Mojich 50 Spravodajov |
|
Z.Hochmuth "a teraz ustúpte milí páni a nechajte ma odísť........" - M.Cervantes: Don Quijotte Prednesené v plnom znení na Predsedníctve SSS vo Svite 8.4.2005. Milí priatelia! Po pamätnom Valnom zhromaždení v r.1991 na Škutovkách pri Liptovskej Osade, ktoré bolo prvým a posledným Valným zhromaždením - t.j., že sa ho mohol so svojim platným hlasom zúčastniť každý člen, mali takmer všetci zúčastnení hlavy v smútku. Hlúčik porazených starých štruktúr a tiež aj rozpačití kvázi víťazi. Dnes už o tomto sa medzi mladšími mnoho nevie, avšak emócie to boli nezabudnuteľné, podobne ako celá tzv. nežná revolúcia, ktorá neobišla ani slovenské jaskyniarstvo. Jeden z najvážnejších riešených problémov bolo naše periodikum. Pred r.1989 prechádzalo zaujímavým vývojom, o ktorom som písal v č.1/97 a referoval na Valnom zhromaždení. Jeho kvalita stúpala a tiež i počet členov redakčnej rady, tým samozrejme aj jeho cena, ktorá ešte za socializmu sa približovala 100 tis. za 1 číslo. V dôsledku toho klesal počet čísel ročne až na 1 ( roky 1987, 1988) a oneskorenie príspevkov dosahovalo až 2 roky. Toto bolo zdrojom častej kritiky na hlavu výkonného redaktora Hlaváča (a tiež tu prítomného bývalého totalitného šéfredaktora Osvety). Jedným z dôsledkov toho bolo, že novozvolenému výboru podali abdikačné listy prakticky všetci členovia komisií, výkonný redaktor a rozhodujúci členovia redakčnej rady Spravodaja (vtedy už premenovaného na Jaskyniar). Predpokladalo sa, že nové vedenie Spoločnosti nebude schopné riešiť podstatné problémy a ako sa vyjadril jeden z významných "starých": "dávam im maximálne pol roka. Potom prídu po kolenách". Takže novozvolený výbor mal jedinečnú šancu ukázať čo prezentoval v kampani alebo utŕžiť hanbu. Toto by som odporúčal počúvať aj dnešnému p. predsedovi, ktorý tiež kadečo nasľuboval, napríklad výnimky a koniec sekírovania ochranármi, internetovú stránku ap. Preto sa aj tak na Škutovkách urazili a zaťali. Rád by som týchto urazených tu vymenoval, lebo naďalej ovplyvňujú život SSS. Nie všetci boli úplne urazení, niektorí mali väčšie vydavateľské skúsenosti, iní žiadne. Ak aj chceli pomôcť nevedeli, do redakčnej rady sa dostali iba na jej vyšperkovanie. Dnes môžeme iba hádať prečo v tejto rade neboli napríklad Hipman, Mitter, Tulis či Novotný. Mali sme pekné vízie: Teda pekné ciele ale ich realizácia nejasná. Už spomínaná suma 100 tisíc za jedno číslo sa zdala ohromujúca suma. Boli tu síce fantasmagórie, že budeme podnikať alebo že sa Spravodaj bude predávať, a tiež že dotáciám z ministerstva je koniec. Dostali sme vyhadzov ešte aj zo skladu v Múzeu a situáciu zachránil iba Račko. Je zaujímavé ako sa k veci postavil výbor. Znepokojil sa a prijal uznesenie. Na nasledujúcej schôdzi sa hľadal vinník, prečo sa uznesenie nesplnilo a kto je zodpovedný- Úlohou sa poveril niekto iný. Úplne ako dnes. Ja som mal vtedy iné problémy, analogickú situáciu som riešil na fakulte v Prešove kde tiež neboli peniaze a chceli sme kadečo publikovať. Vtedy sa začali objavovať počítače a môj prodekan pre rozvoj ma poučil, že existuje čosi ako DTP, teda že sa prakticky zadarmo dá vyrobiť "sadzba" na počítači, toto sa odnesie do tlačiarne a Spravodaj sa dá vytlačiť napríklad za 8 tisíc Sk! Toto sa už počúvalo lepšie. Spoločnosť absolvovala síce ešte jedno pokorujúce odmietnutie na prvom Speleomítingu vo Svite od našich kolegov (cha cha, sú v koncoch,...) ale potom sa jediná nepravdepodobná možnosť odporúčala (ešte pred letom 1992) - nech to teda skúsime. Na sekretariáte som našiel zložku, v ktorej sa nachádzali " fúzaté príspevky od Eda Piovarčiho a Pospíšila. Dačo sme narýchlo vydolovali od Grega, niečo dodal Tencer, Wisniewski, a Edo dodal dodnes aktuálny príspevok o práve priority. Sadzbu za mierny poplatok realizoval náš bývalý kolega Varga a tlač známa skupina Mloci z Prešova, ktorí práve otvorili súkromnú tlačiareň IMPRESSO v pivničných priestoroch našej školy. Ustúpili sme od názvu Jaskyniar a cúvli k Spravodajcovi. Keď sa to dobre vyvinulo a prvé číslo "Nového Spravodaja" sme vyniesli z pivnice, pribehla aj Mirka Ferleťáková a dielko sme obdivovali ako vlastné dieťa. Bolo že to posmechu nad tlačou, chybami, pravopisom (predsa len tá krieda...... povzdych ...) ale čítať sa to dalo. Najviac sa ľudia nasmiali nad Edovou poviedkou. Druhé číslo malo už vyššie ambície. Funkciu akéhosi zhromažďovateľa príspevkov prevzal na seba Edo (sekretariát úplne vypadol z hry lebo nemal Internet - zas mi to niečo pripomína, že niekto ho nemá podnes) . Avšak potešil sa Hipman a dodal pekný diák. Dokonca mi po vyjdení telefonoval a pochválil ma ( za celú históriu Spravodaja ma pochválili iba asi 4 x, ale vynadali aspoň 100 x). Avšak naši neprajníci dokonca na akejsi schôdzi rokovali o tom, že Jagerčík na snímke nie je dobre zaistený a visí iba na 1 skobe. Bolo to smutné číslo, samé nekrológy, Hipmanov na Šrola patrí k jeho najlepším príspevkom. V tomto čísle sa už objavila aj tabuľka o činnosti SSS od Janka Tulisa, niečo, čo profesionálne zložky za 20 rokov nezvládli. Od r. 1992 máme teda konečne pekný kvantitatívnu charakteristiku o činnosti skupín, niečo čo iné národné organizácie nikdy nemali ani nemajú. Problémy: Dokedy to vydržia? Opýtal sa ten, čo hovoril o chodení po kolenách 2 čísla do roka bol nedostižný cieľ Ing. Hlaváča a p.Kortmana. V r.1993 vyšli 4 čísla a tak je tomu podnes. Pri intenzite vychádzania nebolo a ani nie je reálne robiť veľa korektúr a stále zasadať redakčnej rade. Avšak objem redakčných prác sa zvyšoval, redaktor musel komunikovať s autormi. V treťom novom čísle sa už objavil aj Braňo Šmída. Keďže to fungovalo, nik do toho nevŕtal. Postupne sa prišlo na to, že predávanie je hlúposť, zistili sme, že SSS znesie aj zvýšenie členského a že Spravodaj tvorí podstatnú časť nákladov. Vzhľadom na nízku cenu, iba občas sa objavili nápady preniesť tlačenie a menežment inde. Všade im totiž vychádzali podstatne vyššie ceny. Prežili sme aj pár finančných kríz, jednu dokonca takú, že sme museli hľadať úsporné riešenia a tak sme sa sponzorsky skladali (napríklad z vlastného vrecka prispel výkonný redaktor i Miro Teray. Spravodj 3/96 napokon v obci Jovsa pri ukrajinských hraniciach s pomocou Božou vytlačil p.Buraľ za 5600 Sk aj s farebnou obálkou. Krízu sa ale podarilo zažehnať a tak ako postupne rástol počet strán a autorov, tak aj Vaša dôvera v nás. Pani Kolčiterová za poplatok cca 1000 Sk zvládala sadzbu. Tak sme si v r. 1999 pri príležitosti 50 výročia SSS trúfli zmeniť imidž novou obálkou. Tu ale už aj nastala prvá ťažká kríza. Nielenže zomrel Hipman, ale aj ja som opustil dobré podmienky PF (po 7 rokoch sa vraj aj mení krv), opustila ho i p. Kolčiterrová a v zmenených podmienkach od č. 1/1999 dodnes vzniká aj sadzba úplne na kolene a zadarmo. Prešlo ďalších 7 rokov. Pribúdanie veku je skutočnosť, ktorá sa nedá nijako oklamať. Dosiahol sa istý stereotyp, tiež finančný štandard, ktorý prekročiť dodnes nie sú sily. Dnešná doba Nové vednie SSS : Milí páni! Ale Spravodaj je náš, teda jaskyniarov. Nedajme si ho zobrať. 50 čísel je ale dosť. Ja ale už nevládzem. Každé číslo ma stojí aspoň 2 týždne práce (12 hodín denne). Takto sa to robiť ďalej nedá. Ak tu poviem, že v trhových podmienkach by stála sadzba približne 20 tis. za číslo, tak toto je cena, ktorú 4 x ročne venuje výkonný redaktor Spoločnosti. Môžete si ľahko spočítať, koľko to je pri 50 číslach. Venoval ju rád, ale teraz ju už nechce venovať kadejakým zatváračom jaskýň, vypisovačom faktúr a strážcom. Peňazí je totiž, najmä medzi profesionálnymi jaskyniarmi plno. Ich podiel na edičnej činnosti je a vždy bude slabý. Tu sa utiekajú všetky tie zakomplexované bytosti, ktorým zverská byrokracia dáva patent na všetko. Ale vieme a ja to cítim celkom presne, koho časopis to nie je. Vieme, komu je tŕňom v oku. Komu sa už trasú ruky, aby po ňom chňapol ! Nedovoľme aby ho zhumpľovali, aby bol prerobený na lesklý, ale smradľavý a kockatstý. Rozhodol som sa, že toto 51 prvé číslo bude moje posledné. Uvažoval som o 50, ale nechcel som, ako tí pred nami, nechať praktických jaskyniarov v štichu. Rozhodnite ako ďalej. Ale ak mám po 15 rokoch na čele a aspoň 1 miliónu venovanom SSS nejaké právo aspoň čosi odporúčať, nech tam nie je nik z vyššie menovaného zoznamu. Nemal by tu byť nikto s profesionálov, nikto nadštandardne spriaznený s mocou. Nikto, kto je na výplatnej listine istej nemenovanej organizácie. Tento časopis je amatérsky a mal by ním aj ostať. Je to naše zrkadlo , nie krivé, pokrivené bártrovými obchodmi. Jeho nezávislosť bola tvrdo vybojovaná - nič nie je zadarmo. Tu musí prísť nová krv a nie po 15 rokoch návrat zatrpknutých, ktorí tu po posledných voľbách otravujú ovzdušie. Kolektív osvedčených autorov je jasný. Stačí prelistovať posledných 5-10 čísiel a je úplne zrejmé, kto za dačo stojí . Je treba dať šancu mladým, ktorí majú zmysel pre invenciu, počítače, dobre komunikujú a nerobia jaskyniarstvo pre peniaze alebo iba za peniaze. Zdenko Hochmuth |
