Výsledky prieskumnej činnosti v Liskovskej jaskyni (1.)

Neďaleko Ružomberka leží vrch pod menom Mnícha v celom okolí známy, o ktorom už od dávnej doby kolujú všakovaké povesti v ústach ľudu. Menovite rozprávalo sa, že pastieri našli na tomto vrchu jaskyne, v ktorých budú vraj ukryté veľké poklady červených mníchov (Templárov), od ktorých, že sám vrch obdržal meno svoje. Prvá čiastka tých povestí dosvedčila sa, keď behom leta toho skutočne objavili v tom vršisku veľké jaskyne, z ktorých jedno krídlo má dlhosť 77 siah, trebárs ono preniká ešte hlboko do vnútra vrchu; ale doposiaľ neodvážil sa nikto ďalej... (Anonymus - 25. 10. 1873)

 

Liskovskú jaskyňu netreba dnešným speleológom azda nejako zvlášť predstavovať. Všeobecne známa lokalita bola mnoho rokov hojne navštevovaná a stala sa akousi jaskynnou dominantou dolného Liptova. Masív, v ktorom sa nachádza je viditeľný hneď pri vstupe či výstupe na východnej strane Ružomberka. Impozantný vápencový lom je to pravé vodítko.

Ako nasvedčuje začiatok článku, o prieskumníkov nebolo od 19. storočia núdza. Zvesť o tajomnej jaskyni sa niesla celou strednou Európou. Svedčí o tom aj celá séria maďarských nápisov, ktorým už však dnes na severe málokto rozumie. O tom, čo sa dialo počas jednotlivých období, keď tu človek hľadal útočisko, by určite vedel rozprávať V. Struhár. Ľudské kosti rozhádzané všade vôkol, vzácny nález bovida Ružomberskými jaskyniarmi, odkrytie celého obradného hrobu. Aj to charakterizuje Liskovskú jaskynu. Celkovo je história prieskumu naozaj pestrá, no tú som už zhrnul v predošlom príspevku(4.).

Pred našim príchodom lákala mnohých odborných a neodborných prieskumníkov, dobrodruhov a pirátov, ktorí ju niekedy aj dosť poznačili. Istým spôsobom k motivácii prieskumu určite prispela aj stavba Košicko-Bohumínskej železnice (1872) ktorá priniesla prudký rozvoj regiónu a neskôr to boli nesporne veľké objavy v neďalekej Demänovskej doline. Blízkosť niekoľkotisícového centra dolného Liptova a relatívne ľahká dostupnosť lákala mnohých k prieskumu tajomnej dutiny. V priekopníckych tridsiatych rokoch napísal do časopisu LIPTOV jeden zo zvedavcov o svojom dobroružstve z Liskovskej jaskyne: "Už len zmätene sme si obzreli podzemnú krásu, vážne pomýšľajúc na spiatočnú cestu odlomil som si na pamiatku asi metrový kvapeľ a odchádzali sme z ríše rozprávok do skutočnosti..."(7.). Deštrukčná mentalita sa však nezmenila a aj do nedávna (možno aj dnes) sa dali stretnúť skupinky mnohokrát vystrojené "lepšie ako my." V ruke z desiatej kópie prefotená mapa z roku 1977 o formáte A4. Cieľ je jasný ako všade inde. Nájsť poklad a keď nie tak aspoň odtrhnúť nejaký ten kvapeľ. A keď nie kvapeľ, tak aspoň viditeľne zaznamenať svoj hrdinský čin do niektorej chodby vo vstupných častiach. Niet sa čomu čudovať, veď bohatá história prieskumu zanechala za sebou poriadne množstvo literatúry a tak nie je priemerne vzdelanému človeku problém niečo naštudovať. V tejto súvislosti sa musím priznať, že mi naháňa strach publikovať akékoľvek celkové výsledky dlhoročnej práce. Z predchádzajúcich publikácii a fotografii, filmov si môžme aspoň priblížiť ako vyzerala jaskyňa v minulosti. Takže k takejto humánnej činosti je to dobré.

Povrch a okolie sa zmenilo na nepoznanie (postupné zalesnenie svahu, úpravy v blízkom lome), no v samotnej jaskyni akoby sa zastavil čas. Z hľadiska prieskumu zostala jaskyňa dlho nepovšimnutá. Príliš dlho bola otvorená a voľný, nekontrolovateľný vstup sa stal samozrejmosťou. Teraz, po celkovom uzavretí sme urobili všetky opatrenia proti vnikaniu neželaných osôb. Nápadom bolo napísať na dvere aj kontaktnú e-mailovú adresu. Po kontakte sa však záujemci vždy dozvedia, že tam treba kopať a len kopať a tak sa mnohí už neozvú. To už pre nich nie je ono. A tak sa vyskytujú prípady sekania do vchodu a neúnavné prekopávanie úzkych vstupných teraz už zasypaných plaziviek takzvanými speleo-pirátmi. Karbidkou vypálený pás na strope je len smutná vizitka. Snáť sa to časom zmení... Nieje žiadne tajomstvo, že pred našim príchodom bola táto lokalita doslova v zúfalom stave. O občasné prevádzkové čistenie sa aj za našej pomoci starali starší členovia OS Ružomberok. Jaskyňou sme sa túlali v spolupráci s krúžkom mladých speleológov už niekedy okolo roku 1994. Vážnejší záujem o jaskyňu prejavujeme až o tri roky neskôr, keď už paradoxne nik neprejavuje o túto lokalitu ani najmenší záujem. V objavy už nedúfa nik a kopať niekoľko rokov sa tu asi nikomu nechce. Nasledujú naše prvé zoznamovania sa z lokalitou. Prechádzky po povrchu sa presúvajú do podzemia a pomaly si obzeráme perspektívy ďalšieho postupu. Spočiatku nás upútava aj blízky vápencový lom. Našťastie bol v sedemdesiatich rokoch uzavretý a dnes už neohrozuje samotnú jaskyňu. Dnes je už iba smutným mementom devastácie, ktorú tu zanechali predchádzajúce generácie. Odtiaľto sa kvalitný vápenec používal na stavbu vodného diela Liptovská Mara a mnohých ďalších. Ťažilo sa tu viac ako sto rokov. Dnes si už presne nik nepamätá kedy tu začali ťažbu. Od pamätníkov už môžeme iba počúvať ako barbarsky odstránili mohutným komorovým odstrelom pol skrasovateného kopca a sním aj mnoho jaskýň.

Samotný odstrel a séria ďalších boli však neúspešné nakoľko bola všetka sila "vsatá" do vnútra masívu a mal za následok len narušenie celkovej statiky vápencového masívu a zánik krasových foriem. Mnohé prievany v lomovej stene nasvedčujú o tom, že tu neboli len také malé jaskynky. V lomovej stene je ich známych niekoľko, pričom mnohé zanikli ťažbou a postupom času aj rútením.(3.) Postup cez ne je však "prakticky nemožný" nakoľko celá stena je úplne rozrušená a prievan vychádza väčšinou zo suti. Prievan však nebol tým jediným čo nám pripomínalo jaskyňu. Prakticky od sedemdesiatych rokov (skončenie ťažby) sa systematicky prepadáva masív hrebeňa len pár desiatok metrov za vrcholom lomovej steny. Vytvorilo sa tak akési gigantické prepadlisko, alebo závrt a postupne po milimetroch sa všetko prepadlo do podzemia. Predstava, že z hlavnej cesty (pri veľkom komíne SCP) nebolo vidieť kostol v Martinčeku sa zdá byť až nereálna. Ešte koncom 80. rokov bolo vidieť iba vežu spomínaného kostola a momentálne už celý kostol aj s obcou Martinček. Dnes má so statikou problémy aj samotný kostol a je ťažké predpovedať, kedy sa pomalý prepad hrebeňa zastaví. Kde sa stratilo také množstvo materiálu, ostáva otázkou. O tom, že masív Mnícha neustále "pracuje" je ešte viacero dôkazov. Je ale polemické, či vôbec a aké veľké mohli byť dutiny pod samotným vrcholom Lipá. Ťažbu smerom na jaskyňu ako aj v samotnom lome, našťastie, včas zakázali. Stalo sa tak po vyhlásení jaskyne za prírodnú a neskôr národnú prírodnú pamiatku. A tak môžeme byť len radi, že nám tu dnes neoperuje skupina podnikateľov drancujúcich krasové územie tak ako to poznáme zo Slovenského krasu.

Nechávame kameňolom na okraji záujmu a hlavnú perspektívu vkladáme priamo do samotnej jaskyne ktorá je situovaná približne pol kilometra na východ. Mohutný tok Váhu tu priamo, alebo nepriamo vnikal do samostatnej vápencovej kryhy, pôdorysne nepresahujúcej 2 ha. Jej základ je tvorený niekoľkými mohutnými puklinami a poruchami. Priaznivo na vývoj rozsiahleho labyrintu vplýval hlavne "mäkkučký" sivý, žilkovaný, Guttensteinský (strednotriasový) vápenec, no v niektorých častiach nechýbajú náznaky prieniku chodieb cez dolomity. Postupne sa zanáraním Váhu v štvrťohorách vytvorila niekoľko poschodová jaskyňa, dnes bez výraznejšieho vodného toku. V jednotlivých obdobiach bola pri záplavách periodicky zaplavovaná a tak tu svoju úlohu zohrala aj korózia. Spodné poschodia nesú ešte stopy po nedávno-pradávnom zaplavení a tak tu rozhodne nijakú mohutnú výzdobu nenájdete. Iba v horných poschodiach sa po ústupe vody vytvorili kvapľové formy. Prvé prehliadky a v konečnom dôsledku aj samotný niekoľkohodinový prechod od spodného ku vrchnému vchodu spôsobuje pre človeka neznalého jaskynné pomery neopakovateľný zážitok.

Takto zapôsobila aj na nás. Prvé potulky a spoznávanie orientácie v zložitom labyrinte vyúsťuje do sondovania vybratých lokalít jaskyne. Na prvý objav sme si museli, ale počkať do 6. 6. 1999. Na akciu sme sa vybrali v trochu netradičnom kolektíve : J.Baláž, J.Ficker, M.Jurečka. Na hornom poschodí pri rozsekávaní malej chodbičky pri m.b. 25 (hlavný ťah) sme si dali pauzu v Guánovom dóme.

Pokiaľ sa ostatní posiľňovali, ja som nešťastne pobehoval a hľadal som nejaké pokračovania a nejasnosti. Pavol Jurečka ma už pred časom upozorňoval na existenciu severnej chodby, ktorú treba podrobne preskúmať. A skutočne - na sever od m.b. 23 som našiel chodbu nezaznačenú na mape.(1977). Zašiel som teda niekoľko metrov do nej a po podrobnom prieskume som natrafil na priepastnú nehlbokú studňu. Hneď som zavolal na kolegov a tí hneď odhodili kopáčske náradie. Nemusel som ich dvakrát prehovárať a prvý komín sa prekonal bez problémou. Dostávame sa do malej sienky, kde je viacero pokračovaní. Jedno sa ale ukazuje ako správne, nakoľko za ním vidno hodný kus priestoru. Odstraňujeme ďalší balvan a dostávame sa do úzkeho meandra. Pokračovanie ďalej je možné iba cez puklinu do ktorej sa dá strčiť ruka. Jano F. však nachádza pod našimi nohami zarútenú štrbinu cez ktorú sa bude snáď dať dostať ďalej. (M.b. 341) Odchádzame teda preskúmať ďalšie komíny. Po návrate však nachádzame Jana v netradičnej polohe. Nasúkal sa do plazivky, ktorú sám prekopal, no v ceste mu stále zavadzal balvan. Rozmyslel si teda, že tam nasunie nohu a pomaly ho vytiahne. To sa mu, ale stalo "osudné". Po nasunutí nohy sa balvan posunul a zasekol mu nohu. Nasleduje záchraná vyslobodzovacia akcia. Po dvoch hodinách páčenia a búchania by sa situácia mohla pre niekoho zdať zúfalá až beznádejná. Balvan je príliš veľký a aj pri najmenšom pohybe spôsobuje bolesť. Našťastie to všetci berú s humorom bez paniky a tak nečudo, že sa postihnutý nakoniec vyslobodzuje sám. Naozaj, mohutný balvan je nakoniec vytiahnutý a cesta cez plazivku voľná. Jano je trocha otrasený, no po malej rozcvičke ideme na vec. Zrazu sa pred nami odkrýva 86 m priestorov. Púšťame sa do nášho nového objavu. Prechádzame cez plazivku, ktorú podľa Janovho nešťastia nazývame Čižmička. Hneď za plazivkou sa chodba markantne rozširuje, pričom narážame na zvyšky netopierieho guána. Chodba sa po pár metroch rozdvojuje. Prvá vetva mieri na sever a končí v sienke, ktorej sa vymýšľajú čudné mená. Druhá vetva mieri peknou chodbou, ktorá ústi do úzkeho prielezu. Ten pokračuje nahor a chodba sa stáča a končí závalom. Prievan tu cítiť, no dva bloky veľké ako skrine vzbudzujú rešpekt. Prekopávame sa teda ešte trocha nadol a dostávame sa do kompaktnej chodby, ktorá sa však zužuje a definitívne končí. Spolu s Kamennou chodbou dosahujeme dĺžku vyše 120 m. Dnes už presne neviem, prečo sme nové priestory nazvali Meandrovými chodbami (možno preto lebo vo vstupnom meandri sa zasekol Jano), no tento kultový názov pretrval a ustálil sa až dodnes.

Tento objavný postup v nás zanechal veľké nadšenie a prelomil tak doterajšiu domnienku, že na tejto lokalite sa bude dať ťažko niečo objaviť. Nové pokračovanie prinieslo aj nové problémy, nakoľko sa bolo treba zamyslieť nad celkovým zameraním. Podarilo sa. Za pár korún sme zohnali starší funkčný počítač (486) a k nemu stiahnuť cez internet aj dobrý software. Taktovacia frekvencia procesora nebola nič moc, no program T.J.I.K.P.R pracoval skutočne dobre. Za jeho pomoci sa podarilo efektívne, s prehľadom a hlavne rýchlo napredovať. Začali sme teda na sklonku roku 1999 aktívne premeriavať horné poschodia. Zamerala sa doteraz nezakreslená Kamenná chodba na západ od Guánového dómu a domeralo sa niekoľko nezameraných častí. Za meracím bodom 428. sa našla malá puklina a odkryli sme chodbu s merujúcu nad náš predošlý objav. Tu sme vtedy skončili na mŕtvom bode, keďže nás zastavil kamenný zával (m.b. 427), do ktorého sa vykopala sonda. Z hora trčiace bloky pôsobili naozaj nebezpečne a odpudzujúco. Práca na tomto pracovisku sa na nejaký čas prerušila. Prievan zo sute však dával tušiť, že tam niekde je pokračovanie. A práve to si začíname všímať. Prievany tu nie sú na prvý pohľad ničím zaujímavé a aj tu sú častokrát tým pravým vodítkom k objavom. Jaskyňa predstavuje klasický typ dynamickej jaskyne. Ako všade inde, aj tu v zime spodný vchod vzduch nasáva a horný (+ 72 m) zas vyfukuje. Všetko však závisí od vonkajšej teploty. Po jednej septembrovej meracej akcii (1999) vychádzame von horným vchodom - na Kaplnke. Podmienky sú normálne, azda je nám len trocha teplo, čo sa dá vysvetľovať tým, že pomerne rýchlo napredujeme. Vychádzame šťastne na povrch. V portáli hlavného vchodu máme odložené veci. Aké je, ale naše prekvapenie, keď sa po príchode pred hlavný vchod stávame svedkami nezvyčajného prírodného úkazu. Vo vtedy ešte nezatvorených dverách hlavného vchodu je taký intenzívny prachový prievan aký sme doposiaľ nikdy nepozorovali. Kúdoly prachu sa valia ešte niekoľko metrov pred portál akoby sa v jaskyni usídlil drak, alebo permoník ktorý rozpútal neskotočne šialené peklo. Keďže vo vnútri sa nachádzajú naše veci, dávame si na dýchacie ústrojenstvo šatky a strácame sa v hustom kúdole prachu. Nakoniec urýchlene celí dokašlaní vybehujeme von a na vakoch ako aj v pľúcach máme vrstvu prachu. Najviac si to, ale odniesol hlavne drahý elektoronický diár, ktorý si tu doniesla nášteva z Dolného Kubína. Bohužiaľ, pre pokročilú dobu sme už nemali viac času na analýzu tohto prievanu, čo dodnes ľutujem. Vybehujeme narýchlo do 2. východného vchodu, ktorý nejaví známky nejakej aktivity. Škoda, vstupom cez tento vchod by sa azda dalo určiť miesto, odkiaľ sa valí prach. A možno by sme už po pár metroch nič nevideli. Prestne ten istý prach sa nachádza v hrubej vrstve pri výstupe horným vchodom a tak táto cirkulácia musí určite fungovať aj opačným smerom. Dodnes mi však nedokázal nik z odborných "prievanológov" rozumne vysvetliť, ako vznikol tento pozoruhodný úkaz. Snáď to bol prudký výkyv teplôt a možno zmena tlaku vzduchu... Možno to bol vietor narážajúci na svah masívu. Na žiadny severák si však nepamätám. Pozoruhodné na tom je to, že sme ho videli iba my a ešte jeden priateľ pri športovom behaní pár rokov predtým. Vidieť tento úkaz chce asi trocha viac ako štastie. Skutočne zaujímavá by ale mohla byť situácia, ak by sa pri pobyte v jaskyni začal zo všetkých strán nečakane valiť prach. Aj s tým treba počítať, nakoľko by táto situácia nemusela dopadnúť štastne. Problematika je určite zložitejšia ako sa zdá. Rozhodne je tento system potrebné blišie spoznať a preskúmať. Niektorí tvrdia, že to jednoducho spôsobil permoník, ktorý tu skúšal svoj čudesný ventilátor cestou na Krakovu hoľu. No s touto teóriou sa asi nikdy neuspokojím.

Na nasledujúcich akciách sa realizoval nadšený horolezecký prieskum stropu Guánového dómu pod vedením Mariána Hrnčiara. S poriadnou výstrojou dokázal vliesť takmer všade. Žiadna hladká, klzká platňa potiahnutá guánom a klzkým blatom nebola prekážkou. Výskum však nepriniesol požadované očakávania a tak po zameraní od neho upúšťame. Výsledky sa dostavujú až neskôr. Nasledujú čiaskové objavy. Vtedy sme ešte nevedeli, že presiahujeme dĺžku 2000 m. Domeriavaním horných poschodí dĺžka ucelene narastá. Jaskyňa je vzdialená od domu len 20 minút bicyklom a tak sa postupne kryštalizuje pevné, úderné, dynamické družstvo (M.Jurečka, P.Sliačan, P.Jurečka), ktoré dokáže uskutočniť aj niekoľko podvečerných akcii do týždňa. Po celkovom uzavretí jaskyne sa začíname zaujímať aj o ostatné problémy. Po vyčistení spodných poschodí od odpadu sa aj tieto priestory začínajú konečne podobať na jaskyňu. Po medziklubovej spolupráci jaskyňu trocha sprístupňujeme, pričom vztyčujeme prvé rebríky a pracujeme na magistrálnej diretisime. To znamená, že sa zahlbujú niektoré úseky, hlavne Tajnej chodby, a vytvára sa tak ucelený celok vyznačených trás. Pohyb v jaskyni sa značne zjednodušuje. Začína sa priestorové zameriavanie pevne stabilizovaných bodov na celkové počítačové axonometrické zameriavanie. To si vyžaduje každý bod pracne nájsť, označiť farbou a štítkom. Toto snaženie nás stálo niekoľko mesiacov mravenčej práce, no nakoniec sa to stalo základným aspektom pri ďalšom prieskume. No našťastie je bodová sieť po predchádzajúcich výskumoch skutočne kvalitne stabilizovaná a aj po desaťročiach je v pomerne dobrom stave. Pri jednom takomto meraní som prišiel na mnoho zaujímavých zistení, no najzaujímavejšie bolo to, že sonda vo vyššie spomínanej Kamennej chodbe je prakticky voľná. Voľná až natoľko, že sa niekoľko nebezpečných blokov uvoľnilo a spadlo. Na tento fakt som upozornil Petra Sliačana, ktorý za pomoci P. Jurečku kráčal o niekoľko dní po nedotknutom blate nových priestorov. Stačilo presekať ešte jednu štrbinu a dostali sme sa do siene s balvanom uprostred. Tu nasleduje pokračovanie smerom na západ a končí piesčitým sifónom na konci chodby (m.b. 586.-587.). V jemnom vážskom piesočku sa hrabkalo skutočne dobre. Tento uvedená dvojica v priebehu dvoch akcii prekopala a nevedomky sa dostala až do Západnej siene. Po zameraní sa podarilo dostať za úžinu (m.b. 580.) a objaviť chodby s peknou výzdobou. Nakoniec sa okrem toho našlo aj ďalšie prepojenie do Kamenej chodby. Jednotlivým pospájaním vznikol jednotný celok Kamenné chodby. Zameranie povrchovým ťahom východného svahu ukázalo možnú súvislosť samotnej jaskyne s výpariskom a Camberovov sondou, v ktorej je prievan.

Zdôraznovanie a podporovanie E. Cambera (významný predvojnový Liskovský jaskyniar o ktorom však literatúra moc nehovorí) neustále kopeme v rozrobenej sonde. Sám tu (po objave Zrútených chodieb) bez pozitívneho výsledku kopal už v roku 1938. Nás, ale rozlámané kladivá a sekáče prinútili na cestu späť do jaskyne, v ktorej akosi bolo stále čo merať a objavovať. Niežeby už výparisko a Camberova sonda neboli perspektívne. Práve naopak. Problém je ale v tom, že pokračovať sa dá iba trhaním. To je dnes, vzhľadom na blízku dedinu prakticky teroristický čin. Dôkazom je aj to, že nedávno preverovala jednotka policajného zboru pokojne kráčajúcich speleológov s podozrivými červenými vakmi. Nebolo čo hľadať, a práve v tom je ten problém. Avšak v samotnej jaskyni je to o niečom inom.

Pri potulkách s meracou súpravou sme navštívili aj to najzašitejšie miesto a tak nečudo, že sme tu našli aj nemých svedkov temnej minulosti. V jednej chodbe, v ktorej nebol nik hádam aj 50. rokov sme našli veľa netopierích kostí, granáty GR 4 a peknú hŕbku hrdzavých nábojov. Na hranie s hrdzavými poistkami treba dobrého pyrotechnika a tým je náš dobrý priateľ Paľo Javorek. Založení odborníkom sme domeriavali nezamerané chodby. O tom, že sme prezerali každú štrbinu svedčí aj to, že sme v inej časti našli ešte jeden granát. Nasledovali čiastkové objavy do päťdesiatich metrov, ktoré vzhľadom na svoju veľkosť nestoja v tomto článku za zmienku. Dokopy ide však o rádové stovky metrov. Paradoxné na tom bolo to, že boli blízko hlavných ťahov. Uvidieť nedoktnuté blato v dolných poschodiach po mnohých výskumoch je už dnes označované za raritu. Ide predovšetkým o chodby nad Pieskovými chodbami I. a II., ako aj chodba nad Veľkou sieňou či Rezancové chodby. Rezancové chodby sme objavili za pomoci absolventa lezeckých dní. Natiahol traverz a skoro všetko skončilo katastrofou. Tým sa, ale nedávame odradiť a skúmame ďalej za pomoci objavuchtivého horolezca, od ktorého sa všeličo priučíme. Niekedy stačilo vyliezť priemerne nenápadný úzky komín a nasleduje radostný pokrok.

No ten najväčí objav, nás ete len čaká...

 

Literatúra:

  1. ANONYMUS, 1873: Mníchova jaskyňa. OBZOR, XI., 30, s.236
  2. BALÁŽ, J.,1999 : Technický denník SCHV č. 17/99. Archív SMOPa J, Liptovský Mikuláš, s. 1-2.
  3. HOCHMUTH, Z., 1977a: Jaskyne v Liskovskom kameňolome. Slovenský kras, 15, Martin, 129-134.
  4. JUREČKA, M., 2000 : Prieskum, zameriavanie a uzatvorenie Liskovskej jaskyne. Spravodaj SSS, 31, 3, Liptovský Mikuláš, s. 36-38.
  5. JUREČKA, M. 2000: Výročná správa z výskumu Liskovskej jaskyne. Archív SMOPaJ Liptovský Mikuláš s.1-5.
  6. JUREČKA, M.- JUREČKA, P.- SLIAČAN, P., 2000-2001: Technické deníky SCHV a OS Ružomberok. , Archív SMOPaJ Liptovský Mikuláš.
  7. PIENOK, A., 1940: Dobrodružstvo v Liskovskej jaskyni. Liptov, 2, 30, Liptovský Mikuláš, s. 2.

Výsledky prieskumnej činnosti v Liskovskej jaskyni (2.)

Vždy som však túžil objaviť veľké priestrané labyrinty, ktoré by sa mali podobať aspoň Pieskovým chodbám. Práve tam je niekoľko úzkych priepastí, ktoré ústia bohvie kam. Do jedného komína (blízko m.b. 221) sa nasúkal aj Paľo. No nakoniec bol rád, že vyviazol so zdravou kožou. Vždy, keď sme išli okolo, tak sme tam hodili kameň (ako mnoho ľudí pred nami) - len tak pre šťastie. Kameň s hukotom spadol do neznáma a pôsobilo to na nás aspoň motivujúco. Vtedy ešte ale netušíme, že čas prieniku do tohto priestoru sa nezadržateľne blíži. No potulky s lopatkov stále neprinášajú ten želaný vysledok. Peter semtam odvrkne: "Snáď to bude v Prosieku…". Tam sme sa napokon aj napriek veľkého úsiliu moc nevyšantili.

Blíži sa však koniec roku 2000. Meranie je v plnom prúde a tak nečakane prichádza meranie jubilejného tretieho kilometera. Bez nejakej väčšej oslavy a delegácie či médií ho paradoxne zameriavame nad železnými posteľami, ktoré tu nechali partizáni cez poslednú svetovú vojnu. Pre istotu pátrame po ďalšom granáte. Zdá sa, že zameriavanie končí. Doma sa už pomaly zhŕňa dokumentácia do jedného celku. Paľo navrhuje ešte akciu do Malého labyrintu a Sintrových chodieb, kde videl ešte nedomeraných nejakých pár metrov. Preto naše kroky na ďalšej akcii vedú práve sem. Tieto chodby v severovýchodnej časti sú zauj ímavé svojimi šikmými inváznymi chodbami, hlbokými komínmi, ktorými sa Váh zanáral do jaskyne. Ak si spraví človek na chvíľku tichú siestu a v pohodlnom rozpoložení sa trochu započúva do ticha, uvedomí si z akým hukotom sa tu musela voda predierať cez komplex meandrov a priepastí.

Ale vráťme sa do reality. Schádzame sa na akcii dňa 27. 1. 2001. Akcia ako desiatky iných. Peter ide kopať nad komín miesto, ktoré si vyhliadol počas priestorového zameriavania v minulom roku. (m.b. 332.). Pokiaľ Peter vyhadzuje hlinu, ja s bratom sa plazíme do malej sienky v Sintrových chodbách. Snažíme sa ju domerať. Paľo ide späť do hornej sienky cez komín a cez úzku štrbinu robíme okruh. Vraciam sa aj ja a napájame okruh na bod 326. Domeriavame aj stúpajúcu chodbu smerom na vchod pri chodníku (Sintrové chodby). Tu sú zhora napadané odpadky a po naplazení do neprieleznej pukliny už počuť brechať psov z dediny. Je tu veľký prievan (Je január a 4. východný neprielezný spodný vchod intenzívne nasáva) a tak nás mínusová teplota núti premiestniť sa urýchlene k Petrovi. Ten za hodinu vykopal poriadny tunel, no bez úspechu. Tak chcel dnes niečo objaviť a stále nič. Sklamaný sa s nami premiestňuje do Malého labyrintu. Domeriavame masívnu puklinu a odrážame sa od bodu 333. Peter v neúnavnej snahe niečo objaviť, sa tlačí do každej dierky, ktorú prekopáva, no stále nič. Nemá zmysel mu vysvetlovať, že niekto kope aj niekoľko rokov s otáznym výsledkom. Všímame si aj malý komín, cez ktorý prejde iba speleovak a noha. Tadiaľto to asi nepôjde. Ešte netušíme, že tam niekde to pokračuje. Domeriavame klesajúcu chodbu a mierime na koniec tejto severovýchodnej časti. Na pláne mám domerať okruh na konci Malého labyrintu (známe tiež ako Suché chodby) a potom ústup domov.

Paľo sa zdesene snaží vyznať z mapy(1977) a nechápavo krúti hlavou. Podľa mapy sa pchá sa do akejsi slepej pukliny (m.b. 316), okolo ktorej sme prešli za tie roky hádam tisíc krát. A tak meranie ostáva na nás dvoch. Peter vŕta bod a ja sa snažím niečo nakresliť. V tom sa ozýva Paľove volanie, že má nejakú štrbinu s prievanom. Nikto ho už nebere vážne a tak Peter znudene kričí "Kopaj! Kopaj!" Paľo odhodí zopár kameňov (tri či štyri) stačí sa trocha zahĺbiť a po tejto "neúnavnej drine" sa spod bodu 316 sa ozýva radostný výkrik "Objáááv!!!".

Púšťame z rúk meracie pomôcky a rútime sa za Paľom. Ešte netušíme, že pred nami je vyše 400 m nedotknutých priestorov a konečne si môžme do sýtosti zaobjavovať. Doteraz si všetci mysleli, že chodba sa vracia späť do známeho priestoru a tak jej nik celé tie desaročia nevenoval dostatočnú pozornosť, ktorú si práve vyžadovala. Takýchto chodieb je v jaskyni veľa, no práve táto sa však huncútsky stočí a nepozorovane začína klesať. Po preplazení plazivky sa ocitáme v šikmo klesajúcich inváznych chodbách bez jedinej stopy a začíname sa púšťať nadol. Natrafujeme na spodok úzkeho komína, do ktorého sme len pred niekoľkými desiatkami minút neveriacky hľadeli. Cesta po zostupe stupňa akosi divne končí zúžením. Peter sa plazí do akejsi plazivky. Toto miesto sa nazývame parodickým pracovným názvom " Tu sa dá plaziť". V ďalšej chodbe som ja s Paľom, no na Peterove volanie sa vraciame. Toto pokračovanie si na seba muselo na svoj objav počkať. Až neskôr sme zistili, že pokračuje ďalších 50 metrov a keby sme pokračovali ďalej, objavíme sa pri Petrovi. Vraciame sa však za Petrovým hlasom.

Plazivka, ktorú prekonal sa zdala, že sa čoskoro uzavrie, no zrazu sa netradične ocitá v hlbokom meandri. Lopatka za opaskom padá s hukotom dolu do akejsi priepastnej paralelnej chodby. Po strope meandra sa v rozpore premiestňujeme vpred. Po lopatu sa vrátime neskôr. Zostupujeme k suchému jazeru a odtiaľ postupujeme veľkou chodbou. Až neskôr zisťujeme, že tento priestor je nové najhlbšie miesto v jaskyni. Dokonca teoreticky dosahujeme aj nivu Váhu. (-15.51 m od nadmorskej výšky hlavného vchodu) Nižšie to už asi nepôjde. Vo vyššie spomínanom lome totiž približne v tejto nadmorskej výške odkrili bridlicový podklad, na ktorom je celý krasový masív položený. My sme ho však ešte neosiahli a tak je otázne, akú hĺbku vápencová kryha v s kutočnosti dosahuje. Teoreticky preto, lebo hodnotu namorskej výšky Váhu v Liskovej máme ešte z minulého storočia. Odvtedy sa toho určite veľa zmenilo. V súčastnosti sa pracuje na pláne napojenia ťahu na novší, jednotný nivelizačný systém a tak zamerať aj výškový rozdiel vzhľadom na dnešnú hladinu Váhu. Až meranie ukáže, o aké skutočné odchylky sa bude jednať. Z časového hľadiska ide o nepodstatné ochylky. Čo vieme z určitosťou je, že sme dokonca 4 metre pod úrovňou vonkajšieho terénu Liptovskej kotliny (obec Lisková) a tak na tvorbe týchto priestorov zapracovala korózia, kedže boli v minulosti určite zaplavené. Nasvedčuje tomu aj na stenách jemne nanesený transportovaný sádrovec. Napredujeme ďalej v prieskume. Slzy sa netlačia do očí, práve naopak, naša radosť je pretkávaná hystériou a objaviteľským adrenalínom, ktorý nekontrolovane stúpa. Postupujeme veľkou chodbou. Keď ponad krasové územie prechádza letný "monzún," vytvára sa tu pekný daždivý vodopád.

No to sa už dostávame do siene plnej piesku. Čo sa týka dĺžky, je omnoho väčšia ako Skladaná sieň.(13×12 m). Keďže je plná vážskeho piesku, pripomína pláž na liptovskom mori - na Liptovskej Mare. Syčanie prievanu pripomína more a dovolenkovú atmosféru na riviére a tak na pláži vyrastá pieskový hrad a hrob nepriateľov jaskyne. Preto ju pomenúvame Plážová sieň. Istý romantický charakter má aj malý mini otvorček, z ktorého periodicky kvapká voda. Vytvára tak zaujímavé tikanie. Jeho frekvencia závisí od vnútorného presakovania vody. Nachádzame tu aj výkaly a zvyšky slepačích vajec. To nasvedčuje tomu, že je tu niekde zabývaná kuna, alebo iný zver ktorému tento vzdialený, pokojný, nerušený kút rozhodne vyhovuje. Sieň zbežne prezeráme. Presne v strede je z neznámeho dôvodu nasypaná halda kamenia. Sú to prestne tie kamene, ktoré sme tu pre štastie hádzali od vyššie spomínaného komína v Pieskovích chodbách (m.b. 221) Prieskumom dosahujeme výšku komína (nad haldou) +10 m a končíme znova pri zúžení. Tu sú zaklinené mnohé balvany. V postupe zavadzia hlavne kompaktná hornina, ináč by stačilo len 5 m a sme v známych priestoroch Pieskových chodieb. Po oddychu nachádzame chodbu s prievanom (zimné prúdenie), ktoré ako sme neskôr zistili, ústi zarútením do známych priestorov okolo známej Likavskej chodby. Ružomberskí jaskyniari tu od sedemdesiatych rokov systematicky hĺbili poriadne hlbokú sondu. Keby niekto kopal v neperspektívne vyzerajúcej susednej chodbe, tak sa dnes prechádzame po známich priestoroch. Našťastie nie. Zimný prievan na strane objavu zháša karbidku a po preskúmaní chodby s polosifónom sa ďalej púšťame do chodieb, ktoré nachádzame na okraji siene. Chodby nastupujú nad sieň. Preliezame cez veľké chodby a kamenné stupne a hlboké meandre. Obdivujeme veľký evorzný hrniec, kde na strope odpočíva netopier. Už ani tu mu nedajú pokoj! - viac sa sem nevrátil. Odišiel na iné, kľudnejšie miesto. Treba sa dať po jeho stopách, lebo len on to tu spoľahlivo pozná. Pokračujeme chodbou a zadrží nás priepastný a úzky meaner. Povzbudivo nedosahujeme konca.

Paľovi dochádza karbid a tak je treba myslieť na cestu späť. Vraciame sa teda a láka nás ešte zliezť strmý meander pod nami, keďže je tam aj spadnutá lopatka. Odvážime sa zliezť úzkym meandrom a nachádzame chodbu so skromným suchým riečiskom. V daždivých mesiacoch sa sem z povrchu dostáva voda, ináč je suché. Prezerám si chodby a v duchu už navrhujem polygónovu sieť. Pre dnešok končíme. V Jánošíkovej sieni je odložený "ležiak" - víno, ktoré tu doniesla niektorá nášteva (ročník 1999) a tak pripíjame na nový objav, o ktorom si myslíme, že zďaleka nevydal všetky svoje tajomstvá. Nasledujúce akcie sa museli venovať revízii jaskyne, ktorá je národná prírodná pamiatka a realizuje sa raz za 5. rokov. Zúčastnili sa jej zástupcovia okresného a krajského úradu životného prostredia, správa TANAPu, pod ktorú patríme a dokonca aj Správa slovenských jaskýň. Následne na to sa uskutočnila revízia uzavretia Liskovskej jaskyne Slovenskou agentúrou životného prostredia. Všetci vyjadrili s činnosťou spokojnosť s tým, že by bolo dobré keby sa pre jaskyňu určil spelologický strážca ochrany prírody, ktorý by odborne dohliadal nad ochranou interiéru jaskyne. Tu som naplno využil svoje členstvo v SSS a úspešným absolvovaním kurzu stráže prírody pre podzemný kras sa zdá byť tento problém vyriešený. V spolupráci s obcou Lisková získavame povolenie na výstavbu speleologického bivaku. Tým dostáva naša práca ceľkom nový rozmer.

V nasledujúcich týžnoch sme sa mohli naplno venovať výskumu objavu a postupne ho domeriavať. Už koncom febrára presahujeme dĺžku 300 m. Séria poschodových chodieb je typická pre Liskovskú jaskyňu, keďže sa rozkladá na pôdoryse nie väčšom ako 60x30 m. Zameriavanie umožnuje zachytiť správny smer a za pomoci počítača strategicky rýchlo napredovať. Prekonávame meander, kde sme skončili minule a po miernom stúpaní narážame na zával. Kdesi von zoženieme dlhú palicu, ktorú sem transportujeme komplikovanou sieťou chodieb. Prvé družstvo štuchalo palicov do závalu plného kameňov, ktoré s hukotom padali dole. Meracie družstvo už zavŕtava bod č. 68 pri závale, keď je už pokračovanie voľné. Objavila sa tmavá zúženina, ktorá sa po rozšírení dala preliezť. Paľo sa odhodlal a postupne sme prešli všetci. Po prechode na druhú stranu sme sa ocitli v neveľkej sienke či chodbe. V chodbe, ale napol zavalenej. Postupne prehliadame každú škárku.

V jednej chodbe sa stačí trocha hlbšie nadýchnuť, nebodaj ešte vydýchnuť a balvan letí rovno na hlavu. V jednej chodbičke sa odkrýva pokračovanie. Prechádzame teda niekoľko kompaktných úsekov, no po 25 m chodba slepo končí a tak sa vraciame späť. Berieme meračku a zameriavame nový objav. Podľa kompasu zisťujem vybočenie z pôdorysu o pár metrov na sever. Počas zameriavania Peter objaví prievan zo závalu v podobe malej štrbiny (m.b. 89). Veľmi rýchlo (dve, tri akcie) sa dostane pár metrov do závalu, no veľmi sa to tu podobá na nekonečnú robotu a "xy" rokov kopania. Ktovie, možno tadiaľto vedie cesta ďalej. Perspektívne s prievanom smeruje na Camberovu sondu. Domeraním odbočiek dostáva objav konečnú dĺžku 435 m. Ostáva tu, ale ešte veľká perspektíva ďalšieho postupu. Na Liskovskú jaskynu je to úctyhodný údaj. Stáva sa tak najväčšou časťou jaskyne. Treba však spomenúť aj to, že nie všetko sa dalo z estetických dôvodov zamerať. Na niektorých miestach je aj päť chodieb nad sebou a v konečnom dôsledku musíme rátať aj z veľkou chodbou v Pieskových chodbách, ktorá prechádza ponad Plážovú sieň. Tu sa kreslenie pôdorysu stáva takmer nemysliteľné. Pre chodby sa aj na podnet P.Holúbeka ustáluje stabilný názov Camberove chodby. Na počesť jaskyniarovi, ktorý objavil najvýznamnejšie partie jaskyne a položil tak základ pre budúce prieskumy a výskumy, pri ktorých aj ochotne asistuje. (Dr. A .Droppa - zameriavanie J. Mieru, Liskovská j. - 1968)

Celková dnešná štatistika: Do dnešného dňa sme v Liskovej doteraz osadili cez 633 bodov (oloviek ružomberského typu - f4) a zamerali 486 polygónovích ťahov (nerátam bodovú sieť, na ktorú sčasti nadväzujeme a povrch). Upozorňujem, že číslovanie uvedené v mapkách je zatiaľ len pracovné a slúži len pre potreby tohto príspevku. Meranie bolo realizované meracou súpravou (banícky závesný kompas, závesný sklonomer, pásmo), ktorú ochotne v rámci podpory regionálnej speleológie zapožičal Z. Hochmuth. V jesenných mesiacoch presahujeme dlžku 3700 metrov. Verím však, že ďaľším kutraním nenatrafíme zas na granát, ale tentokrát to bude zas pekný postup a dĺžka priestorov sa zas o niečo zvečí.

Čo dodať na záver ? Hádam len toľko, že za "podporu" ďakujeme všetkým, čo nám pri výskume hádzali pod nohy polená a všemocne sa snažili naše snaženie čo najviac znemožniť, ba až znechutiť. Bez nich by to bolo naozaj až príliž jednoduché. Ale to už jednoducho patrí k životu. Za spoluprácu v prvom rade ďakujeme všetkým spriateleným speleoklubom a oblastným skupinám, ktoré nám či už pomohli, alebo nás náležite podporili.

Použitá literatúra:

  1. JUREČKA, M., 2000 : Prieskum, zameriavanie a uzatvorenie Liskovskej jaskyne. Spravodaj SSS, 31, 3, Liptovský Mikuláš, s. 36-38.
  2. JUREČKA, M. 2000: Výročná správa z výskumu Liskovskej jaskyne. Archív SMOPaJ Liptovský Mikuláš s.1-5.
  3. JUREČKA, M.- JUREČKA, P.- SLIAČAN, P., 2000-2001: Technické deníky SCHV a OS Ružomberok. Archív SMOPaJ Liptovský Mikuláš.

Oznamy

Vitajte na novej stránke OSS Ružomberok. Stránku sme pre Vás aktualizovali, aby bolo jej prezeranie príjemnejšie aj na mobilných zariadeniach.

Partneri

Radi by sme sa poďakovali partnerom nášho klubu, ktorý ho podporujú a aj vďaka nim môžeme rozvíjať jaskyniarsku činnosť v oblasti Ružomberka.

Prečítajte si viac...

Pripojte sa k nám na Facebooku

Štatistiky

Kontaktujte nás

Ak sa Vám páči to čo robíme a radi by ste sa dozvedeli viac, pridali sa k nám pri poznávaní podzemných svetov, prípadne by Vás zájímalo čosi iné, budeme radi, keď nás kedykoľvek kontaktujete!

Kontaktné informácie

© 2016, OSS Ružomberok, webdesign INTELI.SK