Stratená cesta na Sidorovo

Miroslav Jurečka

Sidorovo (1099 m.n.m.) je masív nachádzajúci sa vo Veľkej Fatre nad Ružomberkom. Je vytvorený vápencom a dolomitmi. Je najvyšším vrcholom hrebeňa Veľkej skaly, nachádzajúci sa na jej južnom konci. Charakteristickým znakom Sidorova sú viditeľné známky erózie v podobe mohutných skalných stien a odkryvov, ktoré najlepšie vidieť na južnej strane. Na východnej a západnej strane sa v početnej miere vyskytujú skalné ihly. Najznámejšou ihlou je Krkavá skala na východnej strane. Z turistického hľadiska sú významné početné lesné chodníčky vedúce pozdĺž celého hrebeňa. V blízkosti Sidorova sa nachádza lyžiarske stredisko Malinô - Brdo a Vlkolínec, pamiatka UNESCO.

Miroslav Jurečka a Marián Hrnčiar našli pri potulkách v týchto svahoch zabudnutú cestu. Je to veľké dielo vykopané do masívu Sidorova. Bola navrhnutá tak, aby sa po ceste dalo pohodlne dostať priamo na vrchol vo výške 1100 m.n.m. Dole je uvedený náčrt cesty na vrchol. Fotka je vyhotovená od nášho balkóna v Banične vo výške 600 m.n.m. Cesta vedie od sídliska Baničné až na vrchol Sidorova vo výške 1100 m.n.m. Na aký účel a kto vybudoval tuto starú zabudnutú cestu nie je známe....Stačilo by pár uprav a mohli by sme tam chodiť na aute. Cesta je pripojená na systém Vlkolínskych ciest. No ani najstarší Vlkolínčania si na túto cestu nespomínajú. Je možné, že vrchol bol v 19. storočí vyrúbaný a kosený. Sú známe aj historky o hradisku. Pre porovnanie pripájam aj fotku Sidorova ako vyzeralo v roku 1937. Je to nesporne zaujímavá neznáma história, ktorú mame skrytú prakticky pod nosom.

Dnes sme zisťovali a hľadali informácie o tajomnej ceste na Sidorovo. Nikto však o nej nič nevedel. V Liptovskom múzeu sme sa nič nedozvedeli, podobne sme pochodili aj v Mestských lesoch a u ostatných potencionálnych zdrojov.

Skúšali sme to teda u miestnych ludí priamo vo Vlkolínci. Staré babky nič o starej ceste nepočuli. Po krátkom hľadaní sme natrafili na pána Antona Sabuchu. Ten vystavuje aj fotky v múzeu pri Vlkolínskom kostole. Tak sme mali k dispozícii aj názorné ukážky o tom, ako vyzeralo Sidorovo ešte koncom päťdesiatych rokov minulého storočia. Od Vlkolínskej strany bolo úplne holé ako Ploská vo Veľkej Fatre. Porozprával nám, ako mu raz jeden starý ujček rozprával príbeh cesty na Sidorovo. Tam boli vraj cez druhú svetovú vojnu situovaní nemeckí vojaci. Mali tam vybudovanú protileteckú batériu a práve oni údajne  vykopali spomínanú cestu na vrchol. Celý vrchol bol opevnený a vyriešené to bolo tak, aby mohli zásobovať svoju jednotku umiestnenú na vrchole. Mali tam protiletecké delo a inú ťažkú vojenskú techniku. Pod vrcholom je údajne aj studnička, ktorá im slúžila ako zdroj a zásobáreň vody.  O tom svedčí aj celá séria zákopov nájdených okolo vrcholu. Vlkolínec a jeho ľudia boli však počas vojny evakuovaní do Liptovskej Lužnej, možno aj preto si na spomínanú cestu nikto z nich nepamätá. Možno iba pár žijúcich ľudí, ktorí boli v SNP a bojovali proti spomínanej nemeckej jednotke.

Po skončení vojny cesta a všetko okolo nej upadlo do zabudnutia. Jej význam sa stratil a časom sa stratila pod vplyvom intenzívneho zalesňovania Sidorova. Pán Anton Sabucha ďalej rozprával aj o systéme ciest v okolí Vlkolínca. Kto ich budoval a za akým cieľom. Dozvedeli sme sa aj o stavbe Mederlyho chaty na vrchole Malina a taktiež o stavbe pôvodnej cesty k nej. Svoje rozprávanie ukončil smutným príbehom o tom, ako všetko išlo do útlmu, keď boli znárodnené lúky na Maline do družstva v roku 1956. Ale to už je iný príbeh...