Prielom v Camberovej sonde |
|
Eduard Piovarči a Miroslav Jurečka Camberova sonda sa nachádza v Liskovskom krase, ktorý je situovaný 2 km od mesta Ružomberok. Samotná sonda je vzdialená 120 m od systému Liskovskej jaskyne. Táto lokalita je známa svojim vysokým stupňom skrasovatenia, keďže na pôdorysnej ploche 100 m2 sa nachádza viac ako 4000 m chodieb, siení a dómov na viacerých poschodiach. Myšlienka ďalšieho veľkého systému chodieb vo východnej strane Mnícha podnietila mnohých k hľadaniu povrchového vchodu do predpokladaného systému.História sondy sa začala p Ďalej sme sa venovali výskumu v samotnej Liskovskej jaskyni a komplexnému výskumu v Prosieckej doliny (O-3), kde sme napokon dosiahli aj čiastočné úspechy.Naše snaženia nájsť cestu na sever z Liskovskej jaskyne však nikdy nepoľavili. Vždy však stroskotali na závaloch, ktoré boli v každej chodbe mieriacej týmto smerom. Tak sme objavili rozsiahle Kamenné chodby (otvárajúce cestu skôr na západ), realizovali výskum v blokovisku Guánového dómu, v Severnom závale, v Pieskových chodbách. Výsledkom tohto snaženia bol napokon aj objav Camberových chodi Prielom do Harániho pekelného meandra pod Camberovou sondou sa preto mohol uskutočniť už oveľa skôr, ak by sa na sonde pracovalo sústredene a s plným nasadením. Preto som chápal nedočkavosť domácich borcov, ktorí nad nami často lamentovali, že takto dlho im to v Liskovskej jaskyni pri prienikových prácach ešte nikdy netrvalo. Ako malofatranci sme už však boli zvyknutí na dlhé a často bezvýsledné sondovacie práce, u nás na domácej pôde a cítili sme sa v tejto naoko nekonečnej robote ako ryby vo vode. Pracovné podmienky v sonde boli dobré. Veľmi silný prievan v zime i v lete nás nielen motivoval, ale veľmi dobre a rýchlo odvetrával splodiny a prach po odpaloch. Častokrát bol prievan taký silný, že okamžite po expanzii plynov a prachu bol tento oblak skôr ako dosiahol strelcovu tvár bleskovo vcucnutý do nasávajúcej poruchy. Priebeh streleckých prác bol celý čas aj napriek existujúcim rizikám poškodenia videokamery zaznamenávaný a dokumentovaný na videozáznam. Šachty s malými etážami, hlboké zhruba 2,5 m sme spočiatku kvôli prístupu a pohode na pracovisku riešili veľmi veľkoryso, a to tak, že hneď na III. etáži vznikol pohodlný malý dómovitý priestor s nepravidelným profilom 1,5 x 2 m vysoký 3,5 m. Tu sme postupovali do hĺbky pozdĺž dvoch paralelných porúch smerujúcich do masívu v smere na SZ.Pri práci na tejto časti šachty okorenila našu monotónnu nezáživnú prácu kuriózna ostrá záchranná akcia v Liskovskej jaskyni, keď bolo treba od Cam
Po prekonaní úzkeho miesta sme sa ocitli vo veľkej pukline, pripomínajúcu Meander. Jej dno bolo však úzke a zasutené a tak sme sa ako pri objave Camberových chodieb pustili rozporom popod jeho strop. Ďalšie pokračovanie sa začalo podozrivo zužovať, ale stále pokračovalo ďalej. Po prekonaní menšej úžiny opúšťame Harániho meander a dostávame sa do tesného Pekelného meandra. Stále postupujeme ďalej. Malé stúpanie dohora vyzerá dosť adrenalínovo, no nakoniec P. Sliačan prechádza a postupujeme tesným tunelom nadol. Chodba sa nápadne rozširuje. Zvetrané bloky na stenách sa však až podozrivo hýbu. Ďalšie metre meandra sa opäť zužujú. Zhodené kamene padajú s veľkým hukotom dole do tesného neznáma. Končíme pri tesnej úžine. Odtiaľto sme sa vrátili na povrch. Úžinu napokon zdoláva na ďalšej akcii P. Jadroň pričom sa dostáva do chodby, cez ktorú je prevalený blok, zabraňujúci v ďalšom postupe. Na nasledujúcej akcii 22. 2. 2003 sme otesali a rozšírili prielez. Bratia Jurečkovci s Radom Petrovičom a Peťom Kozoňom sa pokúšali predierať Harániho meandrom hlbšie do masívu. Zvolili tentokrát postup do spodných partií. Po odbití bloku na dne vstupného meandra sa otvorila cesta do spodných častí sondy. Masívna puklina však ústila na dne do priepastného pokračovania. To zbežne preskúmal R. Petrovič. Po výjazde v Moravskom krase prišli na priateľskú návštevu poľský jaskyniari s Katowickeho klubu Dąbrowa Górnicza. Za ich pomoci sa ešte raz preskúmali všetky tesné miesta v meandri. Objavili najspodnejšiu Pizolitovú sienku sondy, ktorá úzko pokračuje ďalej. Prievan prúdi aj odspodu a tak všade prítomné pizolity spravia dieru do každej kombinézy. Špeciálna poľská kombinéza do plaziviek sa preto zmenila na zdrapy rozhádzané všade vôkol. Blok na konci jaskyne sa preto stal jasnou prioritou ďalšieho postupu. Balvan zamedzujúci ďalšiemu postupu sme sa vybrali zlikvidovať spolu s Radom Petrovičom. Po vstupe do sondy sme rozširovali tesné miesta. Po príchode k bloku bolo celé družstvo po rozširovacích prácach demoralizované a tak som uskutočnil len niekoľko odpalov. Po tejto akcii sme už iba zameriavali. Meranie bolo realizované v ťažkých podmienkach. Napokon sa pri pevnej vôli a premáhaní natiahol ťah na dnešný koniec jaskyne, kde ako dúfame, bude pokračovať ďalej. Vyzerá to zatiaľ tak, že bez strieľania sa ďalší postup Pekelným meandrom hlbšie do masívu jednoducho nezaobíde. Takže, bez práce strelci rozhodne neostanú.
Vo všeobecnosti musíme skonštatovať, že sme spočiatku čakali prienik do objemnejších priestorov. Ako sa neskôr ukázalo, "Camberka" je starý fosílny ponor mieriaci niekde do neznáma súvisiaci so 4 poschodím Liskovskej jaskyne. (Guánový dóm, Meandrové chodby, Severný zával na tretom poschodí). Preto nič nie je stratené a možnosť rozsiahlejšieho pokračovania je viac ako pravdepodobná. Objav v Camberovej sonde preto priniesol na túto lokalitu ďalší medzník skutočne zaujímavého výskumu. Záverečná štatistika:Doterajším prieskumom v sonde sme dosiahli dĺžku 93 m s prevýšením 23.5 m. V Malofatranskom prielome bolo uskutočnených celkom 311 odpaľov, pričom sa spotrebovalo 2 400 pyropatrónov v celkovej hodnote 6000 Sk. Pri streleckých prácach okrem niekoľkých modrín na nohách a kolenách, ktoré nám spôsobili odrazené skalné úlomky nedošlo k žiadnemu vážnejšiemu úrazu, alebo poraneniu. Osobitné poďakovanie patrí Jozefovi Haránimu, ktorý materiálne podporil OSS Ružomberok a sponzoroval väčšinu pyropatrónov použitých pri prácach v sonde. Zo sondy sa vylámalo, vyťažilo a vo vedre v živej reťazi na povrch vytransportovalo viac ako 10 kubíkov materiálu. Bilancia strelcov: Rado Petrovič 4 akcie a 26 odpalov. Jozef Haráni 9 akcií a 95 odpalov. E. Piovarči 18 akcií a 190 odpalov. Za jaskyniarsku skupinu Adama Vallu sa na prácach zúčastňovali členovia Peter Kozoň (8 akcií), Zdeno Puškáš (4 akcie), Jozef Haráni ml. (6 akcií), Tomáš Hulla (5 akcií), Peter Kričko (4 akcie), Peter Jančiak (2 akcie), Peter Kopecký (2 akcie).
Členovia OSS Ružomberok neraz odvádzali samostatné náročné práce súvisiace s čistením dna vo vertikálnej hĺbke viac ako 10 m. Na náhodných poobednajších akciách, keď sme neraz volali aj zlezených horolezcov, sa zúčastňovali: Miroslav Jurečka, Pavol Jurečka, Peter Sliačan, Marek Lakoštík, Marián Hrnčiar, Peter Jadroň, Július Stančok, Michal Camber, Gabriel Galas, Martin Pálenčík a mnohí ďalší ochotníci, ktorí sa tiež pričinili o prienik a chceme im touto cestou poďakovať. A kde sa podelo také množstvo vyťaženého materiálu? Celú haldu sme na veľkej brigáde premiestnili z lesa na jednu veľkú sústredenú kopu. Tá sa napokon zmestila do desiatich vlečiek, z ktorých si náš priateľ postavil základy domu v Liptovskej Teplej. Literatúra:
|
ísať niekedy okolo roku 1940. Emil Camber povzbudený prekopom horného vchodu a následným objavom Zrútených chodieb hľadal nové perspektívy postupu v masíve Mnícha. Čoskoro objavil na východnom svahu masívu odtopené miesto, z ktorého v zime stúpal teplý vzduch. Začal tu pracovať, spočiatku za podpory S. Šrola. Postupne odťažil zeminu a narazil na prievanom zvetranú horninu. Túto odlamoval za pomoci tyče. Vykopal dve paralelné šachty, odkiaľ prúdil prievan. Ten bol natoľko teplý, že jedného zimného dňa vykopal celé klbko zmijí, ktoré si tu spravili hniezdo. V prvej šachte hrozilo vplyvom zvetrania zavalenie a v druhej vetve skončil na veľkých blokoch. Tieto sa snažili vyťahovať. V tej dobe ešte neexistoval lesný porast a tak padajúce kamene bez zábran dopadali zo svahu priamo na polia. Po sťažnosti miestnych roľníkov musel práce ukončiť. Nastali známe ťažké vojnové časy. Na lokalitu si po čase spomenul až predseda OS Liptovský Mikuláš S. Šrol počas zameriavania Liskovskej jaskyne v šesťdesiatych rokoch. Známa je špeciálna nepublikovaná pôdorysná mapa založená v SMOPaJ, na ktorej natiahol v spolupráci s P. Janáčikom polygónový ťah od horného vchodu Liskovskej jaskyne až k sonde. V kopaní sondy pravdepodobne nepokračovali. Sondu ukázal E. Camber aj Dr. A. Droppovi ktorý na tejto lokalite realizoval prieskum okolo roku 1969. Sondu nezameral, ale spomína ju vo svojom súbornom diele venovanom Liskovskej jaskyni ktoré bolo vydané v publikácii Československý Kras. Sondu už poznali aj starší členovia OS Ružomberok vykonávajúci výskum začiatkom sedemdesiatych rokov. Od tej doby sa na sondu akoby zabudlo. Ako jeden z prvých nás na existe
nciu sondy upozornil páve Z. Hochmuth, ktorý zastával v sedemdesiatych rokoch post predsedu OS Ružomberok.Sondu sa teda vypravil hľadať P. Jurečka na prelome roku 1999 a 2000. Nemohol ju však pre členitosť skalných radov nájsť. Pri návrate chodníkom zbadal kúdoly stúpajúcej pary. Pri príchode k sonde uvidel stúpajúcu paru, ktorá následne kondenzovala a vytvárala na konároch pompéznych borovíc srieňovité útvary. Okamžite nás sonda zaujala a práce sme začali hneď na jar. Začali sme nadšene kopať v druhej vetve. Práve tu vial najsilnejší prievan. Vyťažili sme tu veľké množstvo materiálu, ktoré vzniklo rútením a kopaním prvej vetvy predchádzajúcimi prieskumníkmi. Postupne sme sa dostali na blokové dno, ktoré sme začali rozbíjať sekáčmi. Na poslednej akcii toho roku dul silný prievan. Pri sekaní do tvrdého bloku sme postúpili o 20 cm, pričom sme zlomili 7 sekáčov a 4 kladivá. Keď to videl Marián Hrnčiar, vyslovil svoju legendárnu a kultovú vetu "Ešte 5000 akcií..." S týmto výrokom sme tu práce ukončili a opätovné pokusy považovali za nerealizovateľné.
eb v celkovej dĺžke takmer pol kilometra. Ale vápencový masív je pravdepodobne rozdelený masívnou poruchou pričom je prestrihnutý na dve polovice. Vytúžená cesta na sever tak zostala vždy masívne zavalená.Situácia sa však dramaticky zmenila na jar roku 2002, keď do Liskovej prichádza početný objavovchtivý team z Jaskyniarskej skupiny Adama Vallu. Po tom, ako nám predstavili technicky svojsky prepracovanú pyropatrónovú metódu, okamžite sme vedeli, kde by sa dala aplikovať. Oboznámili sme ich teda so situáciou a práce v sonde takmer okamžite začali. Hneď na prvej akcii sa postúpilo o povzbudivý 1 meter dopredu.Bol hneď jasné, že toto je tá správna metóda. Preto sme celé práce spoľahlivo a strategicky naplánovali. Pri spoločných konzultáciách priamo v teréne sa razenie šachty zefektívnilo a bolo zárukou strategického napredovania. Malé jaskynky neďaleko sondy neboli pre nás spočiatku zaujímavé. Už len preto, lebo tam nebol ani náznak prievanu. Nakoniec rôzne okolnosti rozhodli v prospech sondy, kde sme vsadili na istotu.Prekonanie 14 m hlbokej prerážky v Camberovej sonde pri Liskovskej jaskyni nám zabralo od 9. 2. 2002 do 15. 2. 2003 celkom 20 ľahkých spoločných akcií. O ľahkých akciách píšem preto, že akcie zväčša až na niekoľko málo výnimiek nikdy netrvali dlhšie ako pol dňa, čo bolo dané špecifickým časovým obmedzením strelca č. 1. Joža Harániho, ktorý ako podnikateľ a sponzor viacerých našich akcií mal z pochopiteľných dôvodov neustále naponáhlo a vždy nás duril a vyháňal zo sondy, aby utekal za neodkladnými povinnosťami nedostatkom času stíhaného podnikateľa. Viaceré práce sa v Camberovej sonde konali počas akcií, na ktorých prebiehalo hlavne filmovanie dokumentu Sláva Chmelu o Liskovskej jaskyni, takže strelecká aktivita v sonde bola popritom iba okrajovou záležitosťou po skončení hlavného filmárskeho programu.
berovej sondy poslať posily do jaskyne k transportu jaskyniara z jednej nemenovanej malofatranskej jaskyniarskej skupiny, ktorý mal kŕčmi paralyzované obe dolné končatiny. Našťastie všetci dobre vedeli čo majú v takejto chvíli robiť a to im pomohlo situáciu zvládnuť skutočne profesionálne. Ale aby sme to celé nezľahčovali... Pracovať nám bolo treba ďalej. Štvrtá etáž, hlboká 2,5 m, má trojuholníkový profil a bola tesaná v kompaktnej hornine, aby sme predišli destabilizovaniu voľných platní a blokov na zvislých poruchách, ktoré tu križuje priečna tektonika. Na dne tejto šachty sa už objavovali prvé hlinité sedimenty a tiež už bolo odtiaľ vidieť prvý tesný priestor. Keď tu domáci spravili v medzičase veľké upratovanie a vyťažili voľnú suť a íly, bol pred nami naznačený úzky priestor V. medzietáže. Keď sme ho rozširovali začínalo byť jasné, že volnejšie priestory už nie sú ďaleko. Na blokoch ťažených zo sedimentov bolo už vidieť krásnu riečnu modeláciu typickú pre meandrové chodby. Okrem toho gravitačné sondovanie prezrádzalo, že pod nami sa nachádza voľnejší priestor - pravdepodobne priepasťovitého charakteru.Na akcii 15. 2. 2003 teda začalo ísť skutočne do tuhého. Na prieniku sa pracovalo už v VI. etáži, ktorá bola zatiaľ veľmi stiesnená. Po celodennej lopote bolo už vidieť do tesného, ale prielezného meandra pod nami. V ceste stál posledný zaklinený blok, ku ktorému bol zlý prístup a tak po zdanlivo daromnom mordovaní sme my - cezpoľní o 17.00 akciu ukončili. Domácim však na fajront prišli čerstvé posily a tak sa im blok z poruchy predsa len podarilo vydriapať. O 19.00 Peter Sliačan, Pavol Jurečka a Miroslav Jurečka prenikli do nových priestorov pod Malofatranským prielomom.
