Poviedky a iné

Dr. Craven z Kapského města nás informoval o průběhu expedice jihoafrických (bílých) jeskyňářů do úžasného pískovcového až kvarcitového krasu v horách Chimanimani v Zimbabwe. Existují zde pravděpodobně asi 200 m hluboké šachty, které jsou protékány aktivními podzemními toky. Přesné údaje o území schází, protože první expedice v minulém roce měla sebou jen málo lan, takže provedla jen orientační povrchový průzkum, při kterém jeskyňáři našli ústí řady hlubokých propastí.

Bolo to už dávno, nepamätám kedy, no viem, že to bolo v neskorej jeseni, keď začal padať prvý sneh. Bol to môj prvý pokus zdolať nejakú tú jaskyňu. Raz pri nocovaní na chate pod Šiprúňom som sa rozprávaval s jedným obyvateľom neďalekej dediny Černová. Ten sa zmienil, že keď bol mladší tak navštívil niekoľko jaskýň v lokalite zvanej Meškov. Toto rozprávanie ma veľmi zaujalo a tak som s priateľmi zorganizoval výpravu do tejto tajomnej jaskyne.

Som starý netopier. Veľmi starý. Tak starý, že si ani nepamätám, či som prišiel na tento svet už za Márie Terézie, alebo až za Jánosa Kádara. Žijem tu na Dolnom vrchu dlho, veľmi dlho. Niet sa čomu čudovať, že rozumiem všetkým zvieratám a aj tým dvojnohým. Rozoznám ich hatlaniny tak dobre, že mi nerobí problém načúvať maďarčine, alebo jej dialektom - slovenčine a češtine. Tí dvojnohí to rozdeľujú inakšie, ale ak by sa zavesili za nohy a viseli dolu hlavou, hneď by svoje problémy videli inakšie. Hlavne nás, podstatne starších obyvateľov zeme, by chápali a neotravovali by nás. Nerobili by tie otrasné diery do zeme, ktoré volajú štôlne.

Ležal v tieni riedkej koruny, pod hlavou tvrdé drevo vydutého koreňa. Možno spal a možno iba sníval. Ten javor poznal od nepamäti. Aj tmavý otvor v sivej skale, ktorý sa černel neďaleko stromu. Javorová jaskyňa. Dve lásky z takmer zabudnutej mladosti. Jaskyňa, strom. Bol oveľa starší ako starec. Aj viac pokrivený, s hrčovitým rozpraskaným kmeňom. Pamätal si ho ešte ako dieťa. Vtedy sa ho bál. Aj čiernej diery v skale, z ktorej vial chlad.

Za celé roky som sa veľmi netrápil s tým, čo ma tak ťahá do tej tmy. Veď to je také samozrejmé: výnimočné prostredie, ľudia, zážitky. Kto zažil, vie. Najviac ma však ovládla čistá krása tvarov podzemia. Ukrytých, placho sa obnažujúcich len na letmý okamih.

Roky jaskyniarčenia ma naplnili silnými zážitkami, vnímanými všetkými zmyslami: dohora letiace, vo svetle vzbĺknuté, vyhladené i zjazvené steny priepastí, balvany na dne bežia oproti. Kdesi hore v zamatovej tme strácajúca sa vlnivá niť návratu. Plavný pohyb vo všetkých dimenziách, vnímaný celým telom. Nevedome zatajený dych. Kyvadlo batoha pod nohami.

V jednej malej krajine medzi horami žil raz jeden lyžiar, Patrikom ho zvali. Driečny, odvážny, zlyžoval nejednu strminu, nebolo mu v okrese rovného. Pretože však už nik v okrese nechcel s nim súťažiť, povedal si, že začne niečo nové. I skúsil šťastie v biatlone. V lyžovaní bol majster, ba i strieľať sa bystro naučil, nuž ale mal svoje roky a mladí junci ho zvykli predčiť. A vtedy stretol poľovníka Horimíra.

Výnimočne surfujúc po inrenete, kedže som sa od Braňa dozvedel, že sú tam zaujímavé veci, uvedomil som si, že pred takmer 40 rokmi som zakladal jaskyniarsku skupinu v Ružomberku. Dnes je server speleork najlepší na Slovensku a zvláda dokonca aj rôzne kauzy. Pri tej príležitosti sa ma zmocnila hrdosť a napadlo ma napísať niečo z rannej histórie skupiny, čo by mohlo myť prípadne aj výchovný účinok na dnešnú mládež i starších, ktorí sa neštítia osočovania v tomto modernom médiu. Formou príbehu, ktorý sa skutočne stal by som chcel niečo naznačiť.

Kde bolo, tam bolo, žila od dávna na Slovensku početná trpaslíčia rodinka. Starý otec Múdroš, spolu s otcom Čačkošom dozerali na to, aby deti-trpaslíci chodili po slovenskom pieskovisku a ako poriadni trpaslíci kde sa dá, tam kutali a vykutali dieru alebo rovno tunel. Starý otec Múdroš raz do roka skontroloval, či sa dodržujú doteraz nepísané pravidlá, ktoré rešpektovala väčšina členov rodiny. Našli sa však trúfalejší trpaslíci, ktorí so zabehnutými pravidlami spokojní moc neboli. Preto takýmto jedincom Múdroš s Čačkošom organizačne pomohli vydaním Zásad správania sa na pieskovisku.