Záchranný archeologický výskum a objav kultového objektu v Liskovskej jaskyni |
|
Víťazoslav Struhár Liskovská jaskyňa - významná krasová a archeologická lokalita, je najznámejšou sídliskovou jaskyňou Liptova. Jej výrazný, zdaľeka viditeľný vstupný portál, majestátne pôsobiace vnútorné priestory niektorých siení a pomerne ľahká dostupnosť boli zrejme dôvodmi jej osídlenia vo viacerých prehistorických obdobiach. Problematika využívania tohoto miesta v praveku a stredoveku bola v odbornej literatúre spracovaná už dávnejšie ( Bárta 1955 ). Máloktorá speleologická lokalita má pritom tak pestrú históriu bádania a dlhodobých vedeckých sporov, týkajúcich sa posudzovania a zaradenia tunajších nálezov. Neoceniteľným zdrojom poznatkov je najmä monografická štúdia maďarského geológa L.Lóczyho, kde možno nájsť mnoho podnetných informácií z jeho výskumu, uskutočneného ešte v minulom storočí ( Lóczy 1878 ). Nálezy z tohoto obdobia sú pre nás v súčasnosti bohužiaľ nedostupné a tiež pri niektorých novších nálezoch, ktoré získalo Liptovské múzeum v Ružomberku v nedávnej dobe nepoznáme dostatočne nálezové okolnosti. Nešťastím tejto folkloristicky aj historicky veľmi populárnej jaskyne je však aj jej permanentná devastácia amatérskymi výkopmi a neuváženými akciami pseudospeleológov, ktorá degraduje možnosť správneho posúdenia jej sídelnej, pohrebnej a kultovej funkcie, ako aj chronologického zaradenia solitérnych nálezov. Len vďaka náhode a obetavosti speleológov z oblastnej skupiny „Chočské vrchy“, pod vedením Štefana Gajdoša sa podarilo najnovšie zachrániť archeologický objav mimoriadneho významu. Členovia tejo skupiny pri hľadaní nových priestorov objavili praveké artefakty a ľudské kosti a následne informovali Liptovské múzeum v Ružomberku, ktoré podniklo bezprostredné kroky na záchranu hmotných pamiatok. Archeologickým výskumom, ktorý sa za náročných pracovných podmienok uskutočnil v septembri 1997 sa získali závažné vedecké poznatky, ktoré predbežne predkladáme v tomto príspevku. Topografický opis prostredia a geomorfológia jaskyne Liptovská kotlina reprezentuje charakteristický montánny región severného Slovenska, s vysokými pohoriami a hlbokými dolinami, pomerne drsným klimatom a výdatnou zrážkovou činnosťou. Z orografického hľadiska predstavuje megasynklinálu o dĺžke 50 km a maximálnej šírke 15 km, ktorej stredom preteká rieka Váh. Geologická stavba kotliny je budovaná sedimentami vnútrokarpatského paleogénu, na ktorého povrchu ležia kvartérne uloženiny, miestami vystupujúce na povrch ako triasové vápence a dolimity ( Gross-Köhler 1980,9 ). Práve tieto sú najvhodnejšie pre vznik krasových útvarov a jaskýň, pre ktoré sa všeobecne ujalo pomenovanie Liptovský kras. Najznámejšie a najrozsiahlejšie jaskynné systémy sa nachádzajú v Nízkych Tatrách, menšie potom v Západných Tatrách ( Červené vrchy ) a Veľkej Fatre. Chočské vrchy predstavujú z tohoto hľadiska okrajovú zónu z minoritným zastúpením krasových javov. Okrem niekoľkých menších jaskýň v Prosieckej doline je najznámejším systémom práve Liskovská jaskyňa, nachádzajúca sa v predpolí západného masívu Chočských vrchov ( Predný Choč ). Obec Lisková, do katastra ktorej patrí spomínaná jaskyňa je situovaná v extravilláne obce Lisková, okres Ružomberok. Od jej severozápadného okraja, smerom k severnému okraju Ružomberka sa rozprestiera pretiahnutý vápencový masív „Mních“, ktorý je z paleontologického hľadiska známy hojným výskytom numulitických vápencov a eocénnych skamanelín, z hľadiska prehistórie je pozoruhodný sústavou hradísk lužickej a púchovskej kultúry. Jaskyňa sa nachádza v jeho juhovýchodnom výbežku, ktorý je tvorený izolovanou vápencovou kryhou ( poloha „Piesočnatá“ ). Geologicky pozostáva z tzv. guttensteinských dolomitov strednotriasového veku, ktoré sú prestúpené sústavou vertikálnych aj horizontálnych puklín v prevažujúcej SZ-JV a SV-JZ orientácii ( Janáčik - Šrol 1965,110 ). Vznik jaskynných priestorov tu súvisí s atakom alochtónneho toku bočného ramena rieky Váh, ktorý v miestach tektonických puklín vyhĺbil komplikovaný systém chodieb a priestorných siení v najmenej štyroch genetických úrovniach zodpovedajúcich riečnym terasám Váhu ( Hochmuth 1983,23 ). Vnútorná výzdoba je relatívne chudobná a zachovaná prevažne vo vyšších úrovniach, sedimentačné procesy sú tu však veľmi silné - hrúbka naplavenín, najmä v nižších partiách, dosahuje často až niekoľko metrov. Teplota v podzemí je stabilná takmer po celý rok a dosahuje 7-8°C. Celková dľžka chodieb je v súčasnosti minimálne 2200 m, pričom jaskyňa sa rozkladá na pomerne malom pôdoryse ( 120x100 m ). Hlavný portálový vstup do systému chodieb je od juhu, niekoľko ďaľších otvorov vedúcich do horných poschodí je umiestnených západne od hlavného vstupu. Z typologického hľadiska reprezentuje Liskovská jaskyňa úplne vyvinutý endokras, ktorý sa viaže prevažne na čisté vápence z okrajových partií krasových území, formovaných riečnymi tokmi ( Jakál 1993,19 ). Lokalizácia náleziska a popis nálezu Miesto s kumuláciou archeologických Postupným odkryvom sypkej svetlohnedej hliny, počas ktorého sa vyzdvihovali aj osteologické pozostatky sa v hĺbke cca 30 cm odkryla kamenná obruba, ohraničujúca nakumulované množstvo evidentne ľudských kostí, medzi ktorými sa vynímali štyri starostlivo uložené lebky, z ktorých tri boli uložené faciálnou plochou nadol, a jedna lebka v polohe naboku s faciálnou plochou nahor. Kostrový materiál bol uložený aj na okolitých kameňoch a tiež za nimi, kam sa dostal asi v dôsledku gravitácie a spádu klesajúceho terénu ( obr.2 ). Po odstránení osteologických zvyškov sa zistil v ohraničenom areáli relikt ohniska. Pre množstvo ľudských kostrových pozostatkov bola novoobjavená sieň pôvodne nazvaná „Kostnica“. Akceptujúc však neskoršiu správu J. Bártu ( osobná informácia ), ktorý takto pomenoval ešte skôr inú časť jaskyne, súvisiacu s hornými priestormi a osídlením najskôr z ml. doby rímskej, neskôr sme upresnili názov na "Kostnica II." Predbežné vyhodnotenie Počas výskumu v Liskovskej jaskyni podarilo sa vyzdvihnúť množstvo materiálu, ktorý je ešte stále v štádiu analýzy. Najväčšie percento tvorili antropologické zvyšky, zastúpené jednak lebkami, ako aj časťami postkraniálnych skeletov minimálne 16 jedincov rôzneho veku a pravdepodobne aj pohlavia. Menej početnú zložku tvoril archeozoologický materiál, miestami premiešaný s ľudskými kosťami. Keramika sa najviac koncentrovala v okolí kamennej priečky, už menej sa vyskytovala priamo v mieste nahromadených kostí. Vyznačovala sa v prevahe drsnejším a hrubším materiálom s prímesou makroskopických častíc minerálií, výrazne sa odlišujúcim od keramiky lužického a púchovského charakteru, ktorá je z tejto jaskyne uložená v depozite Liptovského Múzea v Ružomberku i keď sa vyskytovala aj tenkostenná, kvalitnejšie vypálená keramika sivočiernej farby. Morfológia a charakteristická pupčekovitá výzdoba dovoľuje jej zaradenie do obdobia vyznievania lengyelskej kultúry ( ludanický stupeň ). Okrem toho sa v materiáli vyskytli aj niektoré prvky ( výzdoba, tvar nádob ), ktoré sú v náplni lengyelskej kultúry nezvyčajné. Až podrobnejšia analýza však môže zodpovedať, či je to spôsobené len lokálnym zafarbením, typickým pre periférne osídlenie, alebo vplyvmi, či dokonca priamym zásahom z iných kultúrnych prostredí. Z kovových predmetov má najväčší význam drobná medená špirála, objavená v uhlíkovej vrstve pod skalou a medený drôt z exteriéru kamenného venca, nájdený pod femurom dospelého človeka. Na základe doterajších poznatkov interpretujeme nález ako sekundárny viacnásobný pohreb - kultový objekt z neskorej doby kamennej. Neanatomické usporiadanie ľudských kostí dokazuje, že antropologické pozostatky sem boli Vychádzajúc z premisy, že jaskyne sú obývateľné len v suchých obdobiach, najnovšie sa uvažuje o pretrvávaní optimálnej klimatickej periódy, ktorá umožnila využívať tieto miesta aj dlhší čas ( Wiederman 1996, 13-14). Vysvetľovalo by to tiež, prečo sa v období stredného a mladého eneolitu osídľujú viaceré liptovské jaskyne, často aj v pomerne neprístupných a odľahlých oblastiach ( Bárta1997, 32-34 ). V našom prípade by dlhodobejší pobyt ľudí v Liskovskej jaskyni dokladali aj nájdené črepy z veľkých zásobníc, ktoré sa mohli používať ako pevný obal na poživatiny zabezpečujúce obživu pre niekoľkočlennú skupinu na dlhšie časové obdobie. Naskytá sa však aj možnosť, že využívanie jaskýň je špecifickým kultúrnym fenoménom, nezávislým od klimatických podmienok, kde práve mysteriózne prostredie podzemných priestorov navodzovalo tú pravú atmosféru umožňujúcu kontakt s chtonickými božstvami ( Matoušek 1993, 13-14). Zatiaľ nevyjasnenou otázkou zostáva prítomnosť pamiatok lengyelskej kultúry na Liptove. Z hľadiska jej rozšírenia na Slovensku, kde je spätá s prevažne úrodnými nížinatými oblasťami na juhozápade, je zrejmé, že táto lokalita vystupuje úplne excentricky ( Pavúk 1981, 255). Namieste je otázka, čo spôsobilo prienik obyvateľstva na sklonku starého eneolitu až hlboko do horských dolín severného Slovenska. Okrem už spomenutých klimatických zmien to mohla byť zmena hospodárskych štruktúr, alebo prospekcia rúd v súvislosti so vzrastajúcou metalurgiou medi ( Struhár 1997,25). Najmä na poslednú možnosť poukazujú stopy po pravekej ťažbe zistené v južnej časti Nízkych Tatier, pochádzajúce už z obdobia mladšej lengyelskej kultúry, a približne rovnako staré doklady produkcie medi zo sídliska v Slovenskom Pravne v Turčianskej kotline, vzdialené od Liskovej vzdušnou čiarou asi 50 km ( Točík - Bublová 1985, 85 ; Nevizánsky - Šalkovský, v tlači ). Záver Komplexné vyhodnocovanie tohoto speleoarcheologického výskumu zatiaľ nie je ukončené. Už v tejto fáze však možno konštatovať, že dôležité poznatky, ktoré sme získali, dokladajú úplne neznámu periódu osídlenia pravekého Liptova. Najväčším prínosom je však skutočnosť, že sa tu jedná o prvý stratifikovaný nález objavený v pôvodnej polohe z tejto, vyše storočie devastovanej lokality, ktorý nebol zničený neodborným zásahom. Mimoriadny význam má aj nedávny nález unikátnej medenej plastiky bovida, jedinej svojho druhu na Slovensku, ktorý zvýrazňuje kultový charakter Liskovskej jaskyne a spolu s najnovším objavom rozširuje naše poznatky o nadstavbovej sfére spoločnosti neskorej doby kamennej ( Bárta 1993 ). Zatiaľ len predbežné spracovanie vyzdvihnutého materiálu nemôže objasniť všetky aspekty problematiky zložitých náboženských predstáv pravekého človeka, preto záverečná odborná správa bude publikovaná po zhodnotení kompletného nálezového fondu. Víťazoslav Struhár |
a osteologických nálezov bolo lokalizované v jednej z puklinových chodieb v úrovni II., súvisiacej s najväčšími priestormi jaskyne, najmä však s Jánošíkovou sieňou, s ktorou je geneticky spätá ( obr.1 ). Vstup do tejto chodby začína v sieni pod tzv. Beťárom, kde sa prekonáva výškový rozdiel vyše 2 m od známej Archeologickej siene a novoobjavený priestor je vlastne jej vertikálnym pokračovaním SZ smerom. Severovýchodným smerom je táto nová chodba o rozmeroch len približne 3x2 m niekoľkými horizontálnymi puklinami, zanesenými sedimentom, spojená so susednou Jánošíkovou sieňou, kam sa dá pomerne pohodlne dostať spod „Beťára“ cez cca 50 x 50 cm široký otvor. Celková vzdialenosť sem od hlavného vchodu do jaskyne je asi 62 m. Pôvodný vstup do objaveného priestoru bol zatarasený ( pravdepodobne zámerne ) naukladanými väčšími skalami až do výšky asi 20 cm od , v tomto mieste zníženého, stropu. Celá plocha bola silne zanesená jaskynným sedimentom asi do výšky 40 - 100 cm od stropu, na povrchu sa nachádzali ostrohranné úlomky so zvetraného stropu a opadané kusy sintrových nátekov, miestami bolo vidno ľudské kosti.
prenesené po určitej dobe, v čase keď už došlo k disartikulácii kĺbnych spojení a rozpadu mäkkých tkanív ( Černý 1995, 302-303). Dôkladnosť s akou boli vyzbierané v mieste primárneho uloženia tiel aj drobné kostičky ( ossa digitorum manus et pedis), ako aj opatrné naukladanie kostí do priestoru kamenného obloženia bez znakov deštrukčných zásahov poukazuje na vyhranenú formu pohrebného rítu. Takýto prejav náboženských predstáv v kontexte osídlenia slovenských jaskýň je momentálne ojedinelý. Využívanie podzemných priestorov v eneolite, či už ako alternatívnych foriem osídlenia, alebo ako miesta pohrebiska však nie je neznáme. Okrem viacerých doložených sídlisk na Slovensku, z jaskyne Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou je známe aj pohrebisko asi 26 jedincov, datované do obdobia ludanickej skupiny ( IV.stupeň ) lengyelskej kultúry, na ktorom nachádzame okrem istej podobnosti v keramike, aj prítomnosť ochranného múrika, zatarasenie vchodu do miesta s ľudskými pozostatkami ( Bárta 1983,21-22). Nálezové okolnosti ( údajné rozhádzanie kostier ) však nevylučujú, že aj tu sa môže jednať o akési sekundárne pohrebisko. To by mohlo naznačovať určitú spojitosť v nadstavbovej sfére neskorolengyelského spoločenstva, obľubujúceho práve krasové podzemné útvary na kultové účely.