Potápanie v sifóne Riečnej jaskyne (Malé Karpaty)

Branislav Šmída – Jozef Gliviak

Jaskyne Borinského krasu (36 km2) asi nie je potrebné obšírnejšie predstavovať. Ich špecifiká sú všeobecne známe: bratislavskí jaskyniari sa tu snažia o prienik do podzemia v závaloch, inde zas v priam až strašidelných zúženiach či skalných plazivkách, alebo v chodbách zanesených náplavom v celom profile. V podmienkach ťažšie rozpustných, laminovaných, niekde skoro až slienitých či bituminóznych karbonátov, sa zatiaľ zdá, že výsledky nie sú adekvátne vynaloženému úsiliu. Dnes už niekoľko sto metrov dlhé lokality, ako povedzme Veľké Prepadlé, Sedmička či Silnického jaskyňa, však svedčia o cieľavedomej, neutíchajúcej aktivite a nezlomnej vôli miestnych speleológov.

Južnú časť tohto neveľkého krasového celku tvorí samostatný hydrologický systém, ktorého zberná časť sa formuje na kryštaliniku. Drobnejšie stráňové a údolné potôčiky sa tu ponárajú a koncentrujú do zatiaľ len hypotetickej sústavy, končiacej Pajštúnskou vyvieračkou (nad Medenými Hámrami). Jej výdatnosť je 9–871 l/s (pozorovania r. 1981–1992; Kminiak, 1994). Vyvieračka je dnes zachytená, no už o kúsok povyše v doline, pod skalnou stenou nádherne obrastenou brečtanom, sa dá otvorom poza tajomné železné vráta zostúpiť k tomu samému podzemnému toku. Možno práve tu, v Riečnej jaskyni, leží kľúč k prieniku do veľkého systému.

Tejto lokalite doteraz „suchí“ jaskyniari až toľko pozornosti nevenovali, čo má svoju logiku: prekážku v postupe tu totiž vytvára – sifón. Ten by sa dal prekonať za priaznivých okolností viacerými spôsobmi, no buďme reálni, najjednoduchšie z toho vychádza zrejme stále ešte – potápanie.

So starších pokusov o prieskum uvedeného sifónu sú známe najmä dva. Prvý realizovali poprední potápači Aquaspaelu, I. Waltzer a T. Sasvári v roku 1974, ktorí tu orientačne zaplávali do vzdialenosti asi 9 m (Sasvári, 1999). Druhý (13.–14. 11. 1982) uskutočnil povestný demänovský speleopotápač V. Žikeš, ktorý sa v tesnom sifóne dostal asi 20 m ďaleko, kde v postupe ďalej bránili stropné kulisy siahajúce takmer ku dnu (Hochmuth, 2000).

Zmienku o nejakom inom(?) zapotápaní (22. 12. 1981) je možné nájsť v štúdii P. Mittera (1983) o krase M. Karpát, a máme indície, že vzhľadom k dostupnosti lokality, temer v susedstve metropoly, sa tu o niečo pokúsili asi aj iní potápači. O skutočných výsledkoch ich akcií sa však už dnes nedozvieme asi nič.

Prvý z autorov tohto príspevku sa zoznámil s Riečnou jaskyňou po prvý raz niekedy v roku 1985, vtedy ešte ako mladučký čakateľ SSS. V jeden zimný deň sa tu dokonca odhodlal (len tak, v trenírkach) preplaziť popod znížený plafón v mrazivej vode až ku koncovému miestu, akémusi okienku s krátkou plazivkou, spadajúcou k vodnej hladine, čo je vlastne začiatok sifónu.

Dostupnú časť jaskyne medzičasom (1997) zamerali jaskyniari Speleo Bratislava a niekedy práve v tom čase sme ju po prvý raz navštívili aj s potápačmi. Hoci šlo o inštruktorov zo skupiny Pro-Dive (R. Korim, líder partie a K. Hyrš), títo, podobne ako ich predchodcovia, skonštatovali po krátkom zánore len – sifón je skutočne málo rozmerný, štandardná výstroj (napr. kompenzátor vztlaku) tu skôr zavadzia a možno ani nie sú potrebné plutvy.

Istý informačný pokrok vniesol do problému lokality ďalší zo súčasných popredných slovenských potápačov, P. Skovajsa (ktorého sme zaviedli na lokalitu len o čosi neskôr). Ten tu spolu so svojím partnerom J. Karpišom uskutočnil pravdepodobne niekoľko ponorov, s nám však bližšie neznámymi výsledkami. Uviedol však (Skovajsa, 2003, tel. informácia), že sa dostali až po nejaké extrémne znížené miesto, kde v postupe vpred zavadzia väčší balvan, a do boku akoby šiel nejaký komínik, z ktorého sa pri bublaní valil ílovitý kúdol. (Najskôr ide o miesto, ktoré sa nachádza asi 12 m od nástupu do sifónu, ale možno boli aj ďalej.)

V zmysle filozofie Zdenka Hochmutha, že „skôr vyučíš z jaskyniara speleopotápača, ako z potápača jaskyniara“ a tiež s úvahou „čo si nespravíš sám, nemáš“ sme sa nakoniec rozhodli ukončiť nejasnosti a legendy okolo sifónu vo vlastnom zložení. Tomu napomohla vcelku priaznivá konštelácia spojenia síl jaskyniara (prvého z autorov príspevku) s ďalším z popredných technických potápačov (druhý z autorov), avšak už zo skúsenosťami z náročných podmienok Mokrej diery či Novej Brzotínskej.

Prvú akciu sme v Riečnej jaskyni uskutočnili 27. novembra 2003. Do sifónu sa orientačne zanorili najprv J. Gliviak, nasledovaný M. Megelom (akcie sa tiež zúčastnili B. Šmída, P. Kubička a I. Filo, vtedy ešte čakateľ bratislavskej skupiny). Potápači si osobne overili charakter sifónu, z čoho vyplynula potreba zjednodušenia výstroja. Akcia však bola prínosnou aj pre spoznanie prístupu k lokalite, logistiky transportu a časového harmonogramu.

Ďalšiu akciu sme tu krátko nato zrealizovali J. Gliviak a B. Šmída. V sifóne sme sa opäť posunuli pár metrov vpred. Cievku sme tentoraz už nesťahovali, ale vyviazali a bubon nechali na konci.

V rovnakom zložení sme spravili ďalší pokus v jednu januárovú stredu 2004. Sprecíznili sme vyviazanie šnúry, orientačne zamerali smery a pokúsili sa čo najďalej naplaziť do záverovej podvodnej škáry. J. Gliviak lokalizoval úžinu v strope sifónu, cez ktorú sa B. Šmída pretisol hlavou až kúsok nad hladinu. Odtiaľ pokračovala niekoľko m dlhá chodbička, akoby končiaca závalom. Schematickú mapku sifónu sme odovzdali bratislavským jaskyniarom.

Štvrtá úspešná akcia bola najmä v znamení filmovania. P. Kubička tu v stiesnených pomeroch pod vodou dokázal získať unikátne zábery rybky (informácie v závere článku). Pri práci mu ako modely asistovali aj záujemcovia M. Papala a T. Lány z Hlohovca, a tiež J. Gliviak, ktorý natiahol bubon so šnúrou až po koniec sifónu a fixne (na lodné uzly) previazal kotviace body vodiacej šnúry.

Zatiaľ posledný ponor sme tu uskutočnili opätovne vo dvojici J. Gliviak a B. Šmída, dňa 10. februára 2004. V sifóne sme podľa natiahnutej línie vodiacej šnúry spresnili polygónový ťah (dĺžka na siahy, azimut potápačským kompasom na ± 5°, hĺbka Suuntom). Posúdili sme tiež možnosť zapotápania do odtoku priamo pod zúženým oknom nástupu – možno by to aj šlo, doľava, treba však obliezť veľký balvan priamo v strede chodby. V máličko už zakalenej vode sa J. Gliviakovi podarilo znovu lokalizovať úžinu do suchej chodbičky v strope sifónu, B. Šmídovi sa ju však tentoraz zdolať nepodarilo. Začínala sa už prebúdzať jar a zvýšená hladina (možno len o 15 či 20 cm) neumožnila s dvojčaťom na chrbte tentoraz ani vynorenie sa nad hladinu.

Postup zatiaľ nie je veľký (v sifónoch slovenských podmienok je tomu však tak) a možno sme sa dostali len tam, kde už Žikeš. Prínosom našich akcií v podmienkach typu „nie je to zrovna med lízať“ je však najmä vyvrátenie dohadov o charaktere priestorov pod vodou a vyhotovenie ich mapy.

Ako teda vlastne sifón Riečnej jaskyne vyzerá?

Nalieza sa doň 1,5 m dlhou, šikmou skalnou plazivkou, ktorej profil (najmä nástup) jaskyniari dávnejšie už trochu rozšírili. Kanálom s priemerom stále však len asi 60 cm je vhodné sa sunúť dolu nohami. Za ním je jazierkovitá bublina, s vodou hlbokou 1,6–2 m, s jemným piesčitým dnom. Najprv sem prelezie prvý potápač a druhý mu posunie jeho výstroj. Prvý sa ustrojí, odoberie výstroj druhého, a kým ten prelezie, zatiaľ mu ju podrží.

Tu sa začína samotný podvodný úsek. Strop sifónu prudko klesne, prvé vyviazanie je na akomsi dnovom skalnom brite. Kúsok povedľa je malá puklinová bublina. Plafón je ďalej naozaj nízko, najviac 50–60 cm, a pri plávaní s dvojčaťom na chrbte treba dávať veľký pozor na ventily (strop je hrboľatý). Chodba je inak vcelku široká, až 3 m, a po jej ľavej strane je spevnenejší, hlinito-piesčitý náplav. „Pláva“ sa popri pravej stene. Nasleduje veľmi znížené miesto (dno tvorí už spomenutý väčší plochý balvan). Piesčitá frakcia náplavu sa postupne mení na hrubšiu štrkovitú a dno sa začína dvíhať. Tu je tiež úzka kolmá trhlina až hore na hladinu, so zatiaľ fyzicky nezdolanou chodbičkou s tak metrovým priemerom, posúdenou zatiaľ len vizuálne. Ešte viac naľavo je iná, priestornejšia asymetrická bublina s ílovitým šikmým dnom (voda sa v nej ihneď zakalí).

Po pravej strane sifónu je pri jeho konci rozsiahly zával (aj z väčších blokov), ktorého svah šikmo zavaľuje pokračovanie. Postupovať sa dá len popri ľavej stene sifónu, kde je rozbitý strop ešte nejakých 40 či 50 cm vysoko, ale už nie príliš ďaleko. V nízkej zatopenej chodbe, širokej asi 2 m, je vidieť ešte niekoľko metrov dopredu, do miernej zákruty vpravo. Preplaziť sa tam, popod plafón len nejakých 25–30 cm nad štrkovitým dnom, zatiaľ nepodarilo.

Ako sme s prekvapením zistili, aj pri potápaní pri extrémne nízkom prietoku je prúdnica v profile sifónu dostatočne silná na to, aby voda ostávala pri postupe vpred skoro krištáľovo priezračná. Taktiež pri návrate k nástupu sifónu, piesok je pomerne ťažký, pomerne rýchlo klesá a celý úsek pod vodou sa odkalí prakticky za pár minút. Čiže pokusy možno na jednej akcii opakovať aj niekoľko razy.

Sifón je síce nízky, no relatívne široký, na niekoľkých miestach sa tu po skúsenostiach dokážeme otočiť. Rovnako sme si však zvykli niekde cúvať (ak je voda práve zakalená). Teplota vody bola v zime 8 °C.

Potápať v jaskyni sa ukazuje ideálnym v zime, kedy je najnižší stav vody. Ten ľahko zistíme podľa plochého balvanu, pod piesčitým brehom pri nástupe do vody: pokiaľ je balvan nad hladinou, dá sa potápať. Ak je čiastočne zaplavený, znamená to navliekať si fľaše v úvodnom jazierku sifónu pod vodou (cez plazivku s dvojčaťom na chrbte neprejdete). Keď je balvan úplne zatopený, sifonálna časť sa vtedy pretiahne až k začiatku vzdušného riečiska a potápanie sa stáva bezpredmetným.

Čo ďalej?

Na prekonanie koncového miesta pripravujeme pokus s plazením s neutrálne vyváženými fľašami, tlačiac ich pred sebou. Ako nevyhnutnosť sa ukazuje aj súbežné kopanie pod vodou, čo sme si tu tiež už vyskúšali. Extrémne znížený, asi 3 m dlhý úsek záveru sifónu bude potrebné prehĺbiť aj z bezpečnostných dôvodov, pre eventualitu urýchleného návratu. Pomerne veľký štrk a suť sa tu dá rozoberať akýmsi kutáčom, pričom vyťažený materiál je potrebné odkladať nabok. Tam však nie je príliš veľa miesta. Riešením by bolo preto materiál presúvať (za potápačov by sme to, v nejakých uspôsobených vakoch, možno aj zvládli), až ku nástupovej plazivke, a cez ňu na vzdušné riečisko. K tomu by však bola potrebná pomoc „suchých“ jaskyniarov.

Zapotápať sa dá aj v dvoch odtokoch smerom na vyvieračku, ktorá je vzdialená nejakých 70–80 m. Najskôr tu treba predpokladať už len priamočiaru súvislosť, ale ktovie... treba to skúsiť. V úžine nad vodou do chodbičky je možné použiť dlhšiu hadicu a spolusúčinnosť partnera, alebo skúsiť riskantnejšie vynorenie na nádych (za ideálneho stavu), opustiac fľaše... Z výstroja sa nám na práce v sifóne zatiaľ osvedčil komplet 2 x 6–7 l fľaše, trilaminátový oblek (pod neho poriadne naobliekanie) a vyváženie olovom.

Čo sa týka prístupu k lokalite, ten je bezprecedentný. Jaskyňa je len nejakých 30 km od centra Bratislavy, čo umožňuje viac ako systematický prístup. Sami sme si sem zvykli chodiť vždy v stredy po 18.00. Vchod je pár metrov od cesty, k sifónu je jaskyňou blizučko, takže transport zvládame za pár minút, vo vlastnej réžii, sami potápači. Vnútri sifónu sa ako optimálne ukazuje zanárať vo dvojici.

V bezprostrednej blízkosti Riečnej jaskyne sa uskutočnili už aj iné prieskumné práce. Priamo pod vchodom od nepamäti známej Zbojníckej jaskyne otvárali bratislavskí jaskyniari dávnejšie sondu (Stratenej dcéry). Je situovaná v osi kaňonovitej dolinky, a tá bude mať veľmi pravdepodobne zlomovú predispozíciu. Postup prác sa tu možno aj preto predbežne skončil, pre obrovské bloky, po niekoľkých hĺbkových metroch. (Zaujímavosťou v sonde bol ohromný monolit kremenca, ktorý by tu podľa geologickej mapy nemal čo hľadať.)

Pás vápencov je na tejto strane Stupavského údolia pomerne úzky a kúsok nad sondou ešte preteká slabší potôčik (pochádzajúci z nadložného kryštalinika), postupne sa prepadávajúc do podzemia. Hneď vedľa neho je v dolinke vytvorená akási jama, ktorú niektorí pokladajú za okrajový závrt, iní zase, pre netradičnú pozíciu vo svahu a analogický objem vykopanej hlušiny naokolo, len za umelú sondu, s neznámym úmyslom.

V Zbojníckej jaskyni bol len celkom nedávno (2002, 2003) bratislavskými jaskyniarmi prečisťovaný alochtónnym štrkom zaplnený šikmý skalný kanál v SV časti jaskyne. K transportu materiálu tu inštalovali stropnú lanovku, no v prácach sa pre nejasný záver vykopanej chodbičky načas ustalo.

Nakoniec, je nám známy tiež vcelku nedávny pokus (niekedy po lete 2003) z iniciatívy jedného z lídrov Speleo Bratislava, T. Ďurku, so znižovaním hladiny vody v Riečnej jaskyni pomocou čerpadiel. Udávaný malý, no (vraj) predsa len čiastočne zistený pokles úrovne vody znamenal možno prekonanie kapacity prítoku, no na vytvorenie poklesového kužeľa krasového niveau by bol potrebný najmä ďaleko väčší elektrický príkon (T. Ďurka, I. Filo, M. Hačo, ústne informácie).

Priechodná spojitosť lokalít okolo Riečnej jaskyne s hypotetickým podzemným riečiskom je zatiaľ otázna. My sa v budúcnosti chceme sústrediť výlučne na potápanie v nej samotnej. Považujeme ju za vcelku perspektívnu. A to aj napriek istej dávke skepticizmu, pretože fakt je ten, že o prienik do podzemia južnej časti Borinského krasu sa už pokúšali viaceré generácie prieskumníkov a z celého systému sú napriek tomu podnes známe stále len viac-menej okrajové (najmä ponorné) fragmenty.

Motivujúcimi sú na druhej strane silná rozlámanosť vápencov (dôsledok tektonického násunu kryštalinika), či stopovacia skúška prof. Silnického z roku 1957: voda od ponoru pod Košariskami prešla podzemím (na vzdialenosť 2,5 km) do vyvieračky za 10,5 hod. (prestupová rýchlosť 0,06 m/sec.). Ak by želané pokračovanie Riečnej jaskyne bolo aspoň nápodobné profilom Zbojníckej jaskyne (tam chodby dosahujú miestami 2 či 3 m výšky a niekde aj 2 až 4 m šírky), to by postačovalo. Aj pod vodou.

Naše poďakovanie patrí, za zaistenie našich akcií na povrchu, pánovi M. Jurčovi, správcovi a gestorovi miestneho územia.

Na margo výskytu rybky v sifóne:

Ako prvý ju spozoroval už počas úvodnej z našich akcií J. Gliviak. Tvrdil, že nešlo asi o pstruha, ale akoby o nejakého „sumčeka“, čo sa nám zdalo ťažko uveriteľným... K určeniu rodu došlo až po nafilmovaní rybky Petrom Kubičkom, kedy ju tento dokázal zachytiť zreteľne z bezprostrednej blízkosti. Po jeho prvotných informáciách, že ide skutočne o veľmi čudesnú, akoby prehistoricky (!) vyzerajúcu rybu, sme s ohromným napätím očakávali na spracovanie záberov... Nakoniec sme zistili, že je to hlaváč (Cottus sp.). O presne ktorý z u nás žijúcich dvoch druhov ide (či gobio alebo poecilopus), zatiaľ nevieme, dajú sa rozlíšiť viac-menej len podľa brušných plutiev.

V sifóne sme pozorovali zatiaľ iba osamotený exemplár, možno dokonca niekoľko razy ten samý (dostala dokonca svoje meno – Doris). Rybka, dlhá asi 12–15 cm, vôbec nie je plachá a na kontakt s rukavicou reaguje len lenivým poodplávaním... Zdá sa byť v plnej sile, pigmentácia tela je pri nasvietení mierne potlačená.

Na Slovensku by malo ísť o prvý vôbec dokumentovaný nález ryby uvedeného rodu priamo v jaskyni, okrem toho pomerne ďaleko od vyvieračky (porovnaj s príspevkom prof. Guličku v Slovenskom krase 24/1986). Či rybka využíva priaznivú teplotu vody v jaskyni len počas zimy, alebo tu žije trvalejšie, ale čo tu potom vlastne hľadá, zatiaľ netušíme.