom takejto neúcty k dedičstvu našich predchodcov. Až donedávna skoro masové prekopávanie jej sedimentov jaskyniarmi, amatérskymi hľadačmi pokladov aj miestnymi obyvateľmi spôsobovalo odborníkom nemnoho vrások. Národná prírodná pamiatka a významná paleontologická a archeologická lokalita bola takmer odkázaná na zánik, nebyť ochoty skupiny speleológov, ktorí (snáď už natrvalo) zabránili jej devastácii.

Po jej vyčistení a komplexnom zameraní nastal napokon čas aj na komplexné zhodnotenie dôležitej úlohy, ktorú zohrala Liskovská jaskyňa v priebehu postupného osídľovania Liptovskej kotliny v praveku. Písomného aj trojrozmerného materiálu sa za krátky čas nazhromaždilo toľko, že si jeho spracovanie zasluhuje aj samostatnú monografiu. Ale pokiaľ sa tak nestane, nech aspoň tento stručný prehľad priblíži, aj nezaujatému občanovi Liskovej, dejiny tohoto významného náleziska a jeho najbližšieho okolia.

Všeobecne známe je, že prvá historická zmienka o Liskovskej jaskyni je datovaná k roku 1736 a pochádza od známeho uhorského polyhistora Mateja Bella, autora niekoľkozväzkového diela "Historicko - geografické znalosti o novom Uhorsku". V stati, kde opisuje prírodné a kultúrne zaujímavosti Liptovskej stolice, spomína aj jaskyňu pri obci Lisková, ktorá je podľa neho zatiaľ neprebádaná a jej chodby vedú hlboko pod vrch Mnícha. Aj keď Bell ako prvý na lokalitu upozornil v literatúre, nemal celkom pravdu, keď predpokladal, že dovtedy do jej podzemia nikto nevkročil. Archeologické nálezy stredovekých, na kruhu točených nádob dokladujú, že toto miesto sporadicky navštevovali ľudia už niekoľko storočí predtým. Tmavé a chladné podzemné chodby, práve vďaka konštantným klimatickým podmienkam, mohli slúžiť obyvateľom blízkeho okolia ako ideálne skladové priestory. Aj najstarší datovateľný nápis objavený v jednej zo západných častí napokon dokladá, že takmer polstoročie pred vydaním Bellovho diela niekto jaskyňu preliezol a na stene zanechal pamiatku v podobe signatúry letopočtu 1691. Vďaka prepisom ďalších nápisov vieme, že miesto bolo navštevované aj v priebehu 18. storočia (podpis istého Šesteka ? z roku 1700, resp. 1760).

Skutočný záujem o vedecké skúmanie Liskovskej jaskyne však spadá až do druhej polovice 19. storočia, hoci jeho počiatky boli paradoxne tak trochu nevedecké. Podzemné priestory takéhoto charakteru vždy budú priťahovať pozornosť rôznych dobrodruhov, a preto niet divu, že aj v tomto prípade sa spomína istý Talian, ktorý v nich hľadal poklady. Sotva však naozaj objavil nejaký poklad, možno sa mu do rúk dostali len pre neho bezvýznamné črepy pravekých nádob (o skutočnom význame niekedy bezvýznamných predmetov by vedel rozprávať nejeden archeológ), dôležité však je, že od neho sa o jaskyni dozvedel ružomberský mešťanosta Karol Krčméry. Podľa zachovaných signatúr jeho mena na stenách niektorých chodieb, ju musel navštíviť viackrát predtým (po prvý raz asi v roku 1844), než o nej referoval vtedajšiemu župnému notárovi Bélovi Majláthovi. Tento ondrašovský rodák - zanietený historik a amatérsky archeológ (realizoval výskumy žiarových pohrebísk v Uhorskej Vsi a Lipt.Ondrašovej), sa o lokalitu začal živo zaujímať čoho výsledkom bolo zorganizovanie výskumnej výpravy v lete roku 1871.

Neveľká expedícia, ktorej sa ďalej zúčastnili prokurátor Michal Joob, kaplán z Liskovej Štefan Mišík a inžinier Július Neudeck urobila na viacerých miestach prieskum podzemia a uskutočnila pokusné výkopy.  Výsledkom bolo získanie niekoľkých zaujímavých archeologických nálezov a vyhotovenie vôbec prvého pôdorysného plánu jaskyne. Popri množstve keramických črepov a kostí mali určite najväčší význam kamenné nástroje a fragment ľudskej lebky starobylého vzhľadu. Práve vďaka nej sa Lisková stala razom slávna a známa v celom vtedajšom Uhorsku, dokonca aj za jeho hranicami. Majláth totiž na základe skutočnosti, že spomínaná časť lebky sa našla v blízkosti kamenných nástrojov a údajných stoličiek mamuta usúdil, že sú časovo súčasné a zaradil ich do staršej doby kamennej - pleistocénu. Na krátky čas sa tak liskovská lebka stala prvým dokladom existencie paleolitického človeka v Uhorsku. Pravda, nie všetky dovtedajšie vedecké kapacity boli ochotné pripustiť, že práve neznáma jaskyňa niekde v hornom Uhorsku by mala mať tento primát. Viacerí odborníci skúmajúci čelovú kosť síce pripustili, že má niektoré archaické črty - ako zosilnené nadočnicové oblúky a celkový robustný vzhľad, ale definitívne potvrdiť Majláthom vyslovené závery sa nikto neodvážil. Aj preto vznikla myšlienka opätovného prieskumu náleziska, ktorý by sa realizoval pod záštitou niektorej vedeckej inštitúcie. Revízny výskum sa napokon, po zhromaždení finančných prostriedkov, uskutočnil až v roku 1876 a patronát nad ním prevzala Uhorská prírodovedecká spoločnosť. Odborníkom povereným jaskyňu opätovne preskúmať sa stal geológ Lájos Lóczy, pracovník Národného múzea v Budapešti.

Zatiaľ čo počas desiatich pracovných dní 60 najatých robotníkov prekopávalo jaskynný sediment, Lóczy sa sústredil na podrobné geologické a polohopisné zameranie vnútorných siení a chodieb, ako aj na detailné popisovanie stratigrafie (sledu vrstiev) vykopaných sond. Na mnohých miestach boli odkryvom zachytené pozostatky kultúrnych vrstiev s keramikou, ľudskými a zvieracími kosťami, ohniskami a niekoľkými drobnými predmetmi, najmä v priestore známej Archeologickej siene. Výsledkom jeho snaženia bola podrobná výskumná správa s ilustráciami profilov chodieb a získaných nálezov, ktorá vyšla aj ako samostatný odtlačok v nemeckej mutácii s názvom "Liskovská jaskyňa vo vrchu Mních (Liptovská župa). Prehistorické jaskynné obydlie a jeho pozostatky", vydanej v Budapešti v roku 1878. Okrem podrobného popisu nálezov tu boli detailne analyzované aj ľudské a zvieracie kosti.

Pozornosť venoval najmä osteologickým zvyškom medveďov, ktoré podľa neho boli odlišné od dovtedy známych kostí medveďa jaskynného. Až podľa novodobých zoologických analýz sa zistilo, že tu nachádzané medvedie ostatky patrili arktoidnému taxónu medveďa hnedého (Ursus arctos cf. Priscus), ktorý bol s klasickým druhom Ursus spelaeus súčasný. Obidva druhy, ktoré vyhynuli koncom pleistocénu, žili v období poslednej doby ľadovej v hornatých oblastiach Slovenska a ich nálezy poznáme aj z iných liptovských lokalít.

Osobitnú pozornosť samozrejme venoval tiež Majláthom objavenej čelovej kosti. Táto sa podľa neho dostala do spodných vrstiev len náhodou a v žiadnom prípade ju nemožno zaradiť do paleolitu. V závere teda negoval výsledky Majláthových výskumov a najstaršie osídlenie jaskyne posunul do neolitu, prípadne až do doby bronzovej. A hoci tým definitívne zobral privilégium Liskovej v prípade najstaršieho výskytu paleolitického človeka v Uhorsku, jedno prvenstvo jej predsa zostalo. Ten letný deň 15.augusta 1871 sa totiž zapísal do dejín ako dátum prvého speleoarcheologického výskumu v novodobej histórii skúmania uhorských a tým pádom samozrejme aj slovenských jaskýň.

Ani po spomenutých objavoch Majlátha a Lóczyho sa na jaskyňu nezabudlo, práve naopak. Jej tajomstvami dýchajúce podzemie stále vyvolávalo záujem rôznych dobrodruhov, ale aj vedeckých a muzeálnych pracovníkov. Za vyše storočie vydala Liskovská jaskyňa veľa zo svojich tajomstiev, ktoré zodpovedali viaceré otázky týkajúce sa využívania tohto miesta v dávnych časoch. Prvú vedeckú štúdiu, týkajúcu sa prehistorického osídlenia, však napísal až v roku 1955 slovenský archeológ a ružomberský rodák Juraj Bárta - Tuka.

V práci publikovanej v Geografickom časopise v podstate urobil rešerš starších článkov a v závere skonštatoval, že dovtedajšie objavy a nálezy naznačujú možnosť využívania tohoto miesta v období neolitu, resp. eneolitu, ako aj v období lužickej a púchovskej kultúry a v neskorej dobe rímskej. Nezvyčajná, aj keď dosť romantická bola jeho predstava o nálezoch obrovského množstva ľudských kostí, ktoré považoval za pozostatok obetí dobyvateľov blízkeho hradiska na Mníchu a ich ľudožrútskych chúťok. Pre porovnanie uviedol podobnú situáciu zistenú v jaskyniach osídlených v neskorej dobe rímskej v Sásovej a v poľskej jaskyni Kroczyce. Keďže odborný archeologický výskum tohto náleziska za pomoci najnovších poznatkov jaskynnej archeológie sa prakticky nikdy neuskutočnil, zostávali všetky interpretácie o skutočnej kultúrnej situácii na tomto nálezisku len v úrovni dohadov a indícií. Až nedávne nové objavy a výskumy pomohli zodpovedať mnoho otázok a osvetliť tak význam a postavenie Liskovskej jaskyne v pravekom vývoji územia Slovenska. Najmä vďaka gradujúcemu úsiliu speleológov z oblastnej skupiny Ružomberok, ktorí lokalitu už dlhší čas zameriavajú, získalo Liptovské múzeum množstvo nových, závažných artefaktov, ktoré pomohli poskladať ucelenejší obraz o jej využívaní v minulosti.

Dnes, na základe konkrétnych zistení môžeme konečne posúdiť najmä jej najstaršie osídlenie spadajúce do doby kamennej. Na prítomnosť človeka v tejto historickej etape poukazovali už prvé nálezy získané vykopávkami B. Majlátha. Pozornosť vzbudzovali hlavne kamenné štiepané nástroje a zlomky medených šperkov, ktorých spoločný výskyt je charakteristický najmä pre neskorú dobu kamennú - eneolit. Podľa všetkých dostupných artefaktov, ktoré sú k dispozícii v Liptovskom múzeu v Ružomberku, možno vylúčiť existenciu staršieho ako eneolitického osídlenia. Aj problematická čelová kosť s preexponovanými čelovými hrboľmi, nájdená v blízkosti mamutích molárov, len sotva patrila paleolitickému lovcovi, ktorý obýval územie Liptova v staršej dobe kamennej a jeho kamenné nástroje sa našli v neďalekej Bešeňovej. Naproti tomu to neznižuje dôležitosť tohoto predmetu, aj keď tie naozajstné - vedecké objavy boli uskutočnené v tejto jaskyni až o vyše sto rokov neskôr.

Mimoriadny význam náleziska začali odborníci tušiť najmä po roku 1993, kedy bola pri vstupe do známej Jánošíkovej siene nájdená malá, na pohľad nenápadná, kovová plastika zvieraťa. Soška s dĺžkou 46 mm a výškou 19 mm, ktorá jednoznačne predstavuje vola, prípadne býka (Bos primigenius) s dopredu smerujúcimi rohmi, má štíhly, mierne prehnutý trup s valcovitými nohami.

Hlava je len schematicky znázornená kužeľovitým výbežkom, brušnou časťou zvieraťa prechádza 5mm široký otvor. Už po prvom predbežnom preskúmaní bolo jasné, že otvor slúžil na spojenie pôvodne dvojice rovnakých býčkov do záprahu, ktorého pozostatok sa zachoval v podobe valcovitého výčnelku vychádzajúceho spoza hlavy zvieraťa. Na základe porovnateľných nálezov bovidov známych najmä z Predného Východu vieme, že takéto plastiky boli súčasťou súpravy miniatúrnych modelov, ktoré ťahali štvorkolesový - najskôr pohrebný voz. Ideový pôvod týchto artefaktov, vyrobených technikou tzv. odlievania medi do stratena (základom bol voskový model), možno hľadať až v ďalekej oblasti Anatólie. Aj v kráľovských hrobkách mezopotámskych vládcov sa našli skutočne pochované aj s pohoničmi, dvojice do jarma zapriahnutého dobytka, ktoré ťahali pohrebný voz s mŕtvym veľmožom. Zatiaľ, čo pôvod uvedenej sošky sa dá predpokladať, jej datovanie bolo dosť problematické, keďže sa našla ako ojedinelý predmet bez sprievodných nálezov. Krátko po jej objave tu síce Juraj Bárta uskutočnil prieskum, avšak žiadne prekvapenia sa už neuskutočnili (druhý pár údajne pred časom ponúkli na predaj SNM v Bratislave). Na ďalšie tajomstvá, ktoré sa jaskyňa chystala vydať, si bolo treba počkať ešte niekoľko rokov.

Snáď len vďaka neuveriteľne šťastným okolnostiam sa prakticky na rovnakom mieste (1-2 m od neho!) v polohe "Kostnica II", podarilo v roku 1997 v jednej z bočných chodieb v blízkosti Jánošíkovej siene odkryť a po prvýkrát aj odborne zdokumentovať, unikátny kultový objekt s ľudskými pozostatkami. V malej, nízkej sieni za umelo vytvoreným skalným múrikom narazil speleológ Štefan Sáliš pri hľadaní nových priestorov na ľudskú lebku a zlomky keramických nádob, ktoré odovzdal do Liptovského múzea. V záujme ochrany archeologických nálezov bol narýchlo zrealizovaný záchranný výskum, ktorého výsledky prekvapili celú archeologickú obec. V kamennom obložení ohniska bolo na kope naukladané množstvo ľudských kostí, snáď zo všetkých častí tela. Kostrové zvyšky boli uložené veľmi dôkladne a najväčšia pozornosť bola venovaná zvlášť niekoľkým lebkám, ktoré boli vtesnané do úzkeho priestoru vymedzeného hranami kameňov. Po odstránení kostí bola pod nimi zistená uhlíková vrstva, v ktorej sa našiel asi najdôležitejší nález, ktorý pomohol celý objekt pomerne presne datovať. Drobný medený šperk špirálovitého tvaru, ktorý sa pôvodne vplietal do vlasov - tzv. záušnicu, nosila praveká žena niekedy na konci 4. tisícročia p.n.l. (teda približne v dobe, keď žil aj známy ľadový muž Ötzi, objavený pred pár rokmi v zmrznutom kuse alpského ľadu). Väčšina dovtedy publikovaných špirálovitých ozdôb tohto typu sa vyrábala v stredodunajsko - východoalpskej oblasti a na území Slovenska sme takýto šperk dosiaľ nepoznali!

Spomínaný exemplár však nebol jediným prekvapením tohoto výnimočného objavu. Rovnako prekvapujúce bolo kultúrne zaradenie keramických zlomkov, ktoré sa našli v blízkosti odkrytého kultového objektu. Úlomky  typických nádob s gombíkovitými a prsovitými výčnelkami žiadneho odborníka nenechali na pochybách, že v Liskovskej jaskyni bolo objavené prvé sídlisko lengyelskej kultúry na Liptove a jedno z mála aj v severnej časti Slovenska. Nositelia tejto agrárnej kultúry obývali predovšetkým centrálne územie na juhozápade Slovenska, v priľahlej časti Maďarska a Rakúska a do severnejšie položených regiónov prenikali len zriedka, a aj to len v jej mladších stupňoch - tzv. skupina Ludanice. Jedným z dôvodov ich prieniku do horských oblastí bola iste prospekcia (vyhľadávania) ložísk kovov v súvislosti s rozvíjajúcou sa metalurgiou v závere doby kamennej. Práve niektoré novšie výskumy, ako objav sídliska so stopami spracovania kovov v Slovenskom Pravne, či nález lengyelských črepov v Španej Doline potvrdzujú, že pobyt ľudu lengyelskej kultúry na severnom Slovensku bol podmienený práve bohatstvom tunajších ložísk medi. Najdôležitejšími surovinami boli pritom zdroje rýdzej medi, alebo sekundárne minerály vytvorené na povrchu rudných žíl - malachit a azurit. Z takýchto surovín boli vyrobené aj drobné kovové predmety z Liskovskej jaskyne (spolu so špirálovým šperkom sa našiel ešte ďalší polotovar) čo potvrdila aj elektrónová analýza. Domnievame sa preto, aj keď na základe nepriamych indícií, že predmetné artefakty boli vyrobené z medi získanej niekde v dolinách a vrchoch Nízkych Tatier.

Prospektori, ktorí prišli na Liptov zrejme aj so svojimi rodinami sa tu museli usadiť na dlhšiu dobu. Ich hlavným zdrojom obživy bolo pestovanie obilovín, zvyšky zrniek jednozrnnej aj dvojzrnnej pšenice sa totiž našli aj v ohniskovej vrstve pod kosťami. Popri poľnohospodárstve mohli tunajší obyvatelia využívať aj bohatstvo okolitých lesov a pravdepodobne lovili aj ryby v rieke Váh. Jedinečne to dokladá nález medeného háčika z blízkosti kamenného múrika. Na využívanie diaľkových loveckých zbraní - luku a šípu poukazuje zasa časť ľudskej čeľuste so zabodnutým silicitovým hrotom, získaná ešte počas prvého výskumu L.Lóczyho a tiež nedávno nájdený jaspisový hrot strelky s vrubmi.

Obyvatelia museli v jaskyni, resp. jej okolí bývať najmenej niekoľko desaťročí a niektorí z nich tu aj pomreli. Po rozpade telesnej schránky ich kostrové pozostatky niekto pietne premiestnil do jaskyne, ktorá plnila úlohu akejsi hrobky - dómu mŕtvych. Výklenok, do ktorého ostatky zomrelých umiestnili, predtým zrejme rituálne očistili zapálením ohňa a do ešte horúceho popola začali postupne ukladať kosti, až vznikol niekoľko vrstvový depozit. Po uzatvorení výklenku skalnou priečkou pravdepodobne naukladali k jej stene ešte keramické milodary.

Podľa antropologickej analýzy vieme, že tu boli pochované pozostatky minimálne 16 ľudských jedincov, určiť ich pohlavie však bolo vzhľadom na nekompletné skelety problematické. Dospelí zomreli prevažne vo veku 20-40 rokov, len dvaja z nich sa mohli dožiť päťdesiatky a iba jediná osoba bola staršia ako 50 rokov. Naproti tomu len šesť jedincov bolo juvenilného (nedospelého) veku. Z patologických zmien zistených na kostiach možno spomenúť výskyt radikulárnych a alveolárnych (lôžkových) cýst, ktoré trápili relatívne vysoký počet vtedajších ľudí. Zaujímavosťou bolo zistenie vyliečených aj neliečených zlomenín stavcov, rebier a končatín zistené na niekoľkých kostiach a zámerných (!) zárezov na diafýze jednej stehnovej kosti.

Uvedený unikátny objav kultového objektu, ktorý je aj v rámci skúmania slovenských jaskýň ojedinelý, pomohol nepriamo aj k časovému zaradeniu už spomínanej plastiky býčka do približne rovnakej doby. Výnimočnosť tohto nálezu, ktorý je skutočne slovenským unikátom, spočíva vo viacerých rovinách. Okrem toho, že plastika je najstarším kovovým predmetom zvieraťa na našom území, naznačuje, že už koncom štvrtého a začiatkom tretieho tisícročia p.n.l. obyvatelia Slovenska poznali záprah a pravdepodobne aj štvorkolesový voz. A nielen to. Z tejto historickej doby, kedy prvýkrát v dejinách dochádza k zavádzaniu používania zvieracej sily na ťah, sú tak staré doklady existencie záprahu zriedkavé v celej strednej Európe! Skutočnosť, že tak významný nález sa našiel na prakticky v tom období neobývanom území poukazuje na možnosť, že v závere trvania lengyelskej kultúry viedla Liptovom významná komunikačná diaľková trasa smerom do Poľska. Touto trasou sa sem potom mohli dostať aj dva veľmi podobné exempláre medených býčkov, ktoré sa našli pri obci Bytyň a spolu s liskovským bovidom sú jedinečným svedectvom vysokého umeleckého a estetického cítenia obyvateľov neskorej doby kamennej.

Vedecky nesmierne cennými objavmi z eneolitického obdobia sa však poznatky o využívaní Liskovskej jaskyne v minulosti ani zďaleka nekončia. Po relatívne dlhšom období bez kultúrnej aktivity jej viditeľný vstupný portál zaujal opätovne našich predkov na prahu nasledujúcej éry bronzu. Je zaujímavé, že práve z tejto lokality máme zatiaľ jediné jednoznačné doklady o prítomnosti človeka staršej doby bronzovej na Liptove, ktorého iste zaujala jedinečnosť a mystéria jej podzemných priestorov. Vzhľadom na to, že jaskyne boli v minulosti využívané skôr ako prechodné sídla, domnievame sa, že tunajšie starobronzové nálezy súvisia opäť s nejakými kultovými obradmi. Depot (poklad) takmer desiatky bronzových záušníc tzv. sibinského typu, ktoré sa podľa jaskyniarov našli v prítomnosti ľudskej kostry, mohol byť sprievodným inventárom kostrového hrobu, ako to poznáme zo súvekých pohrebísk otomanskej kultúry, existujúcej v tomto období na území východného Slovenska. S určitou rezervou k tomuto horizontu možno zaradiť aj dve jantárové kolieska baltského pôvodu, aké sa vyskytujú najčastejšie na náhrdelníkoch pochovaných žien doby bronzovej.

Po predchádzajúcich, viac-menej epizodických osídleniach Liptova v dobe kamennej (ak nerátame pomerne početné doklady z obdobia eneolitickej badenskej kultúry objavené napr. v travertínovom lome v Bešeňovej) a staršej dobe bronzovej dochádza k trvalému a prakticky kontinuálnemu osídleniu Liptovskej kotliny až od obdobia lužickej kultúry, ktorej nositelia sa na Slovensku usadili niekedy v polovici druhého tisícročia p.n.l. Ich charakteristickým prejavom bolo uplatňovanie žiarového pohrebného rítu. Spopolnené pozostatky zomrelých jedincov sa spolu so zvyškami predmetov a osobnej výbavy pochovávali v hlinených nádobách do zeme až vznikali rozsiahle popolnicové polia. Niekoľko takýchto hrobov sa objavilo v Bešeňovej, kde treba predpokladať aj menšiu osadu na travertínovom návrší (početné doklady bronzových predmetov a depotov) a pohrebisko bolo aj v Liptovskom Michale, s pravdepodobnou osadou na vrchole vyvýšeniny pod terajším kostolom. Významným objavom bolo odkrytie časti sídliska z počiatku strednej doby bronzovej v Liptovskej Teplej Madočanoch, ktoré patrí k najstarším zisteným osadám lužickej kultúry na Slovensku.

Kľúčové postavenie v štruktúre lužického osídlenia mali opevnené hradiská, ktoré sa najmä v neskorej dobe bronzovej zakladali na vrcholoch okolitých kopcov. Tieto mali okrem ochrannej funkcie aj hospodársko - správny význam a neraz boli ohraničené rozsiahlymi fortifikáciami. V okolí Liskovej boli hneď dva významné hradiská. To prvé sa nachádzalo len pár km severovýchodne nad susednou obcou Turík, v polohe nazývanej aj v súčasnosti "Hradištia". Malo rozlohu takmer 3 ha a jeho plocha rozdelená na dve časti bola opevnená dvojitým kamenným múrom. Nemenej významné bolo aj druhé hradisko, ktoré pozostávalo až zo štyroch navzájom prepojených hradísk vybudovaných na vrcholoch pretiahnutého masívu vrchu Mních, ležiaceho medzi Ružomberkom, Liskovou a Likavkou. Svojou dominantnou lokáciou vzbudzoval záujem už v minulom storočí a v svojich prácach ho spomínali aj viacerí vtedajší bádatelia (Neudeck, Mihalik, Lóczy). Podľa tradície tu v minulosti stával dokonca templársky kláštor, moderný archeologický a historický výskum však takéto tvrdenia presvedčivo vyvrátil.

Akropola hradiska bola ohraničená sústavou niekoľkých prstencov valových násypov, ktorých priebeh zameral výskumom v 50. rokoch 20. storočia Vladimír Uhlár. Opevnenie bolo vybudované pravdepodobne niekedy v neskorej dobe bronzovej, kedy zohrávalo zrejme centrálnu úlohu v rámci liptovského regiónu. O význame tejto polohy v období lužickej kultúry svedčia aj dva depoty bronzových mečov liptovského typu, objavené v neďalekom Martinčeku. Ten prvý sa našiel v roku 1890 a správu o ňom uverejnil Mikuláš Kubínyi, zatiaľ čo ten druhý našiel pri orbe Michal Mračko postupne v rokoch 1912 - 1919 a pozostával celkom z 15 mečov s typickou rytou výzdobou rukoväte.

Využívanie Mnícha, ako výhodnej strategickej polohy nad tokom Váhu pokračovalo aj v nasledujúcom období, kedy lužická kultúra plynulo prešla vývojom až do staršej doby železnej-halštatskej. V severoslovenských kotlinách sa na domácom podklade a spolupôsobením vplyvov z halštatského okruhu vytvorila osobitná fácia uvedenej kultúry, ktorá bola podľa objavov najvýznamnejších nálezísk nazvaná tzv. oravským typom. Okrem výšinového osídlenia sa zakladali aj nížinové otvorené osady. Výskumom V.Uhlára bolo v zázemí Mnícha identifikovaných až niekoľko sídlisk z doby halštatskej (paradoxne zatiaľ nepoznáme z okolia žiaden hrob, hoci pohrebisko tu nevyhnutne muselo jestvovať). Priamo pod kameňolomom na Lípej, neďaleko cesty do Ružomberka, bolo zemným mechanizmom v záreze svahu odkryté približne 8 m dlhé sídlisko s troma zahĺbenými objektmi s dnom vymazaným vypálenou hlinou. Pod skalným útesom nad obcou Martinček (Mních III) sa pri ťažbe kameňa narazilo na časť sídliska, z ktorého pochádzali črepy a tri homolovité tkáčske závažia. Významným objavom bol nález kovového nožíka na Mníchu II, ktorý je jedným z najstarších železných predmetov na Liptove.

Na jednej strane vysoká hospodárska a umelecká úroveň tejto kultúrnej skupiny, odrážajúca sa najmä v bohatstve a variabilite hrobového inventára bola na strane druhej často ohrozovaná, zatiaľ neznámymi cudzími etnikami. Nepokojné obdobie týchto časov najlepšie ilustruje rozsiahla sústava novej etapy budovania výšinných opevnení v pomerne vysokých horských polohách Nízkych Tatier a Chočských vrchov. Na rozdiel od predchádzajúcich hradísk doby bronzovej, v staršej dobe železnej sa vysokohorské útočištia využívali len prechodne a v časoch najväčšieho nebezpečenstva. V okolí Ružomberka je celá sústava takýchto lokalít, ktoré chránili vstup do Liptovskej kotliny od západu. Nad Vlkolíncom, na vrchole Sidorova bolo objavené nevýrazné opevnenie s terasovito upravenou vnútornou plochou. Jedno z najvyššie položených hradísk na Slovensku vôbec sa nachádza na vrchu Predného Choča (1209 m), ohraničené asi 270 m dlhým kamenným valom. Vo vnútornej ploche sa našli zlomky halštatských nádob a zuhoľnatené zrná hrachu a pšenice. Len niekoľko km na východ existovalo v tom čase montánne hradisko na už spomínaných Hradištiach nad Turíkom. Pri amatérskom prieskume tu bola nájdená amfora oravského typu s bohatou rytou výzdobou, deformovaná silným požiarom, ktorý zrejme, tak ako u ostatných severoslovenských refúgií, spôsobil ich násilný zánik.

Mimo takto extrémne situovaných obranných prechodných sídlisk však existovali aj nižšie položené hradiská. Spolu s pevnosťami na Mníchu sem zrejme patrilo aj opevnenie v polohe Konislav, po pravej strane doliny Jamník. Sondážou tu bolo odkryté teleso valu so 120 cm vysokým vápencovým lícovaným múrom, zabezpečené ešte dvojitou priekopou. Snáď najviac poznatkov priniesol výskum hradiska ležiaceho asi 3 km južne od Mnícha, v polohe Stráňa nad obcou Ludrová. V roku 1998 tu boli zachytené pozostatky kamenných podmuroviek drevených príbytkov, postavených na umelo upravených terasách. Keramika datovala jestvovanie hradiska na prelome staršej a mladšej doby železnej.

Do približne rovnakého obdobia spadá aj opätovné využívanie Liskovskej jaskyne, ktoré iste súvisí s osídlením na Mníchu a okolitých osadách. Pozostatkom po obyvateľoch doby halštatskej je niekoľko črepov s typickou rytou výzdobou a zlomok bronzovej sekerky. Najpôsobivejším nálezom je však nekompletná časť súdkovitého hrnca s vodorovnou aj zvislou rytou ornamentikou a radom vpichov po obvode, ktorá sa našla pod zásypom v priestore prvej križovatky chodieb od vstupu. Výzdoba na keramike je rovnakého charakteru, ako na zlomkoch nádob pochádzajúcich z porušeného profilu kameňolomu z blízkeho opevnenia na vrchu Lípa (Mních IV). V deštrukčnej, požiarom poznačenej vrstve sa z tohto obdobia našli aj dve železné zubadlá s postrannými krúžkami a množstvo prepálených črepov.

Násilný zánik mnohých vysokohorských halštatských hradísk predznamenal nástup novej historickej epochy v mladšej dobe železnej, ktorá sa prejavila vznikom laténskej kultúry. Jej tvorcami boli už historickí Kelti, ktorí aj do severoslovenských hôr prenikli niekedy v 4.-3. storočí p.n.l. Tu sa dostali do kontaktu s pôvodným lužickým obyvateľstvom a podieľali sa na vytvorení púchovskej kultúry, ktorá ma čo do počtu nálezísk na Liptove zrejme najväčšie zastúpenie. Sídlisková sieť sa v tomto období zahusťuje, vysokohorské hradiská vystriedali menšie opevnené hrádky, zväčša situované pri vstupoch do dolín a v blízkosti komunikačných trás. Pri úpätí takýchto púchovských hrádkov sa často nachádzali aj osady, príkladom je sídlisko na poliach pod hradným kopcom v Likavke, na ktorom bolo aj staršie opevnenie (pri jeho výskume sa našiel depot keltských mincí veľkobysterského typu). Rovnaká situácia bola aj v Ludrovej, kde pod valovým opevnením na vrchole Pansovej jestvovalo niekoľko osád. Rovnakého typu je aj nedávno zistené výšinné sídlisko pri vstupe do doliny v Turíku, ku ktorému zatiaľ nepoznáme osadu. V období púchovskej kultúry bola využívaná aj strategická poloha na Lípej, zatiaľ čo príslušná osada sa zrejme nachádzala na ploche pred Liskovskou jaskyňou. Niekoľkovrstvové sídlisko s počiatkom ešte v dobe halštatskej tu v roku 1951 odkryl V.Uhlár. Najsilnejšie zastúpené tu boli nálezy z mladšieho - rímskeho obdobia púchovskej kultúry a okrem fragmentov zásobníc s okružím, hrncov, tenkostenných nádob a vypálenej mazanice boli prekvapením dve železné strelky do šípu a dve ihlice s očkom. Spracovanie obilovín na tomto sídlisku dokladá napokon spodná časť dvojdielneho žarnova a trecí kameň, ktoré boli vyzdvihnuté z vrstvy č.II.

Ojedinelé zlomky nádob s plastickým poloblúkom a výčnelkami pod ústím sú svedectvom, že ani tunajším púchovčanom nebola neznáma jaskyňa, ktorá sa nachádzala priamo nad ich sídliskom a z času na čas, možno len tak zo zvedavosti, ju aj navštívili.

Po zániku púchovskej kultúry v súvislosti s markomanskými vojnami na konci 2. storočia dochádza na takmer dvesto rokov k vyľudneniu nielen Liptova, ale takmer celej severoslovenskej oblasti. S ďalšou fázou osídlenia liptovských hôr a dolín môžeme počítať až na prelome 4. a 5. storočia, kedy sem v súvislosti s počiatkom sťahovania národov zo severu prenikli skupinky germánskych kmeňov. Krátkodobú, ale intenzívnu etapu zachytáva situácia na viacerých, opätovne osídlených výšinných polohách (Turík, Lipt.Mara, Lazisko, Liptovský Ján), kde sa zistili zvyšky obytných aj výrobných objektov. Osada z neskororímskeho obdobia sa nachádzala aj v neďalekej Liptovskej Teplej, v blízkosti travertínového prameňa.

Vrstvy so stopami po silnom požiari odhalené na mnohých hradiskách naznačujú, že tunajšie obyvateľstvo čelilo mohutnému násilnému útoku, zrejme iných germánskych etník. V obavách o svoj život sa často uchyľovali aj do jaskýň, stopy po nich máme evidované z "Okna" v Demänovej, "Vyvieračky" v Prosieckej doline či z "Netopierskej jaskyne" v Sásovej. Ani Liskovskú jaskyňu s dobre viditeľným vstupným portálom pritom neobišli. Črepy z veľkých masívnych zásobníc s typickou vlnovkovou a vkolkovanou výzdobou sa našli vo viacerých chodbách, v múzeu jaskyniarstva v Lipt.Mikuláši je uložená dokonca celá horná časť veľkej nádoby s okružím. Pravdepodobne s týmto horizontom možno dať do súvisu aj pohrebisko, ktoré bolo v r.1939 objavené na dne vstupných priestorov horného vchodu do Liskovskej jaskyne. Archeológ prof. Vojtech Budinský-Krička získal odtiaľto dve ľudské lebky, ktoré odovzdal do Liptovského múzea.

Všetky pamiatky, ktoré v minulosti aj súčasnosti vydala Liskovská jaskyňa, presvedčivo dokazujú, že toto miesto bolo vyhľadávané a využívané nositeľmi viacerých kultúr v priebehu najmenej siedmich tisícročí. Zatiaľ čo niektorí tu hľadali len útočisko, či vhodné podmienky pre uschovanie svojich zásob, pre iných bol tento prírodný výtvor nepochybne vstupnou bránou do tajomného sveta mŕtvych. Priebeh kultových obradov, ktoré sa tu v minulosti odohrávali, môžeme tušiť len podľa obrovského množstva ľudských kostí. Podľa triezveho odhadu tu skončilo svoju pozemskú cestu minimálne niekoľko desiatok jedincov, nie je vylúčené, že niektorí z nich aj násilnou formou. Bez okolkov možno povedať, že jaskyňa vo vrchu Mních pri Liskovej je jednou z najvýznamnejších archeologických lokalít na Slovensku a určite ešte neodhalila všetky svoje tajomstvá. Významom ju možno určite porovnať s nemenej známou moravskou jaskyňou Býčí skála, kde bolo ešte v minulom storočí odhalené unikátne kultové miesto s ľudskými obetami. Aj keď bohatosťou a variabilitou nálezov, aké sa našli v jej priestoroch je neporovnateľná, niečo majú obidve miesta spoločné. Akoby symbolicky sa v oboch jaskyniach našli sošky býčka, hoci ten z Moravy bol železný, ale taktiež výnimočný a prinesený až odniekiaľ z ďalekého Egypta. Možno že práve toto zviera zohrávalo istú úlohu v tajomných rituálnych obradoch, uskutočňujúcich sa v podzemnom svete mystikou dýchajúcich kľukatých chodieb aj priestranných siení vytvorených mohutnou silou prírodného živlu.

PhDr. Víťazoslav Struhár

Literatúra:

  1. Bárta,J.: K otázke pravekého osídlenia Liskovskej jaskyne v Chočskom pohorí. Geografický časopis 7, 3-4. Bratislava 1955, s.185-191.
  2. Bárta,J.: Nález kovovej plastiky bovida z Liskovskej jaskyne. AVANS v r.1993. Nitra 1995, s.25 - 27.
  3. Hanuliak,V.: Prieskum hradiska Konislav pri Liskovej. AVANS v r.1976. Nitra 1977, s.122.
  4. Jurečka,M.: Prieskum, zameriavanie a uzatvorenie Liskovskej jaskyne. Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti 31/3, 2000, s.36-38.
  5. Lóczy,L.: Die Liszkovaer Höhle im Baráthegy ( Liptauer comitat ). Budapest 1878.
  6. Majláth,B.: Tanulmányok az ember eredetének történetéböl. Archeologiai Közlemények 9, Budapest 1873, s.1-36.
  7. Pieta,K.: Die Púchov - kultur. Nitra 1982.
  8. Pieta,K.: Liptovská Mara. Včasnohistorické centrum severného Slovenska. Bratislava 1996.
  9. Sabol,M.-Struhár,V.: Fosílne a subfosílne medvede z územia Liptova. Slovenský kras. Liptovský Mikuláš, v tlači.
  10. Struhár,V.: Záchranný archeologický výskum a objav kultového objektu v Liskovskej jaskyni. Slovenský kras 36. Liptovský Mikuláš 1998, s.173-178.
  11. Struhár,V.: Eneolitický kolektívny hrob z jaskyne pri Liskovej, okr. Ružomberok. In: Otázky neolitu a eneolitu naších krajín. Nitra 1999, s.203-213.
  12. Struhár,V: Templárska tradícia verzus historická skutočnosť. Liptov, 1999, r.50, č.15, s.9.
  13. Struhár,V.: Hradisko Stráňa v Ludrovej a jeho osídlenie v dobe železnej. Zborník SNM 94, Archeológia 10. Bratislava 2000, s.79-89.
  14. Struhár,V.: Predstavitelia archeologického bádania na Liptove od druhej polovice 19. do konca 20. storočia. In: Prínos osobností Liptova pre históriu a súčasnosť. Bratislava 2000, s.119-132.
  15. Struhár,V.: Eneolitické osídlenie Liptova - súčasný stav poznatkov. Acta Arch. Carpathica. Kraków, v tlači.
  16. Uhlár,V.: Púchovské sídlisko spred Liskovskej jaskyne. Študijné Zvesti AÚ SAV 3. Nitra 1959, s.71-84.
  17. Uhlár,V.: Mních pri Ružomberku v praveku a včasnej dobe dejinnej. Študijné Zvesti AÚ SAV 4. Nitra 1961, s.139-177.

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK